... keď som sa zrazu dozvedel, že ide o spoločnú iniciatívu primátorov Bratislavy a mestských štvrtí, ktorí sa takto snažia dať mestu glanc skôr, ako sa doň nahrnú hokejoví fanúšikovia z celého sveta. Aby bolo hneď od začiatku jasné — fandím primátorovi Ftáčnikovi a jeho snahe vyčistiť Augiášov chliev bratislavskej komunálnej politiky. Držím mu palce. Nie som rodený Bratislavčan, a dokonca som stále formálne „cepéčkar“ (akože „cezpoľný“), no to ešte neznamená, že nechcem žiť v slušnom meste. Lenže teraz o to vôbec nejde.

Zrazu objavujeme, že existuje nejaký verejný priestor, za ktorý by sme mali cítiť spoluzodpovednosť. Zrazu už nemáme byť iba množinou jednotlivcov s individuálnymi záujmami, ale komunitou, starajúcou sa o spoločné dobro. Odkedy?

Keď páni tohto mesta podliezali hospodárskym záujmom, občania sa nepočítali. Posúvali sa územné plány, ničili technické a historické pamiatky, obálky prechádzali z ruky do ruky, verejný priestor sa menil na „zaujímavé developerské plochy“. A ak sa na nejaký náhodou developerské miliardy neušli, mohol pokojne pustnúť. Koncepcia rozvoja mesta by sa dala zhrnúť do dvoch slov: brutálne zarobiť. Vlastne troch: rýchlo brutálne zarobiť.

Pokrik „Slovenskóóó“ a tlčenie hokejok po ľade vo mne nevyvolávajú návaly testosterónu. Je mi celkom jedno, či budeme majstrom my, alebo Zimbabwe. Nie som ani nešťastným školopovinným žiakom, ktorý by sa brigádou ulial z vyučovania, prípadne si vylepšil koncoročné vysvedčenie. Takže mi ostalo málo dôvodov, aby som sa zúčastnil na upratovaní odpadkov po žranici mocných, ktorá v tomto meste prebieha už iks rokov.

Možno je v tom (aj) pudová pomstychtivosť, ale konečne by som chcel vidieť, ako účet za upratovanie vystavia tím, ktorí tu ten bodrel kopili a kopia. Alebo ešte lepšie, nech ho prídu upratať sami.