Z pohledu vnějšího pozorovatele se zdá, že politický život ve strukturách a institucích Evropské unie zaměstnávaly v roce 2015 především dvě krize: řecká a uprchlická, respektive schengenská. Jak v nich podle vás EU jako celek obstála?

Je ťažké dať všeobecnú odpoveď — okrem iného aj preto, že obe stále prebiehajú. Spája ich možno to, že v oboch prípadoch v diskusiách dominovali úzke národné záujmy, a vnútropolitické kalkulácie boli hlavným dôvodom, pre ktorý neboli prijaté riešenia, ktoré sú racionálne a výhodné z celoeurópskeho hľadiska.

V prvom prípade boli Gréci natlačení do ďalšieho programu pôžičiek, bez zásadných zmien v podmienkach. V druhom prípade zatiaľ individuálne členské štáty blokujú prijatie, či realizáciu širších opatrení — od efektívnej pomoci regiónom, ktoré sú zdrojom utečencov, respektíve ich prvým „náhradným domovom“, cez spoločnú ochranu hraníc, po spoločné zvládnutie veľkého počtu žiadateľov o azyl, napríklad zjednotením azylových procedúr a systémom kvót.

To zní jako jednoznačné selhání.

V prípade eurozóny už niekoľko rokov bohužiaľ platí, že najväčším úspechom je, že stále existuje. Problémom je, že menová únia nie je cieľom samým o sebe. V minimalistickom scenári by mala zabezpečiť ekonomickú stabilitu a minimálne udržanie úrovne sociálneho blahobytu. V maximalistickom je krokom k hlbšej politickej integrácii.

EMÚ to však neplní. Súčasný spôsob riešenia krízy v eurozóne posilňuje štrukturálne rozdiely medzi ekonomikami jej členských krajín a prispieva k oslabeniu národných sociálnych systémov, a to bez vytvárania adekvátnej náhrady na európskej úrovni. Nevytvára ani nástroje na podporu hospodárskeho rastu, najmä na periférii, a nerieši ani problémy spojené s fungovaním finančného sektora. V politickej rovine prispieva skôr k hrozbe dezintegrácie. A tento kurz sa nepodarilo zásadne korigovať ani v roku 2015. Takže áno, v tomto zlyhanie.

A v otázce uprchlické krize?