Cisárov pekár, pekárov cisár

Přestože víra v dobrého knížete pochází z pohádek a je ji třeba republikánsky odmítnout, byla by volba Karla Schwarzenberga českým prezidentem příležitostí k tomu neutralizovat některá česká a středoevropská traumata.

Miloš Zeman na mňa pri všetkej úcte pôsobí ako huspenina mrznúca na zabíjačkovom dvore, ktorú náhle rozložilo Iľkom prehliadnuté oteplenie.

Jeho cynické bonmoty ma prestali baviť pre desiatimi rokmi, neskôr som si všimol jeho rasistické výroky na adresu Rómov a šovinizmus. „Mojím“ kandidátom bol Dienstbier, no je jasné, že stredná Európa bude ešte dlho fascinová patriarchálnymi modelmi otcov zakladateľov, otcov prezidentov a otcov cisárov. Z toho rozprávkového prostredia pochádzajú obaja českí kandidáti. Zeman a Schwarzenberg majú toľko rokov, že čohokoľvek sa dopustili, musíme im to kvôli imperatívu morálnej eutanázie voči seniorom odpustiť.

Karel Schwarzenberg pochádza z rodiny, ktorej postavenie v dejinách Českej koruny a neskôr Habsburskej monarchie bolo také výrazné, že nie je možné, aby bola nejakým politickým vzorom. Veľká časť jej majetkov pochádzala z čias Protireformácie, Schwarzenbergovci boli jednou z opôr spoliačného aparátu katolíckej dynastie, pod ich kontrolu sa dostali majetky a osudy mnohých významných českých protestantov, ktorí boli v tom čase už na ceste exilu.1

Napriek tomu nemá zmysel vracať sa k týmto epizódam, pretože nič nevypovedajú o súčasnom Schwarzenbergovi. No dovolil som si to spomenúť, aby tí, ktorí dnes na sociálnych sieťach a v mainstreame prežívajú záchvaty feudálneho mysticizmu vedeli, že neexistuje nič také, ako nepoškvrnené knieža. Do veľkej miery ma irituje fascinácia práve tým rozmerom Schwarzenberga, ktorý ho spája s minulosťou oveľa desivejšou, akú má Zeman so Šloufom. Opäť sme svedkami iracionálneho boja medzi jiráskovskou postavou Politického hrdinu a démonickej bytosti.

Rozprávkový rozmer Schwarzenberga je umocnený jeho chronickými spánkami, čo paradoxne v jeho obdivovateľoch iba posilňuje mýtickú paralelu so Šípovou Ruženkou. Podobne ako v tejto Grimmovskej variácii na smrť sa Schwarzenberg ocitá v úlohe hrdinu, ktorý nemá zodpovednosť za svoje politické skutky, pretože sa opakovane ponára do očistného spánku

Čo je na Schwarzenbergovi sympatické a pre nás všetkých kľúčové je príležitosť na radikálnu zmenu vzťahov v regióne, ktorú by jeho víťazstvo prinieslo. Dnes už nejde o to, prečo české a slovenské médiá adorujúce socialistu a slobodomurára Masaryka tak ostentatívne používajú kniežací titul zakázaný prvou Československou republikou práve preto, že jej zakladatelia chceli budovať republikánske a nie aristokratické spoločenstvo.

Ide o to, či sú Česi schopní prekonať vlastné traumy z porážky Reformácie, z nemeckého živlu, z Benešovych dekrétov. Karel Schwarzenberg nie je žiadnou mýtickou postavou, za akú ho vydáva v nevoľníckom klipe Jiří Menzel. Jeho politická integrita sa neobnovuje v alchymistickom transmutačnom spánku. Naopak, jeho kandidatúra ukazuje, že prijal Masarykove pravidlá, rešpektuje demokratickú súťaž a môže byť nositeľom novej formy inšpirácie politického spoločenstva.

Príchod starej rodiny na Hrad nedokáže kompenzovať redukciu Česko-Slovenska na dve mafiánske enklávy a nijako neumožní Čechom ukryť sa pred súčasnosťou v neorudolfínskej nostalgii. Vystaví ich konfrontácii so všetkým, čomu sa desaťročia vyhýbali, počnúc nedostatkom veľkorysosti, ktorý bol jedným z kľúčových dôvodov vedúcich k rozpadu spoločnej vlasti.

V tomto zmysle považujem české prezidentské voľby za premárnenú príležitosť na diskusiu o miere rozkladu politického života v krajine a v našom regióne. A v nekritickom obdive jeho „slovenských voličov“ cítiť okrem frustrácie z prezidentov typu Schuster a Gašparovič aj kultúrnú závisť Čechom, ktorí si opäť našli postavu pochádzajúcu z mimodejinného prostredia.

No napriek tomu si myslím, že všetci tí, ktorí budú chcieť o pár rokov voliť Dienstbiera, musia prejsť levelom Schwarzenberg. Jeho víťazstvo môže na krajinu pôsobiť ako protijed proti ich vlastným toxickým dejinám. Iba tak sa Čechy vrátia z krajiny za hranicou hanby do centra stredoeurópskeho diania bez všetkých tých neznesiteľných súbojov medzi havlovskými mystikmi, klausovskými šovinistami a negustióznymi zemanovskými dobrodruhmi.

A co si myslíte vy? Diskuse (1 příspěvek)

Martin Šimsa - filosof, Litoměřice

dobré Čtvrtek, 24.Ledna 2013, 15:26:50

Myslím, že už je na čase přestat se bát nejen Němců, Židů a Rómů, ale i šlechticů. Právě tak je ale nemusíme adorovat, ale brát je jako rovné spoluobčany.

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.