Monika Kompaníková: Je to len slabý odvar toho, čo niektoré deti zažívajú

Monika Kompaníková sa predstavila na jednom z posledných večerov festivalu Mesiac autorského čítania. Vo svojej knihe Piata loď sa snažila zachytiť, čo sa deje v detskej duši a akými spôsobmi sa s tým deti vyrovnávajú.

Vel_kov_

Michaela Velčková

08.08.2014 13:59

Monika Kompaníková

Kompanikova_cteni

Narodila sa v Považskej Bystrici. Vyštudovala grafiku a maľbu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Vydala prozaické knihy Miesto pre samotu (2003), Biele miesta (2006), Piata loď (2010) a Hlbokomorské rozprávky (2013). „Písanie je zábava,“ hovorí. „Je to skôr nutkanie, ako keď sa ti chce hvízdať pod sprchou. Ja mám na písaní najradšej obracať slovíčka a hľadať ich správne poradie, aby mali tú farbu, akú majú mať, konštruovať vety. Páči sa mi, že moje postavy môžu beztrestne povedať a urobiť v eci, ktoré by som sa ja sama neodvážila, alebo ktoré by som chcela zažiť, ale nejde to.“

Související

Monika Kompaníková je spisovateľka, ktorá vstúpila do slovenského literárneho povedomia ako dvojnásobná finalistka súťaže Poviedka. Cenu organizuje od roku 1996 Koloman Kertész Bagala (vydavateľstvo KK Bagala). Debutovala knihou krátkych próz s názvom Miesto pre samotu, za ktorú získala Cenu Ivana Kraska. V roku 2006 jej vyšla novela Biele miesta, nominovaná na cenu Anasoft litera 2007. Román Piata loď vyšiel v roku 2010 a okamžite zaujal slovenskú literárnovednú aj čitateľskú obec. Pred dvoma rokmi vyšiel aj v českom preklade Kateřiny Tučkovej vo vydavateľstve Větrné mlýny. Kniha získala ocenenie Anasoft litera 2011, bola vydaná v niekoľkých krajinách, na motívy knihy bol natočený celovečerný dokument a v súčasnej dobe sa pripravuje hraný film. Piata loď je citlivý, intenzívny a bolestný príbeh dievčaťa, ktoré stratilo svoje detstvo nedospelosťou svojich rodinných príslušníkov, príbeh toho, ako sa snažilo zo svojej situácie vyslobodiť tým, že aspoň ono samo sa stane dospelým. 

"My vidíme len to, čo deti konajú, ale nie, prečo tak konajú", Monika Kompaníková Foto David Konečný
 
Váš román Piata loď sa silným spôsobom dotýka problematiky zlých sociálnych podmienok detí a ich následkov. Čo bolo pre vás impulzom k spracovaniu práve takejto témy?
Knihu som napísala, keď som bola na materskej dovolenke. Bola som doma s malým dieťaťom a začala som vnímať deti, ich potreby a to, ako reagujú na svet. Ďalším impulzom bola skutočná udalosť, ktorá sa stala zhruba pred ôsmimi rokmi v Česku. Jedenásťročné dievča unieslo malé dieťa v kočíku. Batoľa nevedela polícia dlho nájsť, bolo z toho celoštátne pátranie. Bol to taký zvláštny príbeh. Pár rokov na to sa stalo, že môj malý jedenásťročný kamarát spáchal samovraždu. Všetky tieto udalosti sa nejako zliali a začala som nad deťmi intenzívne premýšľať. Príbeh dievčaťa, ktoré unieslo bábätko, sa mi zdal byť vypovedajúci o tom, čo sa v detskej duši asi deje. Teda o tom, že my vlastne nevieme, čo sa tam deje. My vidíme len to, čo deti konajú, ale nie, prečo tak konajú. A práve na to som chcela prísť. 

A prišli ste na to?
Prišla som na to pozorujúc samu seba ako mamu. Najmä to, že za týmito problémami stoja rodičia a rodičia rodičov, že je to často reťazenie nejakých zlyhaní rodinných príslušníkov.

Pripravuje sa filmová adaptácia Piatej lode. Budete sa podieľať na scenári alebo na celkovej podobe filmu?
Zhodou okolnosti som včera od režisérky Ivety Grófovej dostala do rúk scenár. Som oficiálny konzultant scenára. Trošku sa bojím do neho pozrieť. Ešte som ho nezačala čítať. 

Vzniká celovečerný film, už sa robia castingy, koncom leta sa budú robiť kamerové skúšky. Film sa točí v česko-slovensko-nemeckej koprodukcii. Scenár robí Marek Leščák spoločne s režisérkou Ivetou Grófovou.

Tento nápad urobiť celovečernú filmovú adaptáciu knihy vznikol pred dvoma rokmi práve na festivale Mesiac autorského čítania. Iveta Grófová dostala ponuku od Větrných mlýnov natočiť dokument o knihe Piata loď. Počas štvordňového natáčania na turné Mesiaca autorského čítania, kedy sme jazdili vlakom medzi štyrmi festivalovými mestami, sme sa rozprávali o knihe, o jej príbehu a o tom, čo sa s knihou deje. Samotná kniha má dosť bohatý život. Iveta Grófová si vtedy povedala, prečo okrem dokumentu nenatočiť priamo celovečerný hraný film. Odvtedy sa na tom pracuje.

Piata loď bola niekoľkokrát zinscenovaná, dokonca v jednom prípade mladými ľuďmi, ktorých vek sa blíži veku hlavnej hrdinky. Ako na vás tieto predstavenia zapôsobili?
Videla som niekoľko divadelných predstavení. Na motívy tejto knihy vznikli dve monodrámy. Jednu z nich v podobe dramatizovaného čítania urobilo divadlo P.A.T. v podaní Slávky Daubnerovej. 

Potom vzniklo divadelné predstavenie študentov nitrianskeho divadla Slúchadlo. Všetky deti, ktoré sa na tom podieľali, mali od pätnásť do osemnásť rokov. Pracovali s tou knihou celý rok. Práca s knihou bola pre nich určitou arteterapiou. Spracovávali z knihy rôzne etudy, rozoberali príbeh. Na konci vzniklo divadelné predstavenie. Bolo na môj vkus skutočne dosť brutálne. Bolo to veľmi silné predstavenie, na premiére boli rodičia, na konci všetci plakali, rodičia, deti aj diváci. Všetci boli nabití emóciami, pretože to bola veľmi silná výpoveď detí voči ich rodičom. Taká jedna veľká výčitka. 

Som stále v kontakte s deťmi, ktoré na predstavení pracovali a zhruba viem, kto z nich má aký osud. Nie je to výber žiadnych sociálnych prípadov, a predsa sú tam deti, ktoré majú za sebou veľmi ťažké skúsenosti. Vlastne aj pri nich som zistila, že to, čo som si ja poskladala, urobila kompilát z určitej skutočnosti a domnienok, je pravdivé a mnoho krát je tá skutočnosť oveľa horšia než to, čo som napísala. Aj keď mi často kritici hovoria, že ten príbeh je veľmi nepravdepodobný, zrazu zistíte, že je to len slabý odvar toho, čo súčasné deti na takom obyčajnom sídlisku zažívajú a musia zažívať.

Piata loď bola prvým románom po niekoľkých zbierkach poviedok a novele. Mala obrovský úspech, vyšla už v Nemecku, chystá sa vydanie v Anglicku, preklad do holandčiny. Je úspech Piatej lode pre vás výzvou k napísaniu ďalšieho románu?
V tomto roku vyšla kniha ešte v Egypte. Máme hotový anglický preklad, ale nemáme ešte vydavateľa. Minulý rok som vydala detskú knižku, z ktorej mám veľkú radosť, lebo je to niečo úplne iné. Vyšla vo veľmi peknom výtvarnom spracovaní, získala aj nejaké ceny za ilustrácie. 

Bojím sa do niečoho nového pustiť. Zdá sa mi, že je toho zatiaľ dosť. Mám tridsaťpäť rokov, doma dve malé deti, a nemôžem z tých časovo-logistických dôvodov napísať taký väčší kus. 

Mám rozpísaných niekoľko poviedok, začala som písať texty pesničiek. To sú také krátke formáty, ktoré sa dajú napísať napríklad aj vo vlaku. Rozpísala som aj ďalší román, ale má zatiaľ iba tridsať strán a ďalej som sa nepohla.



A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.