Ak vás deti urážajú, počúvajte vedu

Slovenské nakladatelství Literárna bašta vydalo antologii projevů Grety Thunbergové, zřejmě nejznámější klimaaktivistky z poslední protestní vlny. Podle recenze Martina Makary by si ji měli přečít zejména ti, kdo Thunbergovou kritizují.

A11

Martin Makara

14.12.2019 09:19

  • Svět
  • Dopis ze Slovenska

Související

Je náročné odhadnúť, koľko ľudí na Slovensku pozná meno Greta Thunbergová. Ktokoľvek, kto sa o klimatickú krízu čo i len trochu zaujíma, si ju spája so študentskými štrajkmi, ktoré inšpirovala, a protestmi naprieč celou Európou, na ktorých vystupuje. Jej tvár je indexom vzbury dospievajúcich a mladých dospelých (za podpory uvedomelých príslušníkov starších generácií), ktorých existenčný záujem záchrany vlastnej budúcnosti je v priamej opozícii ekonomickému záujmu veľkopriemyslu a s ním spriaznených politických reprezentácií. Ani tí, ktorí majú o činnosti mladej Švédky povedomie, však možno nepoznajú detaily jej názorov či prejavov, ktorými mobilizuje už nielen davy svojich rovesníkov, ale apeluje aj na politické a ekonomické elity na snobských fórach.

Banskobystrická Literárna bašta na publicitu venovanú mladej aktivistke pohotovo zareagovala vydaním vreckovej antológie Thunbergovej prejavov prednesených v časovom intervale necelého jedného roka, od septembra 2018 do júna 2019. Veľká časť pozornosti, ktorú sa šestnásťročná aktivistka snaží upriamiť na problém ekologickej katastrofy, je proti jej vôli rozptýlenej na ňu samú a jej kritikov. Tí však len málokedy prichádzajú s vecnou polemikou. Omnoho častejšie sú moralizujúce výlevy s trápnymi pokusmi o humor, aké v poslednom období produkuje na stránkach britských bulvárnych novín bývalý protagonista populárnej motoristickej relácie Top Gear, Jeremy Clarkson. Ak by mal azda čitateľ vôľu pritakať mu, je užitočné sa najprv s Thunbergovej agendou oboznámiť, aby sa zbytočne nekopalo do otvorených dverí. Ataky roztrpčených mužov na mladé dievča sú totiž často nielen povýšenecké a úbohé, ale predovšetkým sú namierené proti celkom vymysleným problémom. Ak je pod úroveň týchto mužov počúvať dieťa s autistickou poruchou, sama Thunbergová im ponúka alternatívu: „Začnite radšej počúvať neomylnú vedu.“ (s. 47) Nehovorí totiž nič iné, než tisícky vedcov po celom svete tvrdili už pred ňou.

Greta Thunbergová během svého protestu před švédským parlamentem v srpnu 2018. Foto Anders Hellberg, WmC

Zamindrákovaní jedinci zo všetkých kútov internetu nemajú problém Thunbergovú nazývať „retardkou, sukou, teroristkou a mnohými ďalšími menami.“ Otravní a krajne nezaujímaví cynici posielajú dievča a jej generáciu späť do školských lavíc (čítame to, samozrejme, aj u Clarksona), ale Thunbergová im kontruje priamo do čierneho: „Máme sa však učiť pre budúcnosť, ktorá nás nikde nečaká, a nikto pre jej záchranu nič nerobí? A aký má zmysel štúdium faktov dokázaných najlepšími vedcami, keď najdôležitejšie fakty potvrdené tou istou vedou pre našich politikov a spoločnosť očividne nič neznamenajú?“ (s. 10) Tieto slová nepotrebujú sprievodný komentár.

Okrem komentovania nečinnosti elít a výzvam k aktivizácii zdola sa Thunbergová vo svojich prejavoch vyjadruje aj o svojich poruchách autistického spektra a o tom, ako sa jej osamelým protestom pred štokholmským parlamentom podarilo získať globálnu pozornosť. Ani v tomto prípade nejde o jednotlivkyňu, ktorá tvorí dejiny – jej štrajku predchádzala esejistická súťaž pre švédsky denník a podpora konkrétnych ľudí a organizácií, čo však nijak neznižuje jej osobnú autonómnosť a význam pre svetové klimatické hnutie.

