Aká by mala byť autentická ľavica?

Z produkce webu Poleblog.sk, nového partnerského média DR na Slovensku, vybíráme tentokrát úvahu nad jedním z nejvýraznějších témat intelektuální debaty v posledních letech – otázkou programu a vize levice v 21. století.

A1

Jaroslav Fabok

01.10.2016 12:00

A2_filckr

Naděje, že úspěch nových levicových stran v Řecku a Španělsku podnítí rychlou transformaci levice na celém kontinentu, vyprchaly z větší části již minulý rok. Foto Uwe Hikisch, flickr.com

Aká by mala byť skutočná alebo autentická ľavica? Aké názory a hodnoty by mala presadzovať? Podnázov textu som zvolil ako účelovo zavádzajúci – na túto otázku sa v plnej miere odpovedať nechystám. Smerom od ľavicového anarchizmu, libertarianizmu, komunizmu až po liberálnu a sociálno-demokratickú ľavicu existujú medzi ľavičiarmi väčšie či menšie trecie plochy. Ľavičiari sa nevyhýbajú hádkam ani rozporom – ba v určitom zmysle až nevraživosti. Diskusia a názorová pluralita je však na ľavej strane politického spektra podľa môjho názoru nesmierne dôležitá.

Potrebujeme vôbec v súčasnosti pravo-ľavé delenie? Odpovedám jednoznačným – Áno! Ešte predtým, ako sa pokúsim ne-odpovedať na otázku, „aká by mala byť autentická ľavica“, je potrebné pozrieť sa na to, prečo je vôbec takéto delenie politického spektra dôležité. Ak by sme jednohlasne tvrdili, že pravo-ľavé delenie v súčasnosti už nie je opodstatnené, zbavili by sme sa v istom zmysle toho starého, romantického čara rôznorodých odpovedí na rôznorodé sociálne, kultúrne a ekonomické otázky. No nejde len o romantické čaro dôb minulých.

Splynutie ľavice a pravice by v konečnom dôsledku mohlo znamenať absenciu názorovej plurality v jej „radikálnejšej“ forme. Bez názorovej plurality sa spoločnosť stáva akýmsi beztvarým, nevýrazným monolitom – ktorý prináša stále tie isté riešenia na rovnaké problémy. Bez nápadu, inovácií – bez vášne, ale rovnako bez konštruktívnej racionality.

Ak politiku definujeme iba ako boj o moc, potom je jasné, že naším cieľom je vnímať jej podstatu jednostranne – len ako účel spojený s prostriedkami. Podobne striktne ekonomická redukcia politiky a politična prináša so sebou absenciu hodnôt. Ak je možné všetko vyčísliť a prepočítať výhody či nevýhody konkrétneho rozhodnutia, potom pravo-ľavé delenie naozaj nemá opodstatnenie.

Ak však chceme byť autentickými, musíme do svojich rozhodnutí a ideálov zahrnúť široké hodnotové spektrum. Práve v tomto rozmere, nielen v ekonomickom, môžeme pozorovať potrebu spomínaného delenia.

Ide v skutočnosti o zmenu?
Budem pesimista, alebo skôr realista, keď poviem – že zmena pre zmenu je len stratou času. Mnoho ľavičiarov sa snaží o akýkoľvek spoločenský „prevrat“, len preto, aby potvrdili svoje ľavičiarstvo a vymedzili sa voči pravičiarom či kapitálu. V idei veľkých, spoločnosť pretvárajúcich myšlienok sa podľa môjho názoru skrýva mytológia ľavice. Nie je dôležité prijať jeden filozofický alebo pragmatický názor a neúprosne sa ho držať, ale smerovať ku konsenzu a prekračovaniu. Prekračovanie iného k rovnakému, a iného k inému. Ak je zmena sama o sebe cieľom, potom sa dostávame k neúprosnému odkazu minulosti, že je možné ju uskutočniť aj cez mŕtvoly. Má toto byť skutočný odkaz ľavice?

Snaha o prekračovanie sociálnej nespravodlivosti ľavice často vrcholí v eschatológii alebo neskôr v akejsi postapokalyptickej apatii. Strašenie tým, že ak sa niečo nezmení, spoločnosť sa dopracuje ku svojmu koncu, je len typickým manipulatívnym prostriedkom vytvárania strachu a následne čerpania politického či mocenského kapitálu. Netvrdím však, že zmena nie je dôležitá, ale rovnako sú dôležité aj zvolené prostriedky, pomocou ktorých sa k nej chceme dopracovať.

Nemenej dôležitá je aj konečná vízia takejto zmeny, ktorá by mala byť oslobodená od akýchkoľvek abstraktných ideálov. V prípade neustáleho zdôrazňovania neuchopiteľných vízií ide o zbytočné mrhanie silami, ktoré by sa mohli vynaložiť na koncipovanie reálnych projektov zmeny – a tým uľahčiť život najviac ohrozeným sociálnym skupinám.

