Jany Maláčovej Fiškálny pakt

Fiškálny pakt je medzivládna dohoda, ktorá svojho času vystrašila celý úradnícky aparát v Európskej komisii a v Európskom parlamente. Ani nie tak preto, čo obsahovala, ako skôr preto, že bola medzivládna a prakticky znamenala, že Nemecko ňou de facto začalo určovať smer a rozsah ďalšej európskej integrácie.

Európska komisia si vtedy obehla ostatné členské štáty a presvedčila ich, že to treba všetko dostať pod kontrolu, že ona toto geopolitické riziko vlastne neutralizuje tým, že podstatu Fiškálneho paktu postupne zapracováva do sekundárnej legislatívy EÚ: najprv prekotne navrhnutý a vyjednávaný six pack, ktorý neskôr doplnil two pack. Nech vás nemýli načasovanie schválenia týchto jednotlivých dokumentov.

Veľmi dobre si pamätám vtedajšie preteky o to, kto a kedy príde s čím skôr. Tak ako Fiškálny pakt, aj six pack a two pack boli napísané medzi Berlínom, Parížom a Bruselom, dokonca do veľkej miery rovnakými ľuďmi.

Jediný rozdiel bol v tom, že z Bruselu pri nich držala pero Európska komisia a nie Van Rompuyov kabinet, no a tiež že potom sa dostali na stôl Rady a Parlamentu, teda európskych inštitúcií, kde sa o ne zohrala dosť napínavá bitka, ktorú Parlament a ľavica v ňom prehrali na plnej čiare.

Mimochodom, portugalská poslankyňa Elisa Ferreira, ktorá si v mene sociálnych demokratov pred liberálom Rehnom v jednaniach o two packu na pokyn kandidáta Strany európskych socialistov na post predsedu Komisie Martina Schulza, ako spravodajkyňa stiahla bombardiaky až po kolená, dnes v rámci predvolebnej kampane cestuje od Írska po Cyprus rozhorčujúc sa nad demokratickou nelegitimitou tzv. Trojky (Európska komisia, Európska centrálna banka, Medzinárodný menový fond).

Niekto by jej už konečne mal otrieskať o hlavu napríklad články 6. a 7. nariadenia, ktorých znenie vyjednávala, a za ktoré zahlasovala, a ktoré Trojku „demokraticky“ legitimizujú tým, že ju zavádzajú do sekundárneho práva EÚ... .

V každom prípade, interpretácia významu a dosahu Fiškálneho paktu je dodnes určovaná takmer výlučne diplomatmi, ktorí ju skoncipovali respektíve vyjednali, či už je to za jednotlivé členské štáty alebo európske inštitúcie.

A to treba zmeniť práve v logike argumentácie Jany Maláčovej, ktorá správne tvrdí, že európska agenda sa musí stať doménou predsedu vlády, a prestať byť zábavkou ministra zahraničných vecí, kariérnym odrazovým mostíkom štátneho tajomníka pre európske záležitosti, či nebodaj stáleho predstaviteľa pri EÚ v Bruseli. Tak sa to bez diskusie, v gescii a výlučnom záujme kariérnych diplomatov ujalo nielen v Čechách, ale aj na Slovensku.

Po prvé preto, že samotný obsah tejto zmluvy, a teda aj zodpovedajúcej sekundárnej legislatívy EÚ, diplomatov nijako nezaujímal a dodnes nezaujíma.

Reštriktívna rozpočtová politika, deflácia, nezamestnanosť, chudoba, sú pojmy, ktoré v myšlienkovom svete diplomatov nehrajú žiadnu podstatnú úlohu, nanajvýš ich chápu ako súčasť kulisy mocenských bojov. Po druhé preto, že zmluva a jej zavedenie do európskej sekundárnej legislatívy nijakým spôsobom nerieši problém, ktorý má v princípe riešiť... .

Či sa snáď nemecký vplyv na integračný proces v Európe zmenšil len preto, že túto zmluvu pod nátlakom podpísalo (koľko ich ju aj ratifikovalo?) 25 štátov, a že jej kľúčové ustanovenia Komisia, Rada a Parlament zapracovali aj do európskej legislatívy? No nie! Zato jej obsah nám medzitým na kontinente systematicky produkuje masívne ľudské utrpenie, podhubie fašizmu. A s tým predsa ľavica nemôže za nijakých okolností súhlasiť.

Pravda je taká, že Nečasova vláda nezabránila vecnej diskusii o Fiškálnej zmluve. Naopak, na rozdiel od drvivej väčšiny vlád členských štátov EÚ pre ňu Nečasova vláda v Čechách aspoň vytvorila priestor. Vecne ju ale nebola schopná či ochotná viesť v prvom rade ČSSD... . Bolo ľahšie si udrieť do Nečasa, pretože bol euroskeptik a užitočný idiot Britov, ako ju pred širšou verejnosťou, nieto ešte pred vlastnými voličmi v skutočnej, serióznej diskusii obhájiť.

Veľmi dobre si pamätám vášnivé hádky hoc aj na Deníku Referendum, kde Jakub Patočka ako aj nádejný europoslanec Jan Keller držali v ČSSD v tej dobe široko zdieľanú čisto „diplomatickú“ líniu Vladimíra Špidlu, proti v tom momente celkom osamelému ale o to prezieravejšiemu Tomášovi Tožičkovi.

Nie, Fiškálnu zmluvu by Sobotkova vláda v žiadnom prípade nemala podpísať. Môže argumentovať tým, že ju odmieta práve preto, že je na rozdiel od Nečasovej vlády na výsosť európska, a preto sa jej už z princípu bridí medzivládna dohoda, ktorú ostatným nanútila najbohatšia mocnosť.

Môže si to v každom ohľade dovoliť, nakoľko sa na Českú republiku už beztak vzťahuje six pack, ako aj, ako správne pripomenula Jana Maláčová, makroekonomická kondicionalita pri čerpaní štrukturálnych fondov.

Pri tejto príležitosti však môže Sobotkova vláda tiež začať argumentovať tým, že Fiškálny pakt odmieta nielen pre jeho formu ale aj pre jeho obsah, a tak významne prispieť k prebiehajúcej diskusii aj na európskej úrovni. Som presvedčený, že rozumných premiérov a ministrov financií v EÚ by takéto české odmietnutie posmelilo v ich snahe neutralizovať a zvrátiť nemeckú deflačnú politiku.

Ozajstná diskusia by sa v Čechách mala bezodkladne začať viesť skôr o tom, kedy a za akých okolností krajina vstúpi do eurozóny. V tom momente sa na ňu začne vzťahovať aj two pack, a pristúpenie k Fiškálnej zmluve sa stane dokonale bezpredmetné.

Ale všetky ostatné aspekty (posilnenie európskych právomocí vo finančnej, hospodárskej a sociálnej politike) musia podliehať širokej, celoeurópskej verejnej debate a teda vyústiť do zmeny Zmlúv vedúcej k federalizácii Európy.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.