Nedávno ukončené dejstvo gréckej drámy, ktorého ústrednou témou bola otázka odchodu Grécka z eurozóny, zlúčilo na jednej strane názorovej barikády veľmi pestrú skupinu protagonistov. Takzvaný Grexit podporovali mnohí ľavičiari, ktorí v ňom videli možnosť vymaniť Grécko z dusiaceho zovretia rozpočtových úspor, ako aj mnohí pravičiari, ktorí naopak dúfali, že následný prepad gréckej ekonomiky bude výstrahou Európskym voličom pred marxistickým populizmom. Za jeden povraz ťahali nacionalisti, ktorí škodoradostne sledovali krízu európskej integrácie, a eurofederalisti, ktorí dúfali, že odchodom najprotivnejšieho člena sa posilní únia pravidiel a zodpovednosti.

Záujmy Grécka a jeho občanov sú v týchto bitkách ideológií a názorov často odstavené niekde do zákulisia, alebo sú na scéne rituálne obetované na oltári vyšších princípov. Počas letnej prestávky, v očakávaní ďalšieho dejstva, ktoré ešte stále môže vyústiť do gréckeho odchodu, je preto na mieste uprieť pozornosť na začarovanú nymfu a vysvetliť si, prečo ju Grexit z jej prekliatia nevylieči.

Začnime známym príbehom. Vstup Grécka do eurozóny v roku 2001 bol veľkou chybou. Zavedením spoločnej meny sa Gréci vzdali možnosti udržiavať svoju konkurencieschopnosť pomocou devalvácie, ale neprijali zároveň žiadne reformné opatrenia, ktoré by obmedzovali rast cien gréckych tovarov a služieb v porovnaní so svojimi obchodnými partnermi. Odstránenie rizika znehodnotenia meny zároveň viedlo k prílivu zahraničného kapitálu z jadra eurozóny vo forme úverov gréckym bankám a pôžičkám gréckej vláde.

Nezodpovedné správanie dlžníkov a veriteľov umožnilo Grécku financovať krkolomný rast miezd, dôchodkov a spotreby úvermi a nebyť obmedzený vlastnou hlboko podpriemernou produktivitou. Spotrebné hýrenie nasávalo tovary a služby zo zahraničia a ponáralo obchodnú bilanciu Grécka hlbšie a hlbšie do červených čísiel. Prudké zastavenie finančných tokov v dôsledku krízy a prehodnotenia ekonomických vyhliadok bolo ako studenou sprchou, ktorá Grékov prebudila z ich sna. Bez možnosti vyrovnania obchodnej bilancie devalváciou svojej meny bolo Grécko odkázané na chaotický proces tlačenia cien nadol prostredníctvom ekonomickej depresie, obrovskej nezamestnanosti a bankrotov firiem.

Táto relatívne nekontroverzná diagnóza nabáda v očiach niektorých ekonómov a komentátorov k jednoduchému riešeniu. Gréci by mali opustiť eurozónu a zaviesť drachmu, ktorej hodnota by veľmi rýchlo klesla a obnovila tým stratenú konkurencieschopnosť. Výsledkom znehodnotenia gréckej meny by bol významný impulz pre export ako aj pre firmy súťažiace so zahraničnou konkurenciou o gréckeho zákazníka. Podpora domácej produkcie by pomohla vrátiť ekonomiku k pozitívnemu a udržateľnému rastu.

Toto zdanlivo elegantné a logické riešenie má však zásadné nedostatky. Prvým je fakt, že z makroekonomického hľadiska má Grécko už väčšinu potrebných náprav za sebou. Čitatelia nasýtený článkami o nenažratých a lenivých Grékoch budú možno prekvapený skutočnosťou, že grécka ekonomika už tri roky nežije nad svoje možnosti. Bežný účet platobnej bilancie je od roku 2013 v prebytku, čo znamená, že grécke príjmy (z exportu, zahraničných investícií atď.) prevyšujú výdavky. Prepad miezd navrátil mzdovú konkurencieschopnosť gréckej ekonomiky na úroveň, ktorú mala pri zavedení eura, a spolu s utiahnutím úverového kohútika zastavil neudržateľnú mieru dovozu. Tieto skutočnosti spochybňujú tvrdenie, že (hypotetická) grécka mena je momentálne výrazne nadhodnotená.