Kultický základ ľavice
Snažím sa upozorniť na to, že je potrebné prekračovať veľké ideály a patologické sny ľavice o „raji na zemi“. V opačnom prípade platí prirovnanie ľavicovej viery k viere náboženskej. Obe sú len abstraktnými túžbami po niečom večnom, stabilnom a historicky determinovanom. Inak povedané, ide o kultický substrát idealizovanej viery v to, že „len my máme pravdu a ostatní sa mýlia“, pričom na obhájenie svojej pravdy môžeme použiť akékoľvek prostriedky. Ide však o popretie demokracie, v rámcoch ktorej musíme klásť neustáli dôraz na názorovú rôznorodosť a počítať pritom s tým, že niekto iný môže prísť s úplne odlišnou víziou sveta, ktorá je rovnako relevantná ako tá „naša“.

Samozrejme, počítam s tým, že pomenovanie kultického a mytologického základu ľavice sa stretne s odporom zo strany ortodoxnej ľavice, avšak v rovnakej miere odmietam aj primitívny antikomunizmus. Nedovolím si odpovedať na otázku, aká by mala byť autentická ľavica a čo by malo byť jej univerzálnym cieľom, ale chcem načrtnúť niektoré základné body, ktoré sú s ľavicovým myslením spojené.

V prvom rade ide o dôraz na autenticitu človeka – ako ľudskej bytosti par excellence. Pretavenie človeka v kapitalizme na stroj produkcie kapitálu považujem za neprijateľné. S týmto bodom sa spája aj dôraz na kultúrno – liberálne ľavicové hodnoty. Ak chceme, aby bol človek skutočne slobodný, musíme sa sústrediť nie len na ekonomickú základňu a považovať ju za jedinú determinujúcu, ale je tiež potrebné, pokladať rozširovanie osobnej slobody jedinca za jeden zo základných ľavicových pilierov. Z pohľadu ľavice je zrejmé, že bez ekonomickej slobody nie je možné hovoriť o slobode individuálnej, ale v ľavicovej rétorike žiaľ často absentuje dôraz na negatívnu slobodu.

Takýto prístup má ďaleko od kultického a mytologického myslenia, pretože svoju pozornosť smeruje tiež na vnútorné, psychologické túžby a požiadavky individuálnych jedincov. V neposlednom rade by sa ľavica mala sústrediť na povzbudzovanie, a nie potláčanie individuality v megalomanských projektoch. Skutočná sloboda pritom vyviera zo snahy o prepájanie ekonomických a individuálnych slobôd. Nie je možné, človeka najprv utĺcť neslobodou, tak ako sme to mohli pozorovať v období reálneho socializmu, a potom mu nanútiť víziu podivného „slobodného“ sveta, v ktorom v konečnom dôsledku absentovala negatívna sloboda. Preto by sme sa mali usilovať o projekt nového spoločenského usporiadania, ktorý si za cieľ kladie rovnakú mieru prehlbovania ako negatívnej tak aj pozitívnej slobody – čo je náročnou, o to však ambicióznejšou výzvou.


Text byl převzat z webu Poleblog.sk, partnerského média DR na Slovensku.


A co si myslíte vy? Diskuse (2 příspěvky)

Josef Poláček - Invalidní důchodce

Negativní a pozitivní svoboda Úterý, 4.Října 2016, 14:21:46

Tato úvaha Jaroslava Faboka se vyznačuje především jedním rysem: totiž naprosto výjimečnou schopností diferencovaného, veškerých dogmatismů prostého pohledu na problematiku současné levice. Autor se distancuje - velmi přesvědčivě a s dobře odůvodněnými argumenty - od pseudorevolučního akcionismu určité části levice, aniž by přitom ale sám rezignoval na základní cíl, totiž principiální humanizaci systému kapitalismu.

Především jím použité termíny "negativní a pozitivní svoboda" mají nemalý ideový potenciál.

Poněkud se to blíží Bělohradskému pokusu o syntézu mezi marxistickým historickým materialismem a "svobodou kapitalismu"; s tím rozdílem ovšem, že Bělohradský z celé marxistické tradice přejímá jenom její antiidealistický (respektive antiideologický) impuls, ale zbavuje ho jeho impulsu revolučního.

J. Fabok sice - napohled - také zavrhuje revoluci; ale ve skutečnosti odmítá jenom "revoluci pro revoluci", jenom takovou revoluci která svůj potenciál čerpá z dogmat a z neotřesitelného přesvědčení o vlastní výlučné a jednou provždy dané pravdě.

J. Fabok oproti tomu - a to plným právem - staví základní princip liberalismu, totiž princip o naprosté otevřenosti vůči neustálému hledání pravdy, vůči novým a progresivnějším poznatkům, náhledům a pravdám.

Z tohoto hlediska je nutno tento článek J. Faboka bezvýhradně přivítat, jako velmi uvážlivý náhled na problematiku nejen současné levice, ale současného světa vůbec.

Josef Poláček - Invalidní důchodce

Pluralismus a univerzalismus pravdy Úterý, 4.Října 2016, 14:30:47

Ovšem - nutno připojit - je přitom mít zcela důsledně na paměti právě ten vyvážený poměr svobody negativní (liberalistické), stejně tak jako svobody p o z i t i v n í (levicové, systémově orientované). Jinak by hrozilo nebezpečí, že s tou "pluralitou pravd" zůstaneme zase vězet jenom v tom povrchním, laciném liberalistickém pojetí, že holt každý má svou pravdu, a tak vůbec nestojí za to namáhat se s hledáním nějaké pravdy vyšší, komplexní, s univerzalistickým potenciálem.

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.