V čase všeobecného úpadku dôvery v Európsku úniu ako projektu je pochopiteľné, že aj tradičné európske strany s dlhoročnou históriou a historickou pamäťou vstupujú do volieb so značnou dávkou opatrnosti. Strany sa nachádzajú v obrannej pozícii a snažia sa skôr špecificky reagovať na jednotlivé výzvy. Nejde len o program, ale aj kampaň ako takú. Absencia veľkých projektov smerujúcich k demokratizácii únie vyžadujúcich široký konsenzus na politickom poli sa odráža predovšetkým v posolstvách voličom. Pochopiteľne, málo kto by očakával, že v Nemecku, Rakúsku alebo (dokonca aj!) vo Francúzsku zachytíme posolstvá o vytvorení federácie. Čo, len mimochodom, potvrdzuje obranný charakter diskurzu o Európskej únii. Je pravda, že Daniel Cohn-Bendit a Guy Verhofstadt vydali manifest za postnacionálnu revolúciu v Európe, no z tejto otázky nebola vytvorená nosná téma. Pritom, s niektorými nuansami, môžeme prijať tézu, že ak niečo posunie Európu z rázcestia, tak je to práve zodpovedanie tejto otázky.

Absencia projektov, veľmi zjednodušene povedané, iba odráža všeobecnú skepsu. Beriem v úvahu aj stále prevládajúce postmoderné zavrhnutie veľkých projektov, ktoré je na absencii podpísané. Avšak to, čo na prvý pohľad oddeľuje politiku od slovenskej mytológie, je pochopenie Európskej únie, resp. reflexia tohto pochopenia v posolstvách voličom. Existujú iba dve možnosti. Buď slovenské politické strany nechápu o čom je Európska únia, konkrétne parlament, alebo nechcú, aby to chápali voliči. Neviem čo je horšie.

Naši poslanci

Samozrejme, každý chce, aby naši poslanci hájili aj naše záujmy. Ale predbiehanie sa v tom, ktorý poslanec lepšie ochráni Slovensko v Európe, je mentálne na úrovni 19. storočia. Okrem toho, že je to popretím princípu únie a jej totálnou deformáciou a degradáciou na bojovú arénu, predstavuje takýto diskurz aj nepochopenie politickej reprezentácie. Slovenský poslanec sa stáva predsa členom frakcie a ako taký nemôže zastupovať Slovensko a ani by nemal. Nie je vyslancom reprezentácie štátu, ale legitímnym zástupcom občanov. Jeho funkcia môže spočívať aj v prehlbovaní komunikácie medzi občanmi a európskymi štruktúrami, primárne by však mal zastupovať jednotlivé vízie, idey či programy inherentné politickým zoskupeniam. V tom spočíva podstata reprezentácie v jednotnej únii. Pochopiteľne, môžeme očakávať reakciu, že slogany netreba brať doslovne, že používajú zjednodušenú formu, aby ich odkaz bol pokiaľ možno čo najúčinnejší z hľadiska politického marketingu. Politický marketing je síce legitímny, ale odkaz musí byť odrazom myšlienky, ktorá sa skrýva za odkazom.

Európske voľby sú preto len ďalším dôkazom rezignácie na politiku a predstava poslanca, ktorý je depolitizovaný je cynickým výsmechom politických strán. V lepšom prípade sa jedná o klasickú personalizáciu politiky. Personalizácia je však len formou ako „lepšie“ prezentovať ideu poslanca, ktorý bude hájiť slovenský záujem. Podľa tejto myšlienky sa politická strana spolieha na dostatočné oboznámenie občanov s daným kandidátom. Na fakte, že sa jedná o prázdne posolstvo ta však nič nemení.

Plne súhlasím so všetkým vyjadreniami, ktoré prikladajú dôraz na skutočný význam a mierový odkaz Európskej únie. Hoci tieto prejavy eurooptimistov sa môžu javiť ako patetické, neuberá to na ich hodnote, práve naopak, potrebujeme ich stále viac. Problémom je však aj prezentácia nášho zastúpenia v únii, ktoré by malo byť spolitizované. Za krok k demokratizácii považujem aj pochopenie, že slovenskí poslanci, v počte 13, majú primárny význam ako členovia frakcií a takáto vízia by mala byť prezentovaná aj voličom. Radovan Geist pripomenul skutočné štrukturálne problémy spolitizovania politickej reprezentácie vo svojom príspevku „Karneval pokračuje“. Moja téza je skôr sekundárna a upozorňuje na problém prezentácie nášho zastúpenia v Európskom parlamente smerom k občanom. No obávam sa, že diskurz európskych volieb na Slovensku nedosahuje ani súčasný, hoci štrukturálne defektný stav. Práve k odstráneniu týchto nedostatkov by mala smerovať volebná kampaň.

Proti regulácii, za rodinu

Európou mátožia strašidlá. Strašidlo „gender ideológie“ a strašidlo „regulácie“. Obe majú sídlo v Bruseli. Zdanlivo protichodné ideológie, liberálne trhovo orientovaná a protekcionisticky reakčná („konzervatívna“), nachádzajú v eurovoľbách spoločného nepriateľa. Zlo je v oboch prípadoch spodobnené s Bruselom a predstavuje prvok, ktorý nie je systému inherentný. Jedná sa o typický príklad narušiteľa zvonku, pričom motivácia obrancov „slobodného podnikania“ a „tradičných hodnôt“ je patologická.

Ak niečo dokáže aspoň sčasti ochrániť malých a stredných podnikateľov (zámerne nehovorím slovenských) pred tlakom globalizácie, tak je to práve prísna centrálna regulácia obmedzujúca „voľný trh“. Nepochybne, môžeme vystupovať proti unisono aplikáciám bez prehodnotenia regionálnych špecifík, nie však proti reguláciám ako takým. Práve vďaka nim a vďaka unifikácii práva sa darí odhaľovať vrtochy „voľného trhu“. Presnejšia a účinnejšia kritika by síce bola namierená voči charakteru základných zmlúv, no to však pri totálnej depolitizácii volebnej kampane neprichádza do úvahy.

Ďalšou rovinou volebnej kampane je strach o ohrozenie „tradičných hodnôt“. Nejedná sa o špecificky slovenský fenomén, no zdá sa, že rezonuje veľmi dobre. Zo štrukturálneho/štrukturalistického hľadiska nie je možné, aby morálny úpadok, ak toto slovné spojenie vôbec môžeme považovať za relevantné, prichádzal zvonku. Jedná sa o klasickú zvecnenú projekciu vonkajšieho nepriateľa, ktorý tento krát vystupuje v podobe Bruselu a môže za úpadok rodín. Zvlášť v čase krízy je táto karikatúra skutočných problémov pre politické strany mimoriadne vhodná. Načasovanie s voľbami do Európskeho parlamentu je priam ukážkové.

V prípade apelu na zastupovanie „našich záujmov“ našimi poslancami sa stretávame s depolitizáciou v prospech národného populizmu, v prípade ochrany nášho podnikateľského prostredia s depolitizáciou v prospech ekonomického populizmu a v prípade ochrany „tradičných hodnôt“ s depolitizáciou v prospech konzervatívneho populizmu. Spoločným charakterom volebnej kampane je teda depolitizácia a pseudo ochrana pred úniou, ktorej sme plnohodnotným členom. Volebná kampaň je len špičkou ľadovca a vyjadruje depolitizáciu nášho členstva a pôsobenia v únii. Suverénny prejav vyžaduje priam existenciálny čin — uvedomenie si politického charakteru nášho členstva a prijatie plnej zodpovednosti vyplývajúcej z členstva. Otázka znie, či sme toho schopní.