Krstné meno dala Althusserovi matka po osobe, ktorú nesmierne milovala. Keďže však Louis starší zahynul vo vojne pri Verdune, dostal meno po mŕtvom. Ako dieťa mal preto Althusser pocit, že to nebol on, na koho sa matka pozerá a koho miluje. Síce bol objektom jej túžby, no tá chcela, aby bol ako ten, s ktorým sa zasnúbila: nevinný, cnostný, s čistým intelektom a literárnou kariérou. Od malička sa mu zdalo, že nemá žiadne vlastné ja, že neexistuje sám pre seba. Žiadalo sa od neho, aby sa stal svojim vlastným otcom — predchodcom toho, kto ho počal.

Niečo podobné sa mal Althusser vo svojom profesionálnom živote filozofa podujať spraviť s Marxom. Byť otcom otca zakladateľa komunistického hnutia, teda poukázať na prehliadnuté alebo opomenuté pasáže jeho diela, ktoré by ho umožnili správne pochopiť. Marx, Freud a Nietzsche, traja osamelí velikáni 19. storočia, boli takýmito mysliteľmi bez predchodcov. Boli to teoretické siroty bez právoplatného otca, ktoré svojim dielom narúšali dovtedajšie zvyky, princípy, dobovú morálku a dobrú výchovu, za čo museli zaplatiť výlúčením, odsúdením a urážkami. V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch 20. storočia sa Michel Foucault inšpiroval Nietzscheho postrehom, že posledným určujúcim kritériom vecí nie je morálka, ale moc; Jacques Lacan ohlásil návrat k Freudovi, u ktorého nevedomie nie je len skladiskom iracionálnych vášní, ale aj významov; a Althusser sa zahĺbil do nového čítania Marxa. Ten podľa neho objavil celý kontinent novej vedy známej ako historický materializmus, no na to, aby sa zdôraznil jej význam ju bolo potrebné očistiť od niektorých dobových vplyvov, ktoré prevzal.

↗

Louis Althusser se narodil 16. října 1918 v Alžíru. Většinu života strávil však v Paříži, kde přednášel na École Normale Supérieure a nakonec v roce 1990 i zemřel. Foto archiv 3:AM Magazine

Doslovné chápanie textov plietlo hlavy aj Marxovým nasledovníkom. V snahe ostať verní odkazu svojho majstra ho mnohí duchovní dediči čítali ako biblického proroka predpovedajúceho posledný súd. A treba povedať, že im nato nechal dostatok zámienok. Napríklad, v závere prvého zväzku Kapitálu sugeruje dojem, že akumulácia kapitálu dospeje do takej miery, až sa stane prekážkou tomuto výrobnému spôsobu, takže „odbije posledná hodina kapitalistického súkromného vlastníctva“. Jednoducho, kapitalizmus raz nutne skončí.

Podľa Althussera môžu z takto vnímanej marxistickej histórie, ktorá splošťuje všetky aspekty spoločnosti na ekonomickú základňu, vyplývať len dva závery: buď fatalizmus, kedy sa spoliehame na sily (ekonomiky), ktoré nás presahujú a nám neostáva iné než počkať „nech sa deje vôľa Božia“; alebo voluntarizmus, teda postoj, že úplne všetko je, naopak, v našich rukách a nám stačí chcieť prekonať ich. Za dôležitého predstaviteľa tejto skupiny radil Jeana-Paula Sartra, podľa ktorého musíme len dostatočne vypäť sily ľudskej slobody a dopomôcť svojou troškou k slobode utláčaných. Althusserov pohľad bol kritickejší a nepatril ani k jednej z možností.

Ten tvrdil, že skutočné prevrátenie idealizmu na materializmus si žiada odlišný prístup, ako len vymeniť Boha za človeka, alebo myšlienku za čin. Takýto prístup požaduje, aby sa rozličné formy historickej epochy (od ekonomiky a politiky, cez náboženstvo, umenie, po prebiehajúce udalosti) neredukovali na jeden princíp hýbuci dejinami. Historický vývoj by sme nemali vnímať v pojmoch kauzality, ale tzv. štrukturálnej kauzality, kde dôsledok nenasleduje po určitej príčine, ale vyplýva z určitého stavu, teda vzájomne prepletených sociálnych vzťahov.

Spoločnosť nestačí opísať na základe ekonomiky, tak ako sa to zvykne pripisovať Marxovi, ale vidieť aj ekonomiku v súvislostiach politiky, ideológie, a ďalších vplyvov či nečakaných zásahov. Podľa Althussera totiž „rozpor medzi kapitálom a prácou nie je nikdy jednoduchý, ale vždy špecifikovaný historicky konkrétnymi formami a okolnosťami, v ktorých prebieha. Je špecifikovaný formami nadstavby (štátom, vládnucou ideológiou, náboženstvom, politicky organizovanými hnutiami, a tak ďalej)…“ Ekonomický rozpor teda nevisí vo vzduchu, ale reaguje na okolnosti, ktoré spôsobujú, že sa prejaví v odlišnej dobe a podobe. Nejde len o to, či niekto má peniaze a prostriedky, alebo si ich musí zarobiť prácou, resp. iba o to, koľko je jedných a koľko druhých. Ide o to, v akej oblasti a pri akej príležitosti sa tento rozpor vyostrí. Tieto rozdiely sa totiž menia s krajinou, históriou alebo zvyklosťami. Ako na margo týchto rozdielov poznamenal Marx, zatiaľ čo anglickí pracujúci potrebujú pivo, francúzski proletári zas víno, takže ak by vo Francúzsku nejakého dôvodu prudko stúpla cena piva, zrejme by sa kvôli tomu nebúrili. Alebo iný príklad. Zrušenie dovoleniek by nás nahnevalo oveľa viac, ako, povedzme, Britov, kde sú ľudia zvyknutejší pracovať na neistý pracovný úväzok. Zhoršenie alebo zlepšenie ekonomickej situácie závisí tiež od toho ako je ideologicky vnímaná (tzv. „predeterminovaná“), čiže aká váha sa nejakému kroku v určitej situácii prikladá.