Hľadanie ľavicovej alternatívy

Patrnerský Poleblog.sk zaujal v aktuálním týdnu recenzí sborníku Veľký regres – souboru zamyšlení šestnácti levicových intelektuálů nad příčinami hlavních problémů současné společnosti a cestami k jejich nápravě.

Prečo ako ľudia zlyhávame v momente, keď máme najviac možností sa spájať? Prečo sa stávame cynickými voči hodnote slobody, keď sme najslobodnejší? Prečo nám viac demokracie prináša väčší pocit bezmocnosti?

Šestnásť ľavicových intelektuálov v knihe Veľký regres, ktorú zostavil nemecký redaktor Heinrich Geiselberger a ktorá vyšla súbežne v štrnástich krajinách, takmer zhodne odpovedá, že príčinou je neoliberalizmus. Ten od 70. rokov minulého storočia postupne, ako zhubná choroba, nahlodáva našu spoločnosť. Autori v jednotlivých esejach popisujú jej symptómy a dôsledky zanedbávania liečby: brexit, víťazstvo Donalda Trumpa v amerických prezidentských voľbách, vzostup fašistických a xenofóbnych nálad, popieranie klimatických zmien, rozpad strednej triedy.

Takzvaná únava z demokracie či frustrácia z nefungujúceho systému stoja aj za nárastom autoritárskych režimov, ktorých rétorika podľa indického antropológa Arjuna Appaduraia obratne zakrýva slabnúcu ekonomickú suverenitu štátov zintenzívnenou podporou extrémneho kultúrneho nacionalizmu. Vladimír Putin pravidelne zdôrazňuje, že „Rusko nie je Európa“, Naréndra Módí hlása „etnickú čistotu“, Recep Tayyip Erdoğan vzýva veľkoleposť osmanskej ríše. Viktor Orbán a Andrzej Duda sa zasa stali symbolmi nahrádzania politiky diplomacie politikou sily.

Žijeme v ére „paradoxov liberálnej demokracie“, píše vo svojom texte bulharský politológ Ivan Krastev. Ani nie tridsať rokov po páde Berlínskeho múru opäť staviame ploty, vymedzujeme hranice, cenzúru sme nahradili postfaktuálnou politikou. Zriadenie, ktoré malo dať moc do rúk menšinám, vo finále posilňuje majority. Novým typom revolúcie sa stala migrácia: „Čoraz viac ľudí si prestáva pojem zmeny spájať so zmenou svojej vlády a skôr ju stotožňujú so zmenou svojho bydliska, s presťahovaním sa do inej krajiny.“ (s. 102) Hodnoty ako vzdelanie či zdravie sme defnitívne premenili na komodity, elity sa stali len vyprázdneným pojmom, nožnice medzi bohatou triedou a zvyškom populácie už hádam ani nie je možné roztvoriť viac.



Nemecký sociológ Wolfgang Streeck si na pomenovanie aktuálneho stavu vypožičiava termín Antonia Gramsciho – interregnum. Označuje obdobie, keď sa starý poriadok zrútil, ale nový ešte nemôže vzniknúť. Zatiaľ ani nevieme povedať, ako bude vyzerať, len pociťujeme jeho nevyhnutnosť. Dovtedy musíme vzdorovať „patologickým javom“ (napríklad na Slovensku zvoleniu fašistov do parlamentu). A čo nás teda čaká? Čo príde po interregne? Naprieč celou knihou zaznieva výzva k vytvoreniu ľavicového projektu, ktorý nás „donúti nepremietať svoj hnev a frustráciu do voľby extrémnej pravice, ale do snahy rekonštruovať spoločnosť.“ (s. 60)

Podľa sociologičky Evy Illouzovej má dnes ľavica šancu „nadviazať stratený kontakt s morálnym svetom ľudí, ktorý bol rozmetaný pod nápormi kolonializmu a kapitalizmu.“ (s. 85) Ľavicové iniciatívy v posledných rokoch zlyhávajú – napríklad anglický novinár Paul Mason upozorňuje, že nedostatočne reagujú na „naratívnu britvu“ ultrapravice a nie sú dostatočne presvedčivé v kritike ekonomiky voľného trhu, kým rakúsky novinár a spisovateľ Robert Misik vidí hlavnú príčinu ich neúspechu v tom, že sú často príliš mestské, elitárske a zabúdajú na pracujúcu triedu.

Misik vo svojom texte Odvaha k činu cituje predsedu rakúskych socialistov Christiana Kerna, ktorý na zjazde v roku 2016 prízvukoval, že politici by mali zo svojho slovníka vyškrtnúť frázu: „Musíme vyjsť k ľuďom.“ Pretože – my sme tí ľudia! Skrátka, je načase, aby ľavicové strany opustili povýšenecké pózy. „Potrebujú program a rétoriku radikálnej zmeny a musí byť zreteľné, že sú s globalizovanými elitami v spore a neusilujú sa o kompromis.“ (s. 176)

Kniha Veľký regres uspokojuje čitateľa v pocite spolupatričnosti. Symptómami, ktoré popisuje, totiž trpíme všetci. Návod, akú liečbu na ne nasadiť, ako rehabilitovať ľavicu alebo na čom konkrétne vystavať ľavicovú alternatívu, však Veľký regres ponúka len v náznakoch. Zaznievajú návrhy na zmenu volebných systémov, píše sa o potrebe navrátiť robotníkovi stratenú identitu či prijať medzinárodné dohody kontroly bánk či zdravotnej starostlivosti. Sú to však skôr ideové čriepky. Alarmujúco chýba systematická koncepcia, ktorá by nebola len spektakulárnou utópiou či nepodloženou špekulatívnou prognózou.

Nájsť sa nám ju nedarí už takmer polstoročie. Ani protesty, hnutia a štrajky posledných rokov nás nedonútili opustiť pozíciu moderného cynika. Sme si vedomí toho, čo sa deje, vieme definovať príčiny a dôsledky, ale nekonáme. Posledné mesiace ukazujú, že v ére antropocénu to, paradoxne, možno nebudú ľudia, ale klimatické zmeny, ktoré vyvolajú zásadnú zmenu systému a uvažovania. Koľko hurikánov ako Max, Irma či Harvey však ešte musí prísť, aby sme definitívne pochopili, že to, čo sa nám rozpadá priamo pod rukami, nie je len spoločenský či politický systém, ale celá planéta?

Heinrich Geiselberger (ed.): Velký regres. Mezinárodní rozprava o duchovní situaci dneška. Praha: Rybka Publisher, 2017



Texty vycházející v rámci víkendové rubriky Dopis ze Slovenska jsou přebírány z webu Poleblog.sk, partnerského média DR na Slovensku.

A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.