Sme naozaj takí zlí?

Už v prejave, ktorý je zaradený ako otvárací (8. september 2018, Štokholm), Thunbergová tvrdí, že „ak by každý vedel, aká vážna je táto hrozba a ako málo sa robí pre jej odvrátenie, prisadol by si a štrajkoval s nami.“ (s. 6) Problém teda nevidí v zlej či nedostatočnej vôli verejnosti, nebodaj neprajníctve podobnom Clarksonovmu, ale v stále nedostatočnej osvete. Hoci sa o klimatickej kríze hovorí viac než kedykoľvek predtým, všeobecné vedomie urgencie nie je dostatočné.

Kým pri mnohých problémoch súčasnosti máme skúsenosť s radikálnou polarizáciou a zvykneme upozorňovať na nevyhnutnosť jemnejšieho diferencovania, v prípade klimatickej krízy treba dať švédskej aktivistke za pravdu: boj za obmedzenie (!) globálneho otepľovania je čierno-biely, niet tu odtienkov – civilizácia buď prežije, alebo nie. Jediný číselný údaj na podporu jej apelu: denne na Zemi vyhynie okolo dvesto druhov organizmov. Myseľ sa vzpiera čosi také vôbec prijať. „Zapríčiňujeme hromadné vymieranie vedome? Sme naozaj takí zlí? Samozrejme, že nie. Ľudia pokračujú v tom, čo robia, pretože väčšina z nich nemá poňatia o tom, aké následky môžu mať ich každodenné životy.“ (s. 22) Thunbergová ľudí nezatracuje, ale volá po okamžitej akcii a využití všetkých prostriedkov, ktoré máme k dispozícii.

Mladá Švédka sa zámerne dištancuje od straníckej politiky a hoci v prvom prejave deklaruje, že nejde o politický text, v neskorších rečiach je badať silný akcent na klimatickú a sociálnu spravodlivosť a kritický postoj k vplyvu veľkokapitálu a lokálnym voľnotrhovým riešeniam. Badať to napríklad v pripomienke, že rozvinuté krajiny musia svoje uhlíkové emisie znižovať vo vyššom tempe než rozvojové krajiny, pretože tie ešte čaká dobudovanie infraštruktúry, na akú sme v Európe zvyknutí. Thunbergová tak veľmi správne chápe, že spravodlivosť neznamená rovnaké opatrenia a regulácie pre všetkých, ale ich voľbu a rozsah s prihliadnutím na aktuálne podmienky a možnosti. Nebolo by spravodlivé, ak by si rozvojové krajiny museli odoprieť štandard, aký máme my, len preto, aby prispeli k riešeniu problému, ktorý sa síce týka všetkých, ale spôsobili sme ho najmä my v ekonomicky najvýkonnejších krajinách.

Necestujte. Protestujte!
Environmentálna kríza, ktorej čelíme, vytvára globálny revolučný moment, ktorý nemá precedens. Denne citeľný devastačný vplyv človeka na klímu vnímajú ľudia v každom kúte sveta a táto zdieľaná skúsenosť vytvára podmienky pre rýchly a rozsiahly rozvoj všeľudskej solidarity. Uvedomuje si to aj Thunbergová a vo svojich prejavoch poslucháčov a čitateľov vyzýva, že pripojiť sa ku klimatickým štrajkom a protestom má význam kdekoľvek na svete, nikam netreba cestovať. „Môžete stáť pred ktoroukoľvek ropnou či energetickou spoločnosťou. Pred ktorýmkoľvek supermarketom, redakciou denníka, letiskom, čerpacou stanicou, bitúnkom alebo hociktorou televíznou stanicou kdekoľvek na svete. Nikto nerobí ani zďaleka toľko, koľko by mal.“ (s. 10 – 11)

