Vo štvrtok 22. januára ohlásil prezident Európskej centrálnej banky (ECB) Mario Draghi ďalšie kolo programu kvantitatívneho uvoľňovania. ECB ho bude koordinovať, vykonávať sa bude decentralizovane prostredníctvom národných centrálnych bánk. Centrálne banky jednotlivých členských štátov eurozóny budú nakupovať štátne cenné papiere, cenné papiere kryté aktívami a kryté dlhopisy na sekundárnom trhu. Podnikové dlhopisy nebudú súčasťou nákupov.

Po prinajmenšom diskutabilnej úspešnosti predchodcov tohto neštandardného nástroja monetárnej politiky z dielne ECB je na mieste otázka jeho budúceho úspechu. Hodnotiť úspech či neúspech činnosti centrálnych bánk je treba v širšom kontexte komerčného bankovníctva ako takého. Centrálna banka historicky vznikla ako súkromná inštitúcia, ktorá sa snažila zabrániť opakovaným bankrotom komerčných bánk. Stala sa veriteľom poslednej inštancie a týmto nástrojom chránila krehký model bankového sektora.

Vrodená nestabilita bankovníctva vyplýva z kontroverznej praktiky frakčných rezerv, ktorá sa zachovala dodnes. Túto praktiku niektorí ekonómovia nazývajú podvodom, iní zase kreatívnym účtovníctvom. Napokon bol to Mervyn King, bývalý prezident centrálnej banky Veľkej Británie (Bank of England), ktorý vyhlásil: „…zo všetkých možností organizovania bankovníctva máme dnes tú najhoršiu“.

Škoda však, že zo svojej pozície neprispel k zmene tohto nevyhovujúceho modelu. Každopádne predstavuje bankovníctvo frakčných rezerv licenciu na tvorbu peňazí v rukách súkromných spoločností, nad ktorými drží ochrannú ruku centrálna banka.

Málokto dnes vie, že významný predstaviteľ chicagskej školy Milton Friedman, nazývaný tiež Mr. Free Market, kritizoval systém frakčných rezerv. Tento nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu v knihe Kapitalizmus a sloboda (1962) v súvislosti s bankovým systémom uvádza: „Akýkoľvek systém, ktorý dáva do rúk zopár ľuďom takú veľkú moc a možnosť rozhodovania, ktorého chyby, ospravedlniteľné či nie, budú mať ďalekosiahle dôsledky, je zlým systémom. Je to zlý systém pre tých, ktorí veria v slobodu, lebo dáva malej skupine ľudí obrovskú moc bez akejkoľvek efektívnej demokratickej kontroly.“

Milton Friedman vo svojich dielach kritizoval privilégium bánk vytvárať peniaze „z ničoho“ prostredníctvom poskytovania úverov a podporoval návrh Irvinga Fishera zaviesť stopercentné bankové rezervy a navrátiť tvorbu peňazí do rúk štátu.

Zdá sa byť paradoxom, že skalný zástanca laissez faire a voľnej ruky trhu kritizoval tvorbu peňazí v súkromných rukách. Ak však má malá skupina súkromných firiem na trhu výraznú výhodu voči ostatným, znamená to zásadné narušenie trhu a princípu level playing field — rovnakých podmienok pre všetkých.

V ekonomických učebniciach sa stretávame s chybnou interpretáciou bankovníctva ako prostredníka medzi vkladateľmi a tými, ktorí si požičiavajú. Ak v takejto zásadnej otázke pretrváva všeobecná nevedomosť, nemôžeme sa čudovať, že aj téma kvantitatívneho uvoľňovania sa bude v odbornej verejnosti vnímať prinajmenšom zjednodušene. V médiách sa hovorí o tzv. tlačení virtuálnych peňazí.

Nie je to celkom tak. Lepšie pochopiť kvantitatívne uvoľňovanie nám umožní jeho krátka história. „Vynálezcom“ tohto slovného spojenia je nemecký ekonóm prof. Richard Werner. Napriek všeobecnej popularite jeho „vynálezu“, vynálezca sám a jeho kvantitatívna teória kreditu, žiaľ, zostávajú pre odbornú verejnosť neznámymi.

Počas svojho dlhodobého pôsobenia v Japonsku R. Werner sledoval neúspešné pokusy japonskej centrálnej banky bojovať s dlhotrvajúcou recesiou prostredníctvom znižovania ceny peňazí. Po bezvýslednom stlačení úrokovej sadzby takmer na nulovú hladinu bolo jasné, že tento nástroj peňažnej politiky je neúčinný.

R. Werner prišiel preto v roku 1995 s iným návrhom. Odporučil Japonskej centrálnej banke, aby sa pokúsila ukončiť dlhotrvajúcu recesiu naštartovaním expanzie bankového kreditu do produktívnej ekonomiky. Žiaľ, centrálna banka napokon prevzala iba slovné spojenie „ryōteki kin’yū kanwa“ — kvantitatívne monetárne uvoľňovanie. Paradoxne ním však pomenovala expanziu bankových rezerv resp. likvidity.

Tento nástroj bol vo Wernerovom návrhu explicitne zaradený medzi politiky, ktoré nemôžu byť úspešné. Z kvantitatívnej teórie kreditu je zrejmé, že stimulovať rast HDP sa nepodarí ani expanziou likvidity, ale ani znižovaním úrokových sadzieb, fiškálnymi injekciami (ak nie sú monetizované, poznámka autora), či štrukturálnymi reformami.

Prečo naliatie bankových rezerv do bankového systému nemôže mať reálny dopad na ekonomiku? V čom sa líšia bankové rezervy od bankového kreditu? Bankové rezervy, ktorým sa zvykne hovoriť aj likvidita, sú tvorené centrálnou bankou. Ide o špeciálne platidlo, ku ktorému verejnosť nemá prístup a nie sú súčasťou peňažnej zásoby v ekonomike.

Jak vznikají peníze?

Likvidita predstavuje zostatky, ktoré držia banky v centrálnej banke na medzibankových rezervných (clearingových) účtoch. Spolu s hotovosťou tvoria takzvané bazálne peniaze. Komerčné banky môžu likviditu v centrálnej banke vymeniť za hotovosť, aby uspokojili dopyt svojich klientov. Transakcie, ktoré prebiehajú medzi komerčnými bankami na medzibankovom trhu a zároveň medzi centrálnou bankou a komerčnými bankami, sa realizujú výlučne prostredníctvom bankových rezerv.