Niežeby bolo jadro EÚ momentálne rajom, ale byť na východ od neho má stále svoje osobitosti. V postkomunistickej strednej a východnej Európe sa prvá vlna globálnej krízy prevalila v porovnaní s inými regiónmi vcelku zničujúco. A aj teraz je okrem južnej periférie Európy podľa všetkého na rane práve tento región.

Na Slovensku to tak nemusí na prvý pohľad vyzerať. Podľa pondelňajších správ sa dokonca slovenskému priemyslu darí. Teda aspoň v porovnaní s rovnakým obdobím minulého roka. V rovnaký deň ale tiež vyšla správa o tom, že sa Slovensku podarilo predať na aukcii asi iba desatinu z objemu ponúkaných dlhopisov. Iste, žiadna katastrofa. Ale určite to niečo signalizuje. Tautologicky minimálne to, že investori nám už nechcú za súčasných podmienok požičiavať.

A mraky sa zaťahujú aj nad zvyškom regiónu. Ratingové agentúry avizujú znižovanie hodnotenia dôveryhodnosti Maďarska. Slovinsko si dokonca už musí požičiavať za vyšší než sedempercentný úrok.

Notoricky známou achillovou pätou postkomunistických ekonomík je ich orientácia na vývoz. V čase krízy v eurozóne sú vyhliadky zahraničného dopytu od tradičných partnerov hmlisté. Preto sú pochmúrne aj vyhliadky regionálnych ekonomík.

Súvisiacim a prinajmenšom rovnako závažným problémom budú ale banky. Západoeurópske banky ako napr. UniCredit SpA, Erste Group Bank AG, Raiffeisen Bank International AG a Societe Generale SA totiž počas predkrízových boomových rokov do rýchlorastúcich východoeurópskych ekonomík naliali kvantá pôžičiek.

Aktuálne sú ale banky v hlbokých trabloch. Talianska UniCredit len za tretí štvrťrok vykázala nečakanú stratu až 10,6 miliardy eur. Rakúska Erste ohlásila na tento rok rekordnú stratu 700 až 800 miliónov eur. Ratingová agentúra Moody’s znížila vyhliadku poľského bankového sektora zo stabilnej na negatívnu.

Okrem zlyhaných úverov ale na banky tlačí tiež požiadavka rekapitalizácie. Na krízovom samite koncom minulého mesiaca sa totiž líderky a lídri EÚ dohodli, že požiadavka kapitálovej primeranosti v najvyššej kapitálovej kategórii sa zvýši na úroveň 9 percent. Vyhlásenie hláv štátov EÚ síce jedným dychom dodáva, že plány bánk na posilnenie kapitálu nemajú viesť k nadmernému znižovaniu objemu

cudzích zdrojov. Konkrétny plán ale zatiaľ chýba.

Banky majú v zásade dve možnosti, ako do júnového termínu splniť kapitálové limity a zohnať súhrnne zhruba 100 miliárd eur. Môžu získať kapitál na finančných trhoch, alebo obmedziť svoje veriteľské aktivity.

A panujú opodstatnené obavy, že banky sa uchýlia skôr k druhej stratégii a práve v regióne postkomunistickej Európy. Hlavný ekonóm EBRD Erik Berglof sa vyjadril, že materské banky v západnej Európe sa budú sústrediť na prežitie a svoje východoeurópske dcérske pobočky zatvoria alebo predajú. To by viedlo k zníženiu objemu investícií a malo pre lokálne ekonomiky tvrdý, ale veľmi tvrdý dopad. (O prekvapujúcom fakte, že ústup investorov z tzv. rastúcich trhov (emerging markets) je podľa všetkého globálny trend, sa viac dočítate napr. tu.)

Vyhliadky sú naozaj neutešené. Nemecko pre istou obnovuje zákony na ochranu bánk. Európske verejné banky sa chystajú z verejných peňazí zachraňovať európske súkromné banky. Inými slovami sa v Európe schyľuje k zlému až horšiemu. No a na európskej periférii, vrátane jej postkomunistickej časti na východ od raja, to môže byť horšie až najhoršie.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.