Další důvody

Ďalší dôvod pochybovať o liečivej sile vlastnej meny v prípade Grécka poskytuje pohľad na dopad experimentu s vnútornou devalváciou na zahraničný obchod krajiny. Na rozdiel od Írska, Portugalska a Španielska, kde zlepšenie na bežnom účte platobnej bilancie za ostatné roky odráža predovšetkým vyšší vývoz, v Grécku je skoro výlučne výsledkom prepadu domáceho dopytu a dovozu. Kolaps domácich miezd v dôsledku recesie a vládnych škrtov sa neprejavil v zásadnom poklese exportných cien.

Príčina zlyhania vnútornej devalvácie v stimulovaní exportu pomáha objasniť, prečo by prípadnú (externú) devalváciu novej gréckej meny zrejme čakal rovnaký osud. Zníženie mzdových nákladov sa nepremietne do nižších exportných cien, ak sa zároveň zvýšia iné náklady, alebo ak sú firmy nútené ekonomickou situáciou zvýšiť svoje ziskové marže.

Grécke firmy boli napríklad postihnuté 60percentným zvýšením spotrebných cien energií pre priemysel prijatých ako súčasť konsolidačných opatrení. Chod malých a stredných firiem je ďalej obmedzovaný nedostupnosťou úverov v topiacom sa gréckom bankovom sektore ako aj krátením rôznych druhov medzifiremných úverov. Ak k tomuto pridáme neistotu ohľadom budúcej vládnej politiky spôsobenú nekonečnými politickými konfliktami vnútri Grécka, ako aj medzi predstaviteľmi Grécka a jeho veriteľov, niet sa čo čudovať, keď grécke firmy neznižujú svoje ceny a neinvestujú do rozširovania exportných kapacít.

Je ťažké si predstaviť, že tieto tlaky na náklady gréckych firiem a ich ochotu riskovať by odchodom z eurozóny pod taktovkou Syrizy v dohľadnej dobe významne poľavili.

Navyše aj v prípade, že by možná devalvácia novej gréckej meny stimulovala export, dopad na celkový výkon ekonomiky a príjmy gréckych občanov by bol oveľa menší ako v iných krajinách. Gréci sú totiž vzhľadom na veľkosť svojej ekonomiky, geografickú polohu a členstvo v najväčšej zóne voľného obchodu na svete až prekvapivo uzatvorený cezhraničnému obchodu. V pomere vývozu k HDP (niečo vyše 20%) je Grécko dlhodobo na posledných priečkach vyspelých krajín. Výsledkom je, že x-percentné zlepšenie exportnej výkonnosti má oveľa menší dopad na grécke HDP, než ako je tomu napríklad v Írsku alebo na Slovensku, kde pomer vývozu v HDP presahuje 90%.

Volanie po obnovení stratenej gréckej konkurencieschopnosti je preto trošku zavádzajúce, keďže Grécko v exportnej výkonnosti vždy pokrivkávalo a zavedením eura sa situácia zásadne nezmenila. Dôvodom tejto slabosti sú podľa všetkého nedostatky gréckych inštitúcií, ako napríklad neprimeraná miera regulácie trhu, slabá vymožiteľnosť práva a vysoká miera korupcie a protekcionárstva, ktoré bránia domácim firmám v raste a odrádzajú potenciálnych zahraničných investorov. Keďže medzinárodný obchod je skoro výlučne doménou veľkých firiem, grécka ekonomika trpaslíkov je v nevýhode.

Cesta ven

To neznamená, že do budúcnosti nemôže export zohrávať dôležitú úlohu. Naopak. Jediná šanca pozviechať sa z opice po hýrení v predkrízových rokoch spočíva v nahradení neudržateľného domáceho dopytu udržateľným zahraničným. Jedine schopnosťou produkovať kvalitné tovary a služby, o ktoré je v zahraničí záujem v dostatočnom množstve, si Gréci budú znovu môcť dovoliť kvalitu života, ktorú im pred krízou umožnila okúsiť nedbanlivosť zahraničných bánk. Za týmto účelom však Grécko potrebuje nie nominálne úpravy relatívnych cien, ale reálne reformy svojich politických a ekonomických inštitúcií.

Nemusíme súhlasiť so všetkými opatreniami, ktoré Grécku naordinovali jeho veritelia, ale treba uznať, že pod ich tlakom za ostatné roky prekonalo reformné úsilie v Grécku nielen nízku latku nastavenú predošlými gréckymi vládami, ale aj úsilie mnohých vyspelých krajín. Pri rozumnom prístupe zo strany partnerov čaká Grécko lepšia budúcnosť na scéne menovej únie ako v zákulisí.