Autentická ľavica musí vzkriesiť socialistické ideály

Z produkce slovenského Poleblogu.sk vybíráme tentokrát esej známého intelektuála věnovanou současné levici: straně Smer, Progresívnému Slovensku, ale především otázce, jak by měla vypadat jejich nová autentická nástupkyně.

Záver roka priniesol pre slovenskú ľavicu dve kľúčové udalosti, ktoré by mohli pomôcť k jej ideologickému vyhraneniu a posilneniu jej identity: snem vládneho Smeru (personálny i programový) a ohlásenie nového politického subjektu Progresívne Slovensko. Obe navonok veľmi odlišné zoskupenia majú spoločnú jednu vec: obe sa pokúšajú navodiť dojem autentickej ľavice a obe ňou nie sú.

O charaktere Smeru som už toho popísal neúrekom, stačí si pozrieť len tri moje kľúčové texty na túto tému tu, tu a tu. Nikdy som nepovažoval Smer za ľavicovú stranu a nemám na tom čo meniť. A hoci v posledných rokoch urobila zopár výrazných krokov k posilneniu svojej sociálnej dimenzie, z tejto konzervatívnej a v poslednej dobe až reakčnej strany sa môže stať v tom lepšom prípade obdoba nemeckej CSU, v tom horšom neprežije svojho zakladateľa, ale nikdy sa štrukturálne nedopracuje k sociálnej demokracii.

Projekt Progresívneho Slovenska mi je z viacerých dôvodov sympatickejší, ale v konečnom dôsledku skrýva pre ľavicového voliča pascu nemenej nebezpečnú ako uspokojenie sa so Smerom. Do verejnej diskusie totiž vnáša starý trik (alebo skôr podvod) formulovaný už Mikulášom Dzurindom, že na rozdieloch pravice a ľavice nezáleží.

Táto téza je zdanlivo vyjadrením pragmatického prístupu bez zbytočného ideologizovania, ale v konečnom dôsledku a praktickom prevedení je to téza vždy silno ideologická, je to hlavná argumentačná zbraň liberálnej pravice. Takto argumentovali všetci pravicoví lídri v západnej Európe, takto argumentovali predstavitelia ideologicky mŕtvej Tretej cesty, takto sa zdôvodňovali všetky neoliberálne reformy za posledných dvadsať rokov. A takto dnes argumentujú budúci lídri Progresívneho Slovenska.

Repro archiv Poleblog.sk

Zatiaľ najmarkantnejšie to bolo cítiť v relácii Štefana Hríba Pod lampou. Odhliadnime teraz od pikantnej zaujímavosti, že ak táto ikona ultrakonzervatívnej publicistiky zadrie, že „konečne je tu autentická ľavica, ktorá môže poraziť Smer“ a prihlási sa k jej voličom, asi tu nie je všetko v poriadku – snáď si už aj tvorcovia PS uvedomujú, že toto vyznanie je pre nich skôr medveďou službou.

Nemusíme sa ani zbytočne dlho pristavovať pri fakte, že ak sa Progresívne Slovensko formuje prevažne z osobností pravého stredu a teší sa na neho celá pravica, nemôže ani omylom reprezentovať autentickú ľavicu, lebo takýto politický smer sa rodí z filozofického a svetonázorového presvedčenia jeho nositeľov, nie z formálne deklarovaného programu a už vôbec nie z priazne politickej, ekonomickej a mediálnej moci. Charakter ľavice nemôže určovať to, čo si želá pravica. A práve v tomto bode sú predpokladaní lídri Progresívneho Slovenska nedôslední.

Neprekvapuje, keď sa advokátka Zuzana Čaputová odmieta politicky zadefinovať, ale jedným dychom zdôrazní, že nie je ľavičiarka, pretože mala blízko k OKS. Neprekvapuje, ak sa politicky indiferentný podnikateľ Michal Truban uchyľuje k populárnemu klišé, že nehľadí ani napravo, ani naľavo, ale dopredu, a potom predvedie svoju politologickú negramotnosť, keď povie, že „ale veď my nie sme pravica, my sme zajedno v tom, že ľuďom treba pomáhať“ – akoby toto bol diferenciačný znak ľavice. A som dokonca ochotný prepočuť aj demagogické tvrdenie Martina Dubéciho, že pravo-ľavé delenie je zastaralý koncept osemdesiatych rokov.

