Pravidlá a záujmy

Známý slovenský analytik si v týdnu posvítil na argument, že určité postupy typu odpuštění dluhu by zemím sužovaným krizí sice pomohly, ale neumožňují je současná pravidla.

Počas súčasnej krízy sme to počuli mnohokrát: možno by to bolo rozumné riešenie, ale je to proti pravidlám Európskej únie. Lenže tie sa vždy prispôsobovali mocenským záujmom.

V súčasnosti tento argument rád používa nemecký minister financií Wolfgang Schäuble a jeho jastrabia družina. Podľa nich odpis gréckeho dlhu nie je možný, pokiaľ je krajina súčasťou menovej únie. Znamenal by totiž de facto prebratie dlhu inými členmi eurozóny, a to zmluvy zakazujú.

Německý ministr financí Wolfgang Schäuble (vlevo) s řeckým exkolegou Janisem Varufakisem. Foto Day Donaldson, flickr.com

Nechajme na chvíľu bokom otázku, či to tak naozaj je, a zamerajme sa na tie oslavované pravidlá. V predstavách súčasnej nemeckej spolkovej vlády má totiž eurozóna (a hlbšie integrovaný celok, ktorý sa z nej prípadne vyvinie) fungovať ako spoločenstvo založené na jednoznačných, prísne kontrolovaných, a ak treba sankciami vynucovaných, pravidlách. Na prvý pohľad vari pekná predstava, v skutočnosti je problematická prinajmenšom z dvoch dôvodov.

Prvým je pochybnosť, či môže únia takto vôbec fungovať. Krízy, ktorými prechádzala eurozóna, sa darilo prekonávať vďaka flexibilnému upravovaniu pravidiel, prípadne ich voľnou interpretáciou, ktorá viedla neskôr k zmene. Nie ich rigidným presadzovaním. Takto sa v roku 2005 reformoval Pakt stability a rastu a v roku 2012 Európska centrálna banka zabránila šíreniu problémov do Španielska a Talianska, čo by pravdepodobne viedlo k rozpadu eura.

Okrem toho, pravidlá sa neinterpretujú a neprispôsobujú náhodne a len málokedy vo „všeobecnom záujme“. Omnoho častejšie sa výsledok formuje prevažujúcimi mocenskými záujmami. Dnes je zrejmé, že keď sa v roku 2010 rozhodol Berlín s podporou Paríža a niektorých krajín reformulovať význam pravidla, ktoré zakazuje financovanie dlhu iných členských štátov eurozóny (no-bailout), urobili to spôsobom, ktorý bol výhodný pre ich banky. To potom posilnilo kontrolu Nemecka nad hospodárskou politikou krajín periférie.

Podobne to vyzerá s mechanizmom „hospodárskeho riadenia“. V princípe má zabezpečiť, aby v menovej únii nevznikali nebezpečné nerovnováhy. Zatiaľ čo však štáty s obchodnými deficitmi dostávajú od Európskej komisie odporúčania na posilnenie konkurencieschopnosti (vnútornou devalváciou, oslabením ochrany zamestnancov a pod.), obrovské nemecké prebytky sú terčom veľmi zriedkavej kritiky. Ťažko si predstaviť, že bude Brusel tlačiť na vládu v Berlíne, aby napríklad zvýšila mzdy.

Absolútny vrchol sa však dosiahol ku koncu neslávnych rokovaní s gréckou vládou. Schäuble s podporou ďalších kolegov, vrátane slovenského ministra financií Petra Kažimíra, navrhol vynútený Grexit – teda porušenie nezvratnosti členstva, základného princípu doterajšieho fungovania eurozóny. Napriek kapitulácii Tsiprasovej vlády je táto hrozba stále na stole.

Odchod Grécka (či už vinou stroskotania rokovaní o treťom balíku, alebo pre nemožnosť naplnenia jeho podmienky) bude hrozbou komukoľvek, kto by odporoval „integrácii“ postavenej na jasných a tvrdo presadzovaných pravidlách. Pravda, formulovaných a interpretovaných podľa konkrétnych mocenských záujmov.


Vedle serveru JeToTak.sk, partnerského média DR na Slovensku, by text publikován také v deníku Pravda.

A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.