Vymenovaním novej Európskej komisie sa začala písať nová kapitola ekonomických dejín eurozóny, tentoraz pod vedením Jean-Claude Junckera. Nový predseda Komisie naznačil, že chce riešiť akútny problém slabého hospodárskeho rastu s rastúcim nebezpečenstvom deflácie stimulovaním agregátneho dopytu, pomocou verejného investičného programu vo výške 300 miliárd eur v priebehu najbližších troch rokov.

Jedným z problémom tohto programu však zostáva stále slabá monetárna expanzia, bez ktorej je akékoľvek stimulovanie dopytu problematické a znižuje účinnosť akéhokoľvek iného stimulu. Investície do európskej infraštruktúry sú vítané, a mohli by byť financované Európskou investičnou bankou (EIB). Tá však v súčasnej podobe nevie financovať v takej miere, aká je potrebná na prekonanie zlyhania celkového agregátneho dopytu.

Vo vrchole krízy EIB zvýšila svoje investície zo 47,5 miliárd eur (0,38 % HDP EÚ) v roku 2007 na 78,8 miliárd eur (0,67 % HDP EÚ) v roku 2009. Zvýšenie investícií asi o 0,3 % HDP EÚ bolo nezanedbateľné, ale stále skromné v porovnaní s fiškálnym stimulom v iných vyspelých krajinách, ako sú USA a Japonsko. Bohužiaľ došlo k poklesu investícií EIB v roku 2010 -12, teda v čase, keď sa zhoršila situácia európskej ekonomiky a väčšina krajín EÚ sa pustila do významnej fiškálnej konsolidácie.

Čiže pokus o výrazný investičný stimul len so zapojením EIB je nedostatočný. A problematické sú aj úvahy o zapojení zdrojov Európskeho stabilizačného mechanizmu (ESM) - to by si vyžadovalo zmenu štatútov ESM a mohlo by sa nakoniec ukázať ako veľmi ťažko uchopiteľný proces, ktorý by skôr nahlodával reálnu úlohu ESM.