No od Ivana Štefunka, ktorého politické korene sú predsa len iné, by som očakával vyššiu ideologickú kultiváciu tohto prostredia. Hoci sa sám považuje za presvedčeného sociálneho demokrata, s jednoznačným zaradením budúceho politického subjektu váha. Podľa neho nie je také jednoznačné, kto je od stredu napravo a naľavo, neidentifikujú sa s tým, čo je pravica a čo ľavica a napokon (a to ma úplne posadilo) pojem ekonomickej ľavice označil veľmi diskutabilný, lebo ich nezaujíma to, čo bolo…

Delenie na ľavicu a pravicu je zjednodušené, ale nie prekonané
Aby som bol správne pochopený, aj ja považujem čisto pravo-ľavé delenie za zjednodušené, pretože v dnešnej dobe sa človek (alebo ak chcete volič) rozhoduje na základe oveľa pestrejšej škály identít, ktorá vytvára ich rôzne kombinácie, neraz i navzájom protirečiace. Ale delenie na ekonomickú pravicu a ľavicu nielenže nie je prekonané, ale prehlbuje sa viac ako pred desiatimi či dvadsiatimi rokmi (tým, ktorých zaujíma hlbšie zdôvodnenie tejto tézy, odporúčam známu knihu Norberta Bobbia Pravice a levice, ktorú v českom preklade vydalo Centrum pro studium demokracie a kultury roku 2003).

Prioritný cieľ Progresívneho Slovenska – zlepšenie fungovania štátnych inštitúcií považujem za veľmi potrebný a konsenzuálny. Ale odmietam predstavu, že hlavným problémom Slovenska je firemná kultúra, ako to formuloval Michal Truban. A nielen preto, že v prostredí vzrastajúcej pracujúcej chudoby si nejeden občan tohto štátu poklepe prstom na čelo s povzdychom „mať tak vaše problémy“. Samozrejme, v demokracii sú priority Progresívneho Slovenska úplne legitímne, ale rovnako legitímne je povedať, že nie sú ľavicové, ale liberálne a že v pluralitnej spoločnosti pohľad pravého stredu nie je jedinou alternatívou súčasného vývoja (takéto diletantské názory s príchuťou ekonomického autoritárstva sme tu počúvali dvadsať rokov).

Chápem, že ťahanie sa do stredu, hranie sa na nepolitikov a nechuť politicky sa vymedziť je populárnou demagogickou taktikou posledného obdobia, ale tento trend (ako svojho času presvedčivo dokázal sociológ Jan Keller) nie je prejavom rastúceho konsenzu v politike, ale dôsledkom skutočnosti, že z politiky odchádza moc. Bezradnosť sa pritom maskuje „hodnotami“, ktoré v politike suplujú funkciu náboženstva. Všetci sme za slobodu, spravodlivosť a demokraciu. Ale nie všetci pracujeme v jej prospech a každý ju definujeme inak. Hodnoty spoločnosť stmeľujú, ale práve rozdielny prístup k ich realizácii vytvára záujmové skupiny, a teda politiku.

Táto esej však nemá byť o Progresívnom Slovensku. Jeho zakladateľa poznám dosť dobre na to, aby som mohol už dopredu vyhlásiť, že je to veľmi schopný inovatívny manažér, ktorého vstup do politiky vnímam veľmi pozitívne. Tento článok má prioritne zadefinovať, čo je úlohou ľavice v súčasnosti a ako sa má vymedziť voči prevládajúcim konzervatívnym, ale aj liberálnym prúdom, ak má mať vôbec svoj zmysel a historické poslanie.

