Ve zvládání migrační krize jsme stále ještě na začátku

Rozhovor se slovenským analytikem a šéfredaktorem serveru EurActiv.sk Radovanem Geistem o vývoji v EU v roce 2015, hlavních tématech, potenciálně nebezpečných jevech i o tom, do jaké míry dnes Unii řídí Německo.

V1

Petr Jedlička

04.01.2016 10:15

Aktualizováno: 12:44

Ez3-rozhovor-foto1

Radovan Geist ve vysílání slovenské televize. Repro z vysílání TA3

Z pohledu vnějšího pozorovatele se zdá, že politický život ve strukturách a institucích Evropské unie zaměstnávaly v roce 2015 především dvě krize: řecká a uprchlická, respektive schengenská. Jak v nich podle vás EU jako celek obstála?
Je ťažké dať všeobecnú odpoveď – okrem iného aj preto, že obe stále prebiehajú. Spája ich možno to, že v oboch prípadoch v diskusiách dominovali úzke národné záujmy, a vnútropolitické kalkulácie boli hlavným dôvodom, pre ktorý neboli prijaté riešenia, ktoré sú racionálne a výhodné z celoeurópskeho hľadiska.

V prvom prípade boli Gréci natlačení do ďalšieho programu pôžičiek, bez zásadných zmien v podmienkach. V druhom prípade zatiaľ individuálne členské štáty blokujú prijatie, či realizáciu širších opatrení – od efektívnej pomoci regiónom, ktoré sú zdrojom utečencov, respektíve ich prvým „náhradným domovom“, cez spoločnú ochranu hraníc, po spoločné zvládnutie veľkého počtu žiadateľov o azyl, napríklad zjednotením azylových procedúr a systémom kvót.

To zní jako jednoznačné selhání.
V prípade eurozóny už niekoľko rokov bohužiaľ platí, že najväčším úspechom je, že stále existuje. Problémom je, že menová únia nie je cieľom samým o sebe. V minimalistickom scenári by mala zabezpečiť ekonomickú stabilitu a minimálne udržanie úrovne sociálneho blahobytu. V maximalistickom je krokom k hlbšej politickej integrácii.

EMÚ to však neplní. Súčasný spôsob riešenia krízy v eurozóne posilňuje štrukturálne rozdiely medzi ekonomikami jej členských krajín a prispieva k oslabeniu národných sociálnych systémov, a to bez vytvárania adekvátnej náhrady na európskej úrovni. Nevytvára ani nástroje na podporu hospodárskeho rastu, najmä na periférii, a nerieši ani problémy spojené s fungovaním finančného sektora. V politickej rovine prispieva skôr k hrozbe dezintegrácie. A tento kurz sa nepodarilo zásadne korigovať ani v roku 2015. Takže áno, v tomto zlyhanie.

A v otázce uprchlické krize?
Pokiaľ ide o utečeneckú krízu, všeobecné hodnotenie je zložitejšie, pretože sme stále v istom zmysle v počiatočnom štádiu. Základným zlyhaním Európy ako celku je, že diskusia o riešení problémov utečencov sa omeškala minimálne o trištvrte roka.

Taliansko a Grécko dlhodobo upozorňovali na veľký tlak na južnú hranicu. Situácia na Blízkom východe a v Afrike je kritická – bezpečnostne, politicky, aj ekonomicky – už dlhšie. Medzinárodné organizácie informovali o zlej situácii utečencov v táboroch v Jordánsku, Libanone, Turecku... No riešenia sme začali hľadať až potom, ako sa na hraniciach ocitli desaťtisíce ľudí. Následnú diskusiu a implementáciu rozhodnutí negatívne ovplyvnili zlyhania politikov, ktorí zneužili utečenecký problém pre podporu vlastnej popularity a politickej agendy.

Evropská unie je tedy podle vás po roce 2015 v ještě horší kondici, než byla po roce 2014.
Politicky, ako celok, je v horšej kondícii. Zvýšila sa pravdepodobnosť, že vo vnútri EÚ vznikne iniciatíva hlbšej integrácie užšej skupiny krajín. Na rozdiel od doterajších prípadov viacrýchlostnej integrácie – Schengenu, eura, inštitútu posilnenej spolupráce a podobne – by mohla vzniknúť relatívne uzavretá skupina, formalizujúca rozdelenie medzi integračným jadrom a perifériou.

Co bude důležité z toho hlediska v roce 2016 sledovat?
Dôležitá je prebiehajúca diskusia o obmedzení voľného pohybu osôb, respektíve pracovnej sily. Nesúvisí len s britským referendom. Aj v krajinách ako Nemecko, Francúzsko a podobne sa už dlhšie diskutuje o obmedzovaní prístupu migrantov z iných členských krajín k sociálnym službám a benefitom.

A druhou dôležitou témou je neschopnosť EÚ ponúknuť presvedčivú politickú a ekonomickú alternatívu krajinám na európskej hranici. Zamerajme sa na východ a juhovýchod. Rozširovanie EÚ sa zastavilo. Malý posun v prístupových rokovaniach s niektorými krajinami západného Balkánu je skôr symbolickým krokom, nie dostatočným na to, aby tieto krajiny ekonomicky a politicky stabilizoval. Pokiaľ ide o východ, krajiny ako Ukrajina, Moldavsko a Gruzínsko nemajú v dohľadom čase reálnu šancu na spustenie prístupového procesu.

Ako alternatívu ponúka Únia „voľný obchod“ – dohody DCFTA. Nie budú však hlavným beneficientom veľké európske firmy, schopné lepšie sa usadiť na nových trhoch, a to na úkor obyvateľov týchto krajín? To bude zaujímavá otázka.

V roce 2014 nastoupili do vrcholných funkcí v EU noví politikové. Josého Manuela Barrosa vystřídal v čele Evropské komise Jean-Claude Juncker, Hermana Van Rompuye jako stálého předsedu Evropské rady a takzvaného evropského prezidenta Donald Tusk a takzvanou unijní ministryni zahraničí Cathrine Ashtonovou nahradila Federica Mogheriniová. Lze o některém z nich říci, že si počínal ve funkci výrazněji lépe či hůře než jeho předchůdce?

Porovnávať je ťažké. Noví politici pôsobia v iných podmienkach. Pre všetkých asi platí, že vystupujú viac politicky, než ich predchodcovia. A to je dobre. Európska integrácia nie je technokratickým výberom „najlepších riešení“. Je to politický proces, v ktorom každé rozhodnutie prináša rôznym skupinám rôzny pomer výhod a nevýhod, či rizík. Je dobré sa k tomu stavať úprimne.

Ale ak by sme mali predsa hodnotiť „manažérske schopnosti“, môžeme poukázať na Federicu Mogheriniovou. Na rozdiel od ostatných vysokých predstaviteľov Únie nebola skúsenou političkou. Jej menovanie bolo spojené s určitými pochybnosťami. Hneď od nástupu bola konfrontovaná so zložitými diplomatickými problémami, ako napríklad rokovania s Iránom, i horúcimi krízami, ako konflikt na Ukrajine. Zatiaľ v nich obstála relatívne dobre.

Mnoho pozorovatelů má za to, že přinejmenším politický kurz EU v roce 2015 určovala především německá reprezentace v čele s Angelou Merkelovou. Jak vnímáte roli Německa v dnešní EU vy?
Nemecko dominovalo najmä v otázkach týkajúcich sa fungovania eurozóny. V ďalších krízach či oblastiach sa mu nepodarilo presadiť svoj názor, aj keď sa o to pokúsilo – napríklad otázka utečencov –, prípade sa ani nestavalo do pozície lídra. Tu mám na mysli napríklad vzťahy s Ruskom.

Môj názor je, že chovanie Nemecka je do istej miery prirodzené. Politické riadenie eurozóny ešte vzniká. Mnohé inštitúcie a postupy sa formalizujú len postupne. V rozhodovaní prevláda medzivládny prvok, čo oslabuje pozíciu Komisie a europarlamentu. To dáva väčší priestor individuálnym krajinám – najmä tým, ktoré disponujú dostatočným mocenským potenciálom. A medzi nich Nemecko určite platí, keďže v diskusiách o riešení problémov eurozóny rozhoduje predovšetkým hospodárska sila.


Text vyšel původně v prosinci 2015 v Evropských rozhledech – elektronickém zpravodaji o hlavním z dění v EU, který připravuje DR pro starosty a krajské zastupitele.


A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.