Koniec éry zdravého rozumu

Přestože dnes nenastává konec světa, musíme si uvědomit, že zažíváme úpadek naší civilizace a konec růstového modelu jejího rozvoje. Pokud si neosvojíme globální etiku přežití, čeká nás katastrofa a vláda šílenství.

Absurdná pozornosť, ktorej sa teší globálne rozšírená fáma o dôsledkoch konca mayského kalendára, má okrem svojej tragikomickej podoby aj niekoľko zaujímavých kontextov. Viera v koniec sveta a predpovedanie jeho zániku je súčasťou mnohých kultúr v histórii ľudstva. V doterajších dejinách bolo zaznamenaných takmer tristo predpovedí konca sveta. Len niektoré z nich sa stali slávne. Keď sa prví kresťania zhromažďovali na bohoslužbu, schádzali sa s tým, že nasledujúci deň po sobote už nebude večera, že nastane koniec sveta a Ježiš príde ako Pán. Keď pri svitaní neprišiel, začali sláviť eucharistiu, aby si jeho príchod aspoň sprítomnili v akejsi mysterióznej náhrade.

K najviac predpovedaným okamihom, kedy malo dôjsť k zániku sveta, patrí v našej kultúre rok 1000. Celá európska spoločnosť bola presvedčená, že sa vracia Kristus. V decembri 999 sa ľudia modlili v presvedčení, že sú to ich posledné dni, tovar sa rozdával zadarmo, zrušili sa popravy a aj cisár Oto III. sa kajal v úzkosti z konca sveta. Po roku 1000 tieto apokalyptické vízie postupne strácali intenzitu. Niektorí ešte verili, že koniec sveta nastane v roku 1033, kedy uplynulo tisícročie od ukrižovania Ježiša, ale toto presvedčenie bolo už oveľa slabšie. Koniec sveta predpovedali nielen veštci, vizionári a blázni, ale aj Martin Luther či Isaac Newton.

Len veľmi nepatrnú intenzitu mali miléniové úvahy o konci sveta roku 2000, aj keď viera v kolaps počítačovej siete napriek svojim racionálnym prvkom nemala ďaleko od ezoteriky. Zdá sa však, že mágiu zlomu tisícročí dobiehame teraz. Ešte nikdy neverilo rečiam o konci sveta tak málo ľudí, no zároveň ešte nikdy sa o tom hovorilo toľko ako dnes. Významnú úlohu v tom zohrávajú médiá.

Nie koniec sveta, ale civilizačný zlom
Tým, ako svet pochopil koniec mayského kalendára, sa Mayovia cítia byť dotknutí. Z pohľadu tohto starobylého etnika je to urážka ich viery a tradícií, pretože Mayovia na nič také ako „koniec sveta“ neveria, podstata tohto zlomu je v konci jedného cyklu trvajúceho 26 000 rokov (čo nie je výmysel, ale výsledok ich pozoruhodne presných astronomických kalendárov), ktorý je zároveň začiatkom novej kvality. Čosi zásadné sa mení a Mayovia veria, že je to vek zameraný na materializmus.

No okrem tohto kultúrneho nedorozumenia je tu ešte jeden, oveľa závažnejší dôsledok recesistického zľahčovania problému. Západná kultúra vždy iracionálne verila na konce sveta, ktoré sa nikdy neuskutočnili, no vždy rovnako iracionálne podceňovala veľké civilizačné zlomy, ktoré sa uskutočnili takmer vždy. A tu už taký priestor na žartovanie nie je.

Dnešná globálna civilizácia by nemala strácať čas taľafatkami o konci sveta, pretože sa potrebuje sústrediť na celosvetové problémy, ktoré sú reálne, viditeľné a akútne. Paradoxne, hovoriť o týchto nepríjemných otázkach je ochotných oveľa menej ľudí ako prívržencov apokalypsy. V nestabilnom svete rastie význam globálnych prognóz a ich varovania treba brať vážne. Prečítať si napríklad každoročnú správu State of the Future, ktorú vydáva najväčší futurologický projekt na svete Projekt Milénium, je oveľa užitočnejšie ako podliehať náboženským fanatikom. No nielen to. Potrebujeme príčiny, dôsledky a charakter súčasnej krízy ešte stále študovať a hlbšie vysvetľovať, lebo jej rozumie málokto, vrátane mnohých analytikov. Tí svoje vyjadrenia až príliš často menia a protirečia si.

Typickým príkladom sú klimatické zmeny a množiace sa globálne summity bezvýsledne sa pokúšajúce riešiť tušenú katastrofu. Predstavujú však iba ďalšie dôkazy, že osud tejto planéty sme vložili do rúk ľudí, ktorých záujmy nie sú kompatibilné s pochopením hĺbky tohto problému. Je to niečo podobné, akoby sme zrušenie otroctva prenechali rímskemu senátu, akoby o osvieteneckej koncepcii prirodzených ľudských práv rozhodoval v 18. storočí cirkevný koncil, akoby základy mierového spolužitia národov formuloval Pentagon.