Podľa môjho názoru na túto otázku najlepšie odpovedal významný maďarský filozof Gáspár Miklós Tamás. Až do nástupu Orbánovho autoritatívneho režimu si názory tohto mysliteľa s pomerne náročným jazykom všímali len niektorí z nás, sledujúci pozoruhodný prerod bývalého antikomunistického disidenta, po revolúcii jedného z vodcov liberálnej pravice, ktorý sa zložitým vývojom dopracoval až k teórii marxizmu. Dnes je však Tamás jedným z najprenikavejších kritikov a analytikov vzostupu politického extrémizmu (ktorý nazýva postfašizmom) v Európe. Práve jeho marxistická kritika súčasnej xenofóbnej pravice v Maďarsku si získala pozoruhodný medzinárodný ohlas a vplyv.

Transformácia bola teoreticky pomýlená a výsledkami katastrofálna
Tamás vychádza z toho, že celá idea roku 1989 bola teoreticky pomýlená. To v žiadnom prípade neznamená nostalgiu za bývalým režimom, ako to počuť z úst našich neoboľševikov – tu hádam netreba pochybovať, že neudržateľnosť tohto systému pocítil filozof na vlastnej koži. Tamás poukazuje skôr na to, že ekonomika sa netransformovala, ale deštruovala. Nepocítili sme ani tak výhody nového kapitalizmu, ako jeho starú deštruktívnu silu – škrty, outsourcing, privatizáciu a sociálny dumping.

V prvých mesiacoch po revolúcii čakali ministri a televízne štáby na letisku každého podvodníka, ktorý sa predstavil ako „podnikateľ zo Západu“ s vizitkou, že prišiel našej krajine „pomôcť“. A tak sem postupne prichádzal zahraničný kapitál, ale nie preto, že by nám pomáhal, ale preto, lebo hľadal spotrebné trhy a zatváral výrobný priemysel, ktorý kupoval prakticky za nič, čím likvidoval konkurenciu a čistil trh pre nadnárodné spoločnosti. A zatiaľ čo priemysel a poľnohospodárstvo kolabovali, dominantné politické sily tvrdili, že je to nevyhnutná súčasť transformácie, ktorá nám prinesie blahobyt.

V skutočnosti však nevznikol klasický kapitalizmus so silnou miestnou buržoáziou. Kapitál je dnes v rukách medzinárodných finančných skupín, nadnárodných korporácií či dokonca zahraničných vlád. Ešte aj ten nepatrný účet za investície vo verejnom záujme zvyčajne zaplatí Európska únia. Systém rozdeľovania koristi je založený na európskych omrvinkách padajúcich pod bruselský stôl, ktoré tam v chvate zbierajú národní prevažne euroskeptickí lídri pripisujúci si to medzi vlastné zásluhy. Politická sloboda sa týka len vecí druhoradého významu a parlamentný systém sa rozpadol na súťaž medzi gangami zlodejov. Ideologické koncepcie sú v takomto svete bezvýznamné, irelevantné alebo vôbec neexistujú.

Bol to od začiatku nezmysel. Gáspár Tamás dnes sebakriticky priznáva, že za tie dva porevolučné roky, ktoré strávil v politike, sa hanbí, pretože v politických diskusiách sa riešili ústavné práva, nové štátne symboly a vyhľadávanie bývalých agentov tajnej polície, no on sám si nevšimol, že v priebehu tohto obdobia zmizli dva milióny pracovných miest, s čím sa dodnes ťažko vyrovnáva.

Pracovné sily sa v posledných desaťročiach strácali všade vo svete, najmä vo výrobnej sfére, v strednej a východnej Európe sa však naraz stratil celý spôsob života. Stratila sa civilizácia postavená na fungujúcom štáte, ktorý zabezpečuje základné potreby ľudí. Postfašizmus je dôsledkom a zúfalou reakciou na tento stav. A tí, ktorí sa dnes z malomeštiackych pozícií pohoršujú nad hulvátstvom neonacistickej scény, zabúdajú na to, že to boli práve oni, neoliberáli a neokonzervatívci, ktorí v divokých deväťdesiatych rokoch i na začiatku tohto storočia hlučne podporovali iné hulvátstvo – že štát by mal robiť len nočného strážnika a každý by sa mal postarať sám o seba. Dnes sa čudujú, kam sa vytratila solidarita k utečencom a sociálne slabým skupinám, ale svoj diel viny ešte neobjavili.

Tu treba vidieť aj príčiny fenoménu Putin, pretože štát začal po jeľcinovskej devastácii (ktorá mala podľa amerického ekonóma Jeffreyho Sachsa katastrofálnejšie ekonomické následky ako Hitlerov vpád do ZSSR v lete 1941) opätovne fungovať až v putinovskom Rusku. Síce nepríjemným spôsobom, ale úľavu ruských obyvateľov pochopí až ten, kto si uvedomí, aká obrovská zmena to bola, keď štát začal znovu vykonávať svoje základné funkcie – platiť úradníkov a zamestnancov verejného sektora, vyplácať dôchodky, vyberať dane, viesť záznamy, odpovedať na korešpondenciu a prijímať sťažnosti občanov.

Takzvaná transformácia spoločnosti na začiatku deväťdesiatych rokov bola absolútna katastrofa, no väčšina politikov, intelektuálov a novinárov ju oslavovala ako triumf slobody a demokracie.

Sovietsky systém nebol socializmus, ale štátny kapitalizmus
Táto akoby postkomunistická a sociálnodemokratická ľavica v strednej a východnej Európe nebola ochotná priznať. Zo strachu pred obvinením zo sympatií ku komunizmu definuje svoje ciele tak vágne, že rozdiel medzi liberálnou pravicou a ľavicou už takmer nepoznať. Treba si však uvedomiť, že v dramatickom období prelomu tisícročí nezlyhala len marxisticko-leninská diktatúra, ale aj sociálnodemokratický projekt.

Sociálni demokrati najprv rezignovali na svoj historický cieľ, dosiahnutie komunistickej spoločnosti demokratickými reformami, aby si neskôr osvojili koncepciu sociálneho štátu (pôvodne vytvorenú v prostredí nemeckej sociálnej demokracie), a po zlyhaní tohto modelu (ktorý bol v skutočnosti len dočasným kompromisom medzi pravidlami trhu a ideálom sociálne spravodlivej spoločnosti) sa začali s rovnakým neúspechom usilovať o „krotenie kapitalizmu“, čo je dosť tragikomické vyústenie ich storočnej činnosti.

Pritom my všetci za železnou oponou na východnej strane sme vedeli o zločinoch moderného kapitalizmu, vedeli sme, čo sa stalo v septembri 1973 v Chile a čo spôsobil Reagan s Thatcherovou. Napriek tomu sme tento systém prijali ako triumf demokracie v jeho najhoršej podobe, pričom vzorom nám nebol škandinávsky model, ale angloamerický. Nie, postkomunistická ľavica so svojím ustráchaným defetistickým prístupom k realite nemohla byť motorom vývoja.

Gáspár Tamás so svojím imidžom účastníka protikomunistického odboja je oveľa odvážnejší a nebojí sa hovoriť o potrebe vzkriesenia idey socializmu. Nezabúda však pritom zdôrazniť, že komunistické režimy v strednej a východnej Európe nepredstavovali socializmus v normatívnom zmysle slova (ako ho chápal klasický marxizmus i robotnícke hnutie), ale plánovaný štátny kapitalizmus sovietskeho typu.

Stalinisti podľa Tamása nepochopili (alebo, dodajme, zámerne zdeformovali) marxistickú teóriu vlastníctva. Podniky neboli v rukách demokraticky zvolených robotníckych rád, ale nadradeného, monopolného štátu. Robotníci neboli skutočnými vlastníkmi, nemali nezávislé organizácie, nemohli zastupovať a formulovať svoj stavovský záujem, nemali prostriedky na to, aby odolávali zlým pracovným podmienkam, nízkym mzdám a štrukturálnej disciplíne.

Z tzv. reálneho socializmu (ako to voláme u nás) alebo štátneho kapitalizmu (ako tomu hovoria marxistickí filozofi) nevymizli základné charakteristiky vykorisťovania a hierarchie. Charakteristický pre tieto režimy bol systém usilujúci sa o akumuláciu a vysokú produkciu, budovanie nových fabrík a podnikov v naivnej viere v ekonomický rast, výskum a nové technológie – podobne ako to vidíme v súčasnom kapitalizme.

Tamás ako filozof vidí jednu z príčin tohto vývoja aj v stredoeurópskej a východoeurópskej koncepcii (a tradícii) osvietenského absolutizmu, reforiem riadených zhora. Tento princíp sa od 18. storočia nezmenil. Len komunistických ekonomických plánovačov nahradili neokonzervatívne monetaristickí plánovači. V takomto spôsobe projektovania systému je sovietsky či neoliberálny režim iba chybou ekonomického kalkulu. Módnym experimentom bez zodpovednosti. Proste, ups, stratila sa nám jedna generácia…

Liberálna demokracia zlyhala

Preto Tamás správne identifikuje, že východiskovými koncepciami socialistickej zmeny nesmú byť bývalé komunistické režimy, ani realita globálneho kapitalizmu, ale revolty v bývalom sovietskom bloku. Pripomína, že či už koncepcia robotníckych rád v Maďarsku roku 1956, pokus o socializmus s ľudskou tvárou roku 1968 v Československu alebo vznik poľskej Solidarity roku 1980 (ktorá v skutočnosti nebola odborovým združením, ale sieťou teritoriálne organizovaných robotníckych rád usilujúcich sa pôvodne o samosprávnu proletársku republiku a až neskôr ju štátna represia premenila na zatrpknuté, konzervatívne, katolícke a pesimistické hnutie, ktoré sa rozpadlo v okamihu, kedy „zvíťazilo“) – to všetko boli napriek dnešnej dezinterpretácii socialistické projekty.

Veľmi osamelé hnutia, ktoré nepodržali nielen západné mocnosti, ale ani západoeurópska ľavica. Nemecký sociálnodemokratický kancelár Helmut Schmidt a rakúsky sociálnodemokratický kancelár Bruno Kreisky sa napríklad spoločne pýtali, prečo Brežnev nezasiahne proti rodiacej sa poľskej Solidarite, ktorej inšpirácia začala vyvolávať nepokoje aj medzi nemeckými robotníkmi. To nemožno nazvať inak ako zradou sociálnej demokracie.

Čo je však najpodstatnejšie, Gáspár Tamás je presvedčený, že dnes potrebujeme novú koncepciu socializmu preto, lebo ľudstvo hrá o prežitie. Liberálna demokracia zlyhala, on ako jej bývalý vrcholný predstaviteľ je presvedčený, že je mŕtva. Na rôzne okľuky cez etatistické, welfaristické a egalitariánske systémy prostenemáme čas, pokus o rekonštrukciu sociálnodemokratických riešení je zbytočný aj preto, lebo ľudia pod tlakom prehlbujúcej sa krízy nie sú ochotní vracať sa k niečomu, čo už raz zlyhalo. Navyše technologický rozvoj spojený s digitalizáciou, robotizáciou, automatizáciou a miniaturizáciou ovplyvnil spoločnosť do takej miery, že už nikdy nenastane situácia plnej zamestnanosti.

Nejde však len o stratu živobytia, ale aj o čoraz viac pociťovanú stratu dôstojnosti, stratu pocitu, že ste chránení a rešpektovaní spoločnosťou, ktorú reprezentuje štát. To všetko je teraz v stávke. Väčšina ľudí bude bez produktívnej práce, zamestnanie pripadne iba menšine populácie a prežitie ostatných bude závisieť od komunity. Preto treba rozvinúť nové formy komunitárneho života.

Práve toto si dnes treba uvedomiť. Politický konflikt už neurčujú klasické témy, ale zúfalý boj o miznúce zdroje štátu. Nie je dosť pre každého. Ľudia sa zúfalo snažia získať sociálne dávky, príplatky na bývanie, podpriemerné príjmy, čokoľvek, čo ich ochráni pred ďalšími a ďalšími škrtmi. Práve toto je úrodná pôda pre vzrastajúcu extrémnu pravicu.

Opozícia voči neoliberálnej globalizácii na seba berie nacionalistickú podobu. Vláda formálne demokratickej krajiny nedokáže vysvetliť, ako je možné, že neposkytuje zdroje tým, ktorí to potrebujú. Vysvetlením je rasistické zdôvodnenie konfliktu – extrémna pravica tvrdí, že všetci ľudia, ktorí potrebujú sociálnu pomoc sú paraziti a príživníci. Odpoveď v takto nastavenom diskurze nie je sociálna, ale kriminálna – treba stavať nové väznice, posilniť políciu a udržať lúzrov (teda proletariát) v ich podradnej pozícii. A práve tomuto musíme zabrániť.

Autentická ľavica je socialistická, mierová, environmentálna a radikálne demokratická
Pracujúci ľudia dnes nemajú žiadne politické zastúpenie (dokonca ani menšinové, avantgardné či hoci len symbolické), teda také zastúpenie, ktoré by v konfliktnej situácii dokázalo niečo zmeniť. Robotníci sú ticho. Je to jediná spoločenská vrstva, ktorá len čaká a nič so svojím postavením nerobí. A súčasná spoločnosť sa ani nijako netají absolútnym pohŕdaním tými, ktorí sa živia fyzickou prácou.

Preto je Gáspár Tamás presvedčený, že v rozpore s mokrými snami liberálnej pravice sa autentická ľavica zatiaľ nevynorila. Lebo za takú považuje jedine ľavicu socialistickú. Inteligentný čitateľ iste postrehol, že tento marxistický mysliteľ nemá vôbec na mysli socializmus sovietskeho typu – aj keď nevzdelaní a demagogickí nepriatelia tejto idey ju budú iste napádať práve z tejto pozície.

Sme na úplnom začiatku hľadania socialistickej organizácie, ale musíme aspoň začať. Musíme sa znova združovať, diskutovať a pripravovať odborné riešenia. Lebo bez toho je v tomto svete ľavica odsúdená na reťaz porážok. Nadnárodný kapitál a jeho domáci miestodržitelia vedú boj s najnižšími spoločenskými vrstvami a tie na to nemajú zatiaľ nijakú odpoveď. A mali by mať.

Autentická ľavica musí byť socialistická, mierová, environmentálna a radikálne demokratická. Socialistická nie v zmysle etatizmu, ale samosprávy. Mierová nie v zmysle alibistického prenášania imperiálnych vojen mimo Európu, ale v zmysle vytvárania podmienok pre pestovanie univerzálnej kultúry mieru a nenásilia. Environmentálna nie v zmysle čiastkovej ekologickej kompenzácie za kapitalistickú deštrukciu, ale harmonického udržateľného života v duchu zásad ekosocializmu. Demokratická nie v zmysle bludných nátlakových referend, ale najmä v zmysle ekonomickej demokracie ako skutočného zdroja moci. Socialisti musia byť demokratickejší ako akákoľvek iná politická sila.

Toto všetko musíme premyslieť. Komplexný spôsob ako zmeniť systém práce, systém výroby, systém spotreby, systém sociálnej hierarchie, ako zmeniť celý systém verejnej správy. To nie je ideologická posadnutosť, ale (ako zdôrazňuje Tamás) civilizačná nevyhnutnosť, lebo tento systém v stave, v akom je dnes, neprežije. Kým si neuvedomíme, že korupcia, environmentálne problémy, chudoba či vojny nie sú defektom, ale podstatou globálneho kapitalizmu, nepohneme sa ďalej.

Dokončiť socializmus znamená dokončiť koncepciu osvietenstva, tvrdí Tamás. Vo svojej podstate je to dnes viac úloha filozofická, analytická a osvetová, než politická. Zabezpečiť viac slobody, rovnosti a bratstva sa dnes nedá heslami, frázami ani deštruktívnou kritikou z opozičných parlamentných lavíc.

Socialistická ľavica sa musí v prvom rade zjednotiť na občianskom princípe a nesmie podceňovať teoretickú prípravu. Zároveň sa musí vyhraniť voči sociálnemu konzervativizmu a sociálnemu liberalizmu. Mnohé koncepcie musí premyslieť úplne nanovo a od základu. A možno nielen koncepcie, ale aj termíny. Chceme žiť pohodlne uprostred zastaraných pojmov, ale to už nejde. Ako povedal Gáspár Tamás v jednom rozhovore: „Odhodil som celé svoje takzvané dielo, odchýlil som sa úplne od doterajšieho života a šiel som opäť študovať.“

Toto isté čaká ľavičiarov v najbližších rokoch. Ak sa nechcú stať iba užitočnými idiotmi vládnucich vrstiev.


Text byl převzat z webu Poleblog.sk, partnerského média DR na Slovensku.

A co si myslíte vy? Diskuse (8 příspěvků)

Jevi_1

Eva Hájková - zapadákov

Sobota, 7.Ledna 2017, 10:47:18

„Odhodil som celé svoje takzvané dielo, odchýlil som sa úplne od doterajšieho života a šiel som opäť študovať.“ 
Tak to prý má dělat levice, aby se levičáci nestali „užitečnými idioty“.
Pořád se říká: Nepomůže nám charita. Někdo říká: Potřebujeme lepší systém, ale nikdo neví, jak ho dosáhnout. Autor říká: musíme nastudovat, jak na to.
Nic proti studiu nemám, ale kolik let to bude levici trvat? Dvacet? Třicet? A co, když každý z nich dojde tím studiem k úplně jiným závěrům?
A co jinak bude levice zatím dělat vedle toho, že bude studovat? Politické údržbáře toho „možného“, i když autor píše, že „z politiky odchádza moc“?
Nebo se jenom soustředí na to studium?
A co mezitím budou dělat trpící lidé? Stojí život konkrétního bezvýznamného jedince, který žije na tomto místě a v této době vůbec za to?
Já to vidím tak, že tady přece musí být někdo, kdo bude aspoň trochu pomáhat lidem z jejich osobního pekla, z jejich zoufalství a bídy, aniž by je přitom kádroval.
I když ten někdo možná bude jen jakýmsi „užitečným idiotem“.

Vojtěch Klusáček - Brno

Neděle, 8.Ledna 2017, 00:13:50

Ale však přesně to levice - a nejen u nás - dělá. Více či méně intenzivní ústupové boje za zachování alespoň něčeho ze sociálního státu. Studovat a pokoušet se formulovat - vedle toho - vlastní ekonomickou politiku, je přesně to, co levici zoufale chybí, co je nejvíc potřeba a čeho absence je hlavní příčinou pomalého ztroskotávání levice jako takové. Deník Referendum je toho učebnicovým příkladem, jak se se vší úporností vyhýbá jakýmkoli otázkám ekonomického programu - snad s výjimkou obecných tezích "vraťme se k programu pozdních šedesátých let", zastupovaných tu šéfredaktorem Patočkou, které ztroskotaly už před třiceti lety, logicky nebudou fungovat dnes už tuplem.

Ivo Horák - Praha 3

Glosa Neděle, 8.Ledna 2017, 11:02:50

Levice by asi měla brát vážně socialistické ideály a měla by usilovat též o nové poznání. Hlavně by však měla respektovat jednu dávnou pravdu, totiž že se s ní někdo doopravdy spřáhne nebo spikne jen proti někomu!

Josef Poláček - Manuální pracovník

Ekonomický program levice Neděle, 8.Ledna 2017, 11:59:18

V obecné rovině naprosto souhlasím s panem Klusáčkem: jak věděl už Marx, ekonomika je nakonec základem všeho. A levice právě tento základ naprosto "velkoryse" opomíjí, a utápí se většinou v každodenních šarvátkách s kapitalismem. Které jsou sice potřebné, právě jenom pro to holé udržení pozic, frontové linie - ale samy o sobě nepovedou nikam dál.

Problém je ovšem v tom, že abychom mohli vůbec začít s konkrétnějšími diskusemi o ekonomické politice, k tomu je napřed nutno vyřešit zcela zásadní otázky ohledně charakteru celé společnosti, ale i samotného člověka.

Dokud člověk zůstane egoistickým individuem hledící v prvé řadě jenom na svůj vlastní osobní prospěch, pak všechno nevyhnutelně zůstane při starém, ať my si nalinkujeme napohled jakkoli krásný a humánní ekonomický program.

I když kapitalismus samozřejmě neustále produkuje ty, kteří se dostanou pod jeho kola a jsou jimi rozdrceni - rozhodující většina se nakonec vždycky rozhodne pro ten kapitalistický konzum.

