Pokrok na voľnobeh

Martin Makara

Z produkce partnerského Poleblogu vybíráme tentokrát esej o úloze univerzit kritizující jejich současné působení na Slovensku. Většina z autorových postřehů platí přitom i pro české prostředí.

Naše vysoké školstvo potrebuje viac teórie a menej praxe.

Viem si predstaviť nechápavú otázku: ako to myslím? Je predsa všeobecne známe, že praxe je málo, teórie priveľa, domáce univerzity sú slabé, učitelia používajú zastaralé metódy a ani v medzinárodných rebríčkoch akosi neexcelujeme. O čo mi teda ide? Potrebujeme byť pripravení do zamestnania, potrebujeme stáže a start-upy, potrebujeme kritické myslenie! To predsa vedia nielen študenti, ale i dekani a rektori. Keďže sme pochopili, že situácia je skutočne vážna, v panike sme si vysúkali rukávy a — hej, rup! — už to spolu na našich kampusoch ťaháme k svetlým zajtrajškom, rovno v ústrety žiarivým vrcholom rebríčkov.

V rebríčkoch pritom ale vôbec nemusíme byť.

Naše akadémie totiž nie sú pompézne pomenovanými centrami excelentnosti, ale centrami fetišizmu rebríčkov. Medzinárodných i domácich, školy zoraďujeme podľa úspešnosti absolventov na pracovnom trhu, miery spolupráce so súkromným sektorom, nástupnej mzdy absolventov; kritérií je na priehrštia, stačí si nakombinovať podľa chuti. Lenže tomu najpodstatnejšiemu poradové číslo priradiť nevieme.

Zúfalá honba za čo najvyššími priečkami rebríčkov a s ňou spojená štandardizácia vysokoškolského vzdelávania sú v priamom rozpore s autonómnou vzdelávacou politikou. Vopred sa vzdávame možnosti vyniknúť sebe vlastným, nezameniteľným spôsobom, výmenou za niekoľko priečok v rebríčku k dobru. V blízkom období môžeme očakávať vlnu horúčkovitej modernizácie, pomocou ktorej sa budeme usilovať stiahnuť náskok západných univerzít, a opäť sa len nájdeme v stíhacích pretekoch za zameškaným vlakom namiesto tvorivej spolupráce v rozmanitosti.

Predstavme si, že by sme odstúpili z poradovníkov a sústredili sa na zapriahnutie univerzít do služieb regiónov. Jedna či dve kvalitné univerzity na západnom, strednom i východnom Slovensku by v každej tretine krajiny predstavovali intelektuálne centrá, ktoré by udržali inteligenciu v dosahu vidieka, menších miest a pohraničných oblastí. Neprospelo by to znižovaniu rozdielov vnútri krajiny väčšmi než prázdne priemyselné parky, betónové námestia a toľko očakávaná diaľnica?

Zmysel univerzitného vzdelania

Univerzity, tradičné bašty slobodného myslenia, tvorivého akademického ducha a autonómneho intelektu sa stali obeťou trójskeho koňa konformity. Nemyslím na nedostatok výskumu, zaostávanie za inováciami ani strnulosť pedagogického procesu.

Myslím na rezignáciu na zmysel vysokoškolského vzdelania.

Nie je ním uplatnenie sa na trhu práce. Nie je ním zbohatnutie. Nie je ním prestíž. Nie je ním odborný výcvik. Nie je ním odklad nástupu do zamestnania. Nie je ním prax.

Je ním nonkonformita.

Nonkonformita, to je odvaha pochybovať. Je to intelektuálna poctivosť, nárok, ktorý sa bez výnimky musí vzťahovať na každého člena akademickej obce. Niet obchádzky. Nonkonformita v sebe zhŕňa požiadavky, v ktorých dochádza k prieniku klasického i pokrokového vzdelávania: vyžaduje tvorivú myseľ, nezávislého ducha, široký prehľad i odbornú hĺbku. Ak je základným nástrojom murára kelňa, pre akademika je ním polemika. Tvorivý spor a konflikt nie sú v rozpore s univerzitnou kolegialitou, naopak. Duch spolupráce sa priamo napája z nesúhlasu; ak študent pedagógovi len úctivo pritakáva či mlčí, ak je pedagóg kompromisný v nárokoch na študenta, motor rozvoja beží na voľnobeh.

Radikalita osvietenstva

Vzhľadom na spoločenskú situáciu chápem strach z akejkoľvek radikality, ale neuľahčujme si to. Mali by sme pochopiť, že vo vzťahu k spoločenskému napätiu máme svoju zodpovednosť a cesta späť k statu quo nevedie. Prekonajme obavy a osvojme si opäť odvahu v myslení, osvojme si radikalitu osvietencov, radikalitu humanizmu. Úlohou vzdelancov nie je byť otrokmi trhu, ale postaviť sa do služby spoločnosti.

Akademická nonkonformita nemá byť samoúčelná. Volanie po viac teórii z úvodu nie je stavanie sa do pozície enfant terrible, ale úsilie upozorniť na transformáciu univerzít na výcvikové strediská. Ak nestojíme o múdrosť, ale o prax, ak nestojíme o vedomosti, ale o zručnosti, potom k sebe buďme úprimní: nemáme záujem o univerzity, ale o monoverzity, teda odborné školy. Je to v poriadku. Požiadavky na prax, spoluprácu s budúcimi zamestnávateľmi a napojenie výskumu na trh sú legitímne, ale nemali by sa stať totemami, okolo ktorých bude akadémia rituálne tancovať a mantricky ich vzývať.

V ústrety zmene možno vykročiť aj krokom späť. Často počujeme, že cesta k pokroku nevedie slovom či myšlienkou, ale činom. Slavoj Žižek nás vyzýva k opaku: už konečne prestaňme chaoticky konať, postojme a popremýšľajme. Súčasťou nonkonformity je i riziko omylu. To je však prijateľné výmenou za vedomie, že sme urobili, čo sme mohli, a neuľahčili sme si cestu vpred myslením v schémach, ktoré nás z bludiska skeptickej prítomnosti k horizontu možného nikdy nevyvedú.

Texty vycházející v rámci víkendové rubriky Dopis ze Slovenska jsou přebírány z webu Poleblog.sk, partnerského média DR na Slovensku. Tato konkrétní esej zazněla na Konventu akademických senátů 2019 v NR SR.

    Diskuse
    FT
    April 20, 2019 v 19.45
    Asi to vylepím na MU někde na záchodě na dveře.
    Jen tak mimochodem, mě by se celkem líbilo, kdyby vědci a "vědci" ve střední Evropě porozmýšleli o tom co znamenají vědecké výsledky studia klimatu a výhledu jeho vývoje. No a pak se o tom poctivě vyjádřili. A poctivě konali. To by byl vítr.