„Ekológia nie je stranícka,“ počujeme často. Pravda – ale len ak dokonale vytesníme vedomie súvislostí. Za tretinu svetových emisií oxidu uhličitého vypustených do atmosféry od r. 1965, teda odvtedy, čo vieme, aké majú tieto emisie devastačné účinky na atmosféru, je zodpovedných dvadsať firiem. Ide o zmes štátnych aj súkromných petrochemických gigantov, ktorí nie ovplyvňujú, ale priamo tvoria národné i medzinárodné politiky. Ak sa systém a pravidlá prispôsobujú tomuto špinavému biznisu, je jasné, že „svet nezachránime len dodržiavaním pravidiel. Pravidlá sa musia zmeniť.“ (s. 10) V neprospech kapitálu a fosílneho priemyslu, v prospech ľudí a prírody. Skrátka: „ak sú systémové riešenia také neuskutočniteľné, nemali by sme teda radšej zmeniť systém?“ (s. 33)

Nádej si treba zaslúžiť
„Jediné, o čom hovoríte, je priaznivý ekonomický rast, pretože sa bojíte byť nepopulárni,“ chrstla pred rokom Thunbergová do tváre účastníkov 24. klimatickej konferencie OSN. (s. 31) Zatiahnutie záchranných bŕzd, ktoré je podľa nej v našej situácii „jedinou rozumnou vecou,“ nemôžeme chápať inak ako opustenie mantry ekonomického rastu ako veľkého omylu histórie. Aj napriek tomu, že Thunbergová rečnila pred najvplyvnejšími ľuďmi planéty, nezaspätkovala a vonkoncom sa im nezaliečala: „Neprišli sme sem prosiť politikov o pozornosť. Ignorovali ste nás v minulosti a ignorovať nás budete aj potom. Minuli sa vám výhovorky a my nemáme čas. Prišli sme vám sem pripomenúť, že zmena nastane, či sa vám to páči, alebo nie. Skutočná moc patrí ľuďom.“ (s. 33) Aké občerstvujúce slová! Hoci ich ostrosť v Davose neskôr zmiernila, vytrvalo odmieta politikom a buržoáznym lídrom prejaviť uznanie, ponížiť sa pred nimi s pokornou žiadosťou o pomoc. Namiesto toho sa obracia na médiá, aby o kríze písali adekvátne skutočnému stavu vecí. Bez pokrytectva a alibizmu vlastného nejednému pravicovému komentátorovi: „Niektorí ľudia tvrdia, že klimatickú krízu sme zapríčinili my všetci. To je ale len ďalšia pohodlná lož. Pretože ak sú vinní všetci, potom niet koho obviniť.“ (s. 54)

„Klimatická kríza bola už dávno vyriešená. Fakty a riešenia poznáme,“ tvrdí Thunbergová v reakcii na klišéovité volania po nádeji. (s. 23) Sympaticky odmieta lacné utešovanie sa i obligátne optimistické závery, ktorými naivnejšie komentáre ku klimatickej kríze končia. Na margo solárnych panelov, veternej energie či cirkulárnej ekonomiky tvrdí len toľko: „Ja o tom rozprávať nebudem. Prežili sme tridsať rokov plných povzbudzujúcich prejavov a dobrých nápadov. Je mi ľúto, no nič z toho nefunguje. Pretože ak by fungovalo, emisie by práve teraz klesali. Ale neklesajú.“ Chyba je teda v čomsi inom. Spomedzi riadkov poľahky vyčítame, v čom. Jej cit pre sociálnu spravodlivosť, ale aj radikálnu politickú kritiku adekvátnu radikálnosti našej situácie ilustruje aj táto stať: „Smerujeme k obetovaniu našej civilizácie pre príležitosť zarábať enormné sumy peňazí malou skupinou ľudí. Smerujeme k obetovaniu biosféry, aby si tak bohatí ľudia v krajinách, ako je tá moja, mohli nažívať v prepychu. Ide však o utrpenie mnohých, ktorí musia platiť za bohatstvo pár ľudí.“ (s. 32) A čo s tým možno robiť? „Musíme prestať so vzájomným súťažením. Musíme začať so spoluprácou a férovým rozdeľovaním zostávajúcich zdrojov.“ (s. 80) To je však len jeden dielik mozaiky. „Nevyhnutné kroky presahujú akýkoľvek manifest či plány straníckej politiky.“ (s. 82)

Slušnosť? Pardon, nemáme čas

Útle knižné vydanie Thunbergovej prejavov má svoj význam v tom, že si ich čitateľ môže rýchlo a na jednom mieste prebehnúť. Stačí to? Osemnásť prejavov, ktoré sú do knihy zaradené, sa dá rýchlo vyhľadať aj na internete a inú pridanú hodnotu ako kompaktnosť kniha neponúka. Neobsahuje nijakú vizuálnu dokumentáciu z príležitostí, pri ktorých prejavy zazneli, absentuje čo i len stručný predhovor, ktorý by Thunbergovú predstavil či kontextualizoval (asi sa predpokladá, že čitatelia sú dobre informovaní – prečo by ale potom mali siahnuť po tomto titule?), márne by sme hľadali kritický komentár či aspoň základné údaje o hnutiach, s ktorými je Thunbergová spätá (napr. Extinction Rebellion či Fridays For Future). Nie je teda úplne zrejmé, s akým účelom a pre koho bola kniha v takejto podobe vydaná. Každý príspevok k rozširovaniu environmentálneho povedomia a Thunbergovej odkazu je záslužný počinom, ale v tomto prípade sa zdá, že postup podobný komerčným vydavateľstvám (reagovať na aktuálne udalosti rýchlo aj na úkor dôslednosti) nie je pre kritickú edičnú prax najlepšou cestou. Vzájomne veľmi podobné prejavy, ktoré majú totožné celé state a sú zaradené najmä v úvode, sú výsledkom buď nie veľmi šťastného rozhodnutia redaktora (z prvých prejavov by úplne stačilo vybrať jeden, ostatné sú len jeho nepatrnými variáciami) alebo nadstavovaním rozsahu knihy na taký počet strán, aby sa ju oplatilo vydať.

Čítanie Thunbergovej prejavov – podobne ako verejných diskusií na Západe – nám opäť pripomína, aké malicherné cnosti pestuje slovenská angažovaná občianska verejnosť. Kým horí planéta a reakčná krajná pravica po celom svete provokuje, aby bola zase raz knokautovaná, na Slovensku je v móde slušnosť (prepytujem: jej sezóna už prešla, preto sa aj toto slovo roka 2018 pozvoľna vytráca) a Greta Thunbergová volá: „Nemáme čas hovoriť slušne alebo sa zameriavať na to, čo smieme a nesmieme povedať. Nastal čas hovoriť jasne.“ (s. 38) Veľmi trefne zároveň diagnostikuje, že „žijeme vo zvláštnom svete, kde sa nikto nedováži pozrieť ďalej, ako siaha náš súčasný politický systém, napriek tomu, že odpovede, ktoré hľadáme, v súčasných politikách nenájdeme.“ (s. 65) Apel na pokojnú reformnú zmenu a evolučný proces kultivácie demokracie, aký počujeme z úst liberálov a priaznivcov iniciatívy Za slušné Slovensko (revolucionármi sú len vtedy, keď ide o Smer), je beznádejne zastaralý a neadekvátny situácii.

Greta Thunbergová nám nahlas hovorí to, čo vedeli mnohí už pred ňou a k čomu tvárou v tvár agresívnemu, nenásytnému a likvidačnému kapitalizmu dnes denne dospievajú milióny ľudí po celom svete: „Nastal čas na občiansku neposlušnosť. Nastal čas vzbúriť sa.“

Greta Thunbergová: Zmena je v nás

Preklad: Daniela Krnáčová

Banská Bystrica: Laputa / Literárna bašta, 2019



Texty vycházející v rámci víkendové rubriky Dopis ze Slovenska jsou přebírány z webu Poleblog.sk, partnerského média DR na Slovensku.

A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.