Josef Poláček - Manuální pracovník

S kým se spiknout? Neděle, 8.Ledna 2017, 12:32:9

"S levicí se někdo spřáhne nebo spikne jenom proti někomu" - tak to jsou opravdu slova do pranice. Co s tímto zjištěním, které podle všeho skutečně postihuje realitu?

Co teď? Najít si nějakého společného nepřítele, proti němuž by bylo možno se s někým spiknout?

Anebo ale to celé obrátit? Namísto p r o t i n ě k o m u začít s těmi druhými usilovat o s p o l e č n o u věc?...

Aleš Morbicer - Ostrava

Pondělí, 9.Ledna 2017, 10:37:22

"Pracujúci ľud" a návrat ke kořenům teď mezi profesory letí:

http://a2larm.cz/2017/01/konec-progresivniho-neoliberalismu/

Ivo Horák - Praha 3

Vysvětlení (rozvinutí) mé glosy výše Pondělí, 9.Ledna 2017, 11:56:33

Vycházím z několika skutečností. Člověk je velmi sociální tvor. Televizor s větší uhlopříčkou v podstatě nechce proto, aby se na něj mohl dívat z větší dálky a zlato proto, že se mu líbí jeho barva, nýbrž jeho motivací bude spíš prestiž. Pokud se chudý člověk vzmůže, třeba i tím, že vyhraje v loterii, ztratí zpravidla zájem volit levici. Bohatne-li sice poněkud, ale jeho (relativní) sociální status zůstává špatný, nebo se ještě zhoršuje, má z toho jen málokdy výraznější pocit uspokojení. Ke straně, která mu jeho vzestup-nevzestup případně umožnila, nezíská valný vztah. (Nehledě na to, jak málo nám dnes politika doopravdy, natož v našich očích pomáhá.) Náš člověk proto k volbám třeba nepřijde, nebo volí veden negativní emocí nějakého „rychlokvašeného“ karieristu, který si při své one man show vezme na mušku někoho slabého, vhodného na odstřel (stále doufáme, že jen symbolický).
Klasická pravice, natož levice se nemůže zalíbit všem. Řekněme, že třeba Mercedes pojal záměr vyrábět lidový vůz. Jde to jen do jisté míry a je to pro značku z různého hlediska riskantní. Totéž platí i obráceně, automobilka, která přijde na trh s nejlevnějším autem, nebude asi s to cílit zároveň i na nejbohatší společenské vrstvy.
Ekonomicky úspěšní lidé neřeknou ani 29. února, že současná vláda je nesrovnatelně lepší než vlády Nečase i Topolánka, a to především zásluhou svého levicového komponentu, v tom především premiéra. Volby jsou tajné, lze však předpokládat, že v této sféře levice hlasy neztratí. Někdo řekne, že ekonomickou elitu je nutné si předcházet, že je v informační době nenahraditelná. Příliš si to nemyslím, a už vůbec ne, že byla neudržitelná míra jejího evropského relativního ocenění před několika desítkami let.

Nejsem zastáncem praxe Vae victis! Vítězství kandidáta, kterého jsme nepodporovali, pro nás však dopad mít má. Nejen však pro nás, i pro bohaté. Ze zkušenosti s komunisty je třeba nadále vyvozovat poučení, ne diskreditaci všeho levicového. Podezřelé „kamarádšafty s elitami“ je třeba považovat za značně přitěžující a redukovatelné. Cílem levicové politiky musí být dokázat, že i „horních deset tisíc“ může prohrát volby a ztratit příliš lehce vybojovaná privilegia a s demokracií stěží slučitelné (dědičné) majetkové krytí.

Josef Poláček - Manuální pracovník

Pondělí, 9.Ledna 2017, 14:12:41

Zásadní problém levicové politiky je ovšem v tom, že jejím protivníkem není zdaleka jenom těch "horních deseti tisíc", nýbrž celá druhá polovina populace sdílející principiálně pravicové životní postoje a názory.

Tady jsou v zásadě jenom dvě možnosti: buďto lidská populace zůstane natrvalo rozpolcená do těchto dvou táborů, které se budou neustále potírat; anebo se přece jenom podaří vybudovat nějaký most mezi nimi. Na základě nějaké - konec konců přece jenom společné - ideje či hodnoty, na základě společně vytvářeného díla.

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.