Chyba nie je ani tak v ľuďoch, ako v samotnom systéme, ktorí núti jeho predstaviteľov v prvom rade nedopustiť jeho ohrozenie. Preto sa najväčšej publicite tešia návrhy, ktoré neútočia na inštitucionálne základy tohto systému. Ani zelené politické hnutie sa nevie rovnocenne orientovať na tomto bojisku, lebo mnohí jeho predstavitelia ešte neprišli na to, že budú musieť popierať sám systém, nielen jeho chyby. A že globálny kapitalizmus z logiky svojho vývoja sprevádzaný nekonečným rastom výroby a konzumu je pre budúcnosť planéty tým nebezpečnejší, čím (zdanlivo) lepšie funguje.

Po roku 1989 hlavné prúdy politického a ekonomického myslenia razili tézu, že doba utópií sa skončila. V skutočnosti práve vrcholila najväčšia globálna utópia, že kapitalizmus založený na koristníckom vzťahu k prírode a spoločnosti môže trvať donekonečna. V zajatí systémov vybudovaných na tejto utópii politickí lídri nie sú schopní ani riešiť, ani pochopiť vážnosť situácie v celom rozsahu. Ani ten najambicióznejší výsledok nejakého globálneho summitu nás totiž nemôže zachrániť pred obrovskými problémami, ktoré ľudstvo čakajú. Mohol by však demonštrovať politickú vôľu takéto problémy riešiť. Týmto testom svetové spoločenstvo zatiaľ neprešlo. Tvárou v tvár dramatickým zmenám, na ktoré sa treba pripraviť, sa takéto politické reprezentácie stávajú v podstate zbytočnými a s nevyhnutnou dávkou cynizmu môžeme poznamenať, že spravovanie cez Svetovú banku by nás vyšlo aspoň lacnejšie.

Prah nezvratných zmien sme už prekročili

To, čo vám politici nepovedia (a dokonca ani tí zodpovední) je, že katastrofe už nemôžeme zabrániť, môžeme ju len zmierniť. Rovnako ako James Lovelock som presvedčený, že prah nezvratných zmien sme už prekročili a že sa treba pripraviť na najhoršie. Keď pred tromi rokmi stroskotali rokovania na svetovom klimatickom summite v Kodani, z neúspešných rokovaní vyplynulo, že nepripustiť oteplenie o viac ako dva stupne je pre zachovanie globálnej civilizácie minimálnou požiadavkou vedcov, a teda maximálnym cieľom politikov.

Tí najprogresívnejší lídri na summite tento cieľ prezentovali väčšinou ako optimálny plán na záchranu. S pomocou lojálnych médií predali svoje návrhy tak, akoby nás prijatie tohto záväzku ušetrilo od akýchkoľvek problémov. Je to obrovský omyl. Britský denník Guardian zosumarizoval vedecké scenáre budúcnosti odvodené od rôznych variantov zvýšenia priemernej teploty zemského povrchu. Oteplenie o dva stupne podľa týchto údajov znamená, že desiatky miliónov ľudí prídu o priamy prístup k pitnej vode, počet ľudí trpiacich hladom sa zvýši o pol miliardy, pobrežné záplavy zasiahnu milióny ľudí a tisíce ich budú každoročne umierať v dôsledku vlny horúčav a ďalší zahynú v dôsledku rozšírenia malárie a iných tropických chorôb.

Zmizne Veľký korálový útes, niektoré tichomorské ostrovné štáty pohltí oceán, vyhynú tisíce morských živočíchov, v dôsledku rozširovania púští začne prudko klesať poľnohospodárska produkcia. Toto je to najlepšie, čo nás môže čakať a tento optimistický variant je čoraz menej pravdepodobný.

Akokoľvek vysoko zdvíhané varovné prsty však doteraz narážajú na bariéru nepochopenia a zľahčovania. Neviem, kde sa berie tá rozšírená predstava, že ľudia sú väčšinou zbytočne pesimistickí. Opak je pravdou. Ľudia majú sklon k naivnému optimizmu, ktorý sa ponáša na drogové opojenie, inštinktívne sa vyhýbajú akýmkoľvek zlým správam, nepripúšťajú si ich k srdcu a reálne prognózy tradične označujú ako katastrofické scenáre. No od dobre informovaných ľudí môžete ťažko čakať, aby boli nadšení z faktov o vyčerpávaní prírodných zdrojov alebo prudkom raste zbrojenia vo svete.

Pesimizmom nemožno nazvať reálne zhodnotenie rizík a vytrvalé upozorňovanie na nepríjemné fakty, pred ktorými sa nedá ujsť. V opačnom prípade to zvyčajne dopadne tak, že akýkoľvek zvrat, na ktorý prezieraví ľudia upozorňovali roky vopred, naivných optimistov prekvapí, šokuje a frustruje – či už sa to týka vývoja na Blízkom východe, finančnej krízy alebo topenia ľadovcov. Reakcie vinníkov pritom možno rozdeliť do troch fáz: najprv problém spochybňujú, potom zľahčujú a napokon z neho vinia niekoho úplne iného.

Druhou príčinou podceňovania globálnych hrozieb je samotná štruktúra toku informácií. Keďže nežijeme v spolupracujúcom, ale v konkurenčnom svete, väčšina ľudí sa dostane iba k argumentom jednotlivých záujmových skupín. A tak všetci bojujú za svoje čiastkové záujmy a tvrdia, že im ide o celé ľudstvo – nikto sa nechce prezentovať ako otvorene antiekologický, naopak: každý volá po reálnych dohodách. Reálne dohody však v tomto prípade znamenajú nereálne riešenia. Alebo inak povedané, čím reálnejší návrh príjmu svetoví lídri, tým menej reálny bude jeho dopad na klimatické zmeny.

Nie kríza, ale úpadok civilizácie
Kľúčovým omylom dneška je populárna predstava, že to, čo prežívame, je finančná alebo ekonomická kríza. Kríza totiž nemusí byť vždy katastrofálna, spravidla trvá len niekoľko rokov a na globálny systém pôsobí v konečnom dôsledku ozdravujúco. Naše generácie však zasiahla prílivová vlna oveľa dramatickejších a ďalekosiahlejších zmien. Kolabuje celý systém. Symboly priemyselného veku prestávajú byť motorom ekonomiky a stávajú sa jej problémom. To, čomu čelíme, je globálny úpadok civilizácie ako takej. Čaká nás zdĺhavé obdobie postupného, možno trochu nerovnomerného úpadku, ktoré môže trvať aj niekoľko desaťročí. Občas budeme mať pocit, že situácia sa stabilizuje, ale vzápätí upadneme do ešte hlbšej depresie. K tomuto predpokladu nás vedie dlhodobé štúdium vzostupu a pádu civilizácií v dejinách ľudstva.

Pre obdobie úpadku civilizácií je z historického hľadiska charakteristických niekoľko faktorov. V počiatočnej fáze dochádza k posilňovaniu rôznorodých požiadaviek záujmových skupín, ktoré sa dostávajú do konfliktu a k oslabovaniu spoločného sociálneho cieľa. Spoločnosť je cynická a skeptická, jej viera v zmysel neustáleho materiálneho rastu je značne podrytá, stráca sa zmysel pre akékoľvek smerovanie.

Vodcov pohlcuje riešenie každodenných problémov inštitucionálnej krízy, takže majú čoraz menej času reagovať na zásadnejšie problémy. Postupne sa vytráca nádej, že sa veci môžu vrátiť do normálnych koľají. Spoločenské inštitúcie sa pre väčšinu obyvateľstva stávajú čoraz nezrozumiteľnejšie, mizne aj politická kontrola nad nimi. Vodcovia, ideológie, stratégie i návrhy konkrétnych riešení sa rýchlo menia. Všetko je nestále, vládcovia strácajú podporu, systém sa pomaly posúva smerom k rozkladu.

Nedosiahnuteľným vzorom v skúmaní týchto zmien bol britský historik Arnold Toynbee. Ten na prvé miesto v príčinách rozkladu civilizácií kládol duchovnú krízu alebo akúsi celospoločenskú demoralizáciu. Tú spôsobuje väčšinou falošné sebauspokojenie, ktoré vyvoláva úspech. Keď sa spoločnosť stáva úspešnou, stáva sa aj príliš sebavedomou, arogantnou, skorumpovanou a morálne skazenou. Nepatričná pýcha zákonite vyúsťuje do sklamania, masy sa odcudzujú svojim vodcom a ľudia sa snažia uniknúť z tiesnivej prítomnosti do idealizovanej minulosti alebo imaginárnej budúcnosti.

Civilizácie sa podľa Toynbeeho rozvíjajú len vtedy, ak dokážu aktívne, odvážne a dômyselne odpovedať na výzvy doby – naopak, upadajú, keď prepadnú vlastnému kultu a prestávajú reagovať na prekážky, ktoré je nevyhnutné prekonať. Napríklad úpadok Atén vysvetľuje fatálnou chybou, keď si tento mestský štát urobil modlu z vlastného mŕtveho obrazu a začal si zakladať na svojej vlastnej minulosti. Nejde síce o nevyhnutnosť – aj tu hrá kľúčovú úlohu faktor ľudskej zodpovednosti – no neriešené problémy prinášajú vždy sankcie, nevyhnutné následky. Toