Záver roka priniesol pre slovenskú ľavicu dve kľúčové udalosti, ktoré by mohli pomôcť k jej ideologickému vyhraneniu a posilneniu jej identity: snem vládneho Smeru (personálny i programový) a ohlásenie nového politického subjektu Progresívne Slovensko. Obe navonok veľmi odlišné zoskupenia majú spoločnú jednu vec: obe sa pokúšajú navodiť dojem autentickej ľavice a obe ňou nie sú.

O charaktere Smeru som už toho popísal neúrekom, stačí si pozrieť len tri moje kľúčové texty na túto tému tu, tu a tu. Nikdy som nepovažoval Smer za ľavicovú stranu a nemám na tom čo meniť. A hoci v posledných rokoch urobila zopár výrazných krokov k posilneniu svojej sociálnej dimenzie, z tejto konzervatívnej a v poslednej dobe až reakčnej strany sa môže stať v tom lepšom prípade obdoba nemeckej CSU, v tom horšom neprežije svojho zakladateľa, ale nikdy sa štrukturálne nedopracuje k sociálnej demokracii.

Projekt Progresívneho Slovenska mi je z viacerých dôvodov sympatickejší, ale v konečnom dôsledku skrýva pre ľavicového voliča pascu nemenej nebezpečnú ako uspokojenie sa so Smerom. Do verejnej diskusie totiž vnáša starý trik (alebo skôr podvod) formulovaný už Mikulášom Dzurindom, že na rozdieloch pravice a ľavice nezáleží.

Táto téza je zdanlivo vyjadrením pragmatického prístupu bez zbytočného ideologizovania, ale v konečnom dôsledku a praktickom prevedení je to téza vždy silno ideologická, je to hlavná argumentačná zbraň liberálnej pravice. Takto argumentovali všetci pravicoví lídri v západnej Európe, takto argumentovali predstavitelia ideologicky mŕtvej Tretej cesty, takto sa zdôvodňovali všetky neoliberálne reformy za posledných dvadsať rokov. A takto dnes argumentujú budúci lídri Progresívneho Slovenska.

↗

Repro archiv Poleblog.sk

Zatiaľ najmarkantnejšie to bolo cítiť v relácii Štefana Hríba Pod lampou. Odhliadnime teraz od pikantnej zaujímavosti, že ak táto ikona ultrakonzervatívnej publicistiky zadrie, že „konečne je tu autentická ľavica, ktorá môže poraziť Smer“ a prihlási sa k jej voličom, asi tu nie je všetko v poriadku — snáď si už aj tvorcovia PS uvedomujú, že toto vyznanie je pre nich skôr medveďou službou.

Nemusíme sa ani zbytočne dlho pristavovať pri fakte, že ak sa Progresívne Slovensko formuje prevažne z osobností pravého stredu a teší sa na neho celá pravica, nemôže ani omylom reprezentovať autentickú ľavicu, lebo takýto politický smer sa rodí z filozofického a svetonázorového presvedčenia jeho nositeľov, nie z formálne deklarovaného programu a už vôbec nie z priazne politickej, ekonomickej a mediálnej moci. Charakter ľavice nemôže určovať to, čo si želá pravica. A práve v tomto bode sú predpokladaní lídri Progresívneho Slovenska nedôslední.

Neprekvapuje, keď sa advokátka Zuzana Čaputová odmieta politicky zadefinovať, ale jedným dychom zdôrazní, že nie je ľavičiarka, pretože mala blízko k OKS. Neprekvapuje, ak sa politicky indiferentný podnikateľ Michal Truban uchyľuje k populárnemu klišé, že nehľadí ani napravo, ani naľavo, ale dopredu, a potom predvedie svoju politologickú negramotnosť, keď povie, že „ale veď my nie sme pravica, my sme zajedno v tom, že ľuďom treba pomáhať“ — akoby toto bol diferenciačný znak ľavice. A som dokonca ochotný prepočuť aj demagogické tvrdenie Martina Dubéciho, že pravo-ľavé delenie je zastaralý koncept osemdesiatych rokov.

No od Ivana Štefunka, ktorého politické korene sú predsa len iné, by som očakával vyššiu ideologickú kultiváciu tohto prostredia. Hoci sa sám považuje za presvedčeného sociálneho demokrata, s jednoznačným zaradením budúceho politického subjektu váha. Podľa neho nie je také jednoznačné, kto je od stredu napravo a naľavo, neidentifikujú sa s tým, čo je pravica a čo ľavica a napokon (a to ma úplne posadilo) pojem ekonomickej ľavice označil veľmi diskutabilný, lebo ich nezaujíma to, čo bolo…

Delenie na ľavicu a pravicu je zjednodušené, ale nie prekonané

Aby som bol správne pochopený, aj ja považujem čisto pravo-ľavé delenie za zjednodušené, pretože v dnešnej dobe sa človek (alebo ak chcete volič) rozhoduje na základe oveľa pestrejšej škály identít, ktorá vytvára ich rôzne kombinácie, neraz i navzájom protirečiace. Ale delenie na ekonomickú pravicu a ľavicu nielenže nie je prekonané, ale prehlbuje sa viac ako pred desiatimi či dvadsiatimi rokmi (tým, ktorých zaujíma hlbšie zdôvodnenie tejto tézy, odporúčam známu knihu Norberta Bobbia Pravice a levice, ktorú v českom preklade vydalo Centrum pro studium demokracie a kultury roku 2003).

Prioritný cieľ Progresívneho Slovenska — zlepšenie fungovania štátnych inštitúcií považujem za veľmi potrebný a konsenzuálny. Ale odmietam predstavu, že hlavným problémom Slovenska je firemná kultúra, ako to formuloval Michal Truban. A nielen preto, že v prostredí vzrastajúcej pracujúcej chudoby si nejeden občan tohto štátu poklepe prstom na čelo s povzdychom „mať tak vaše problémy“. Samozrejme, v demokracii sú priority Progresívneho Slovenska úplne legitímne, ale rovnako legitímne je povedať, že nie sú ľavicové, ale liberálne a že v pluralitnej spoločnosti pohľad pravého stredu nie je jedinou alternatívou súčasného vývoja (takéto diletantské názory s príchuťou ekonomického autoritárstva sme tu počúvali dvadsať rokov).

Chápem, že ťahanie sa do stredu, hranie sa na nepolitikov a nechuť politicky sa vymedziť je populárnou demagogickou taktikou posledného obdobia, ale tento trend (ako svojho času presvedčivo dokázal sociológ Jan Keller) nie je prejavom rastúceho konsenzu v politike, ale dôsledkom skutočnosti, že z politiky odchádza moc. Bezradnosť sa pritom maskuje „hodnotami“, ktoré v politike suplujú funkciu náboženstva. Všetci sme za slobodu, spravodlivosť a demokraciu. Ale nie všetci pracujeme v jej prospech a každý ju definujeme inak. Hodnoty spoločnosť stmeľujú, ale práve rozdielny prístup k ich realizácii vytvára záujmové skupiny, a teda politiku.

Táto esej však nemá byť o Progresívnom Slovensku. Jeho zakladateľa poznám dosť dobre na to, aby som mohol už dopredu vyhlásiť, že je to veľmi schopný inovatívny manažér, ktorého vstup do politiky vnímam veľmi pozitívne. Tento článok má prioritne zadefinovať, čo je úlohou ľavice v súčasnosti a ako sa má vymedziť voči prevládajúcim konzervatívnym, ale aj liberálnym prúdom, ak má mať vôbec svoj zmysel a historické poslanie.

Podľa môjho názoru na túto otázku najlepšie odpovedal významný maďarský filozof Gáspár Miklós Tamás. Až do nástupu Orbánovho autoritatívneho režimu si názory tohto mysliteľa s pomerne náročným jazykom všímali len niektorí z nás, sledujúci pozoruhodný prerod bývalého antikomunistického disidenta, po revolúcii jedného z vodcov liberálnej pravice, ktorý sa zložitým vývojom dopracoval až k teórii marxizmu. Dnes je však Tamás jedným z najprenikavejších kritikov a analytikov vzostupu politického extrémizmu (ktorý nazýva postfašizmom) v Európe. Práve jeho marxistická kritika súčasnej xenofóbnej pravice v Maďarsku si získala pozoruhodný medzinárodný ohlas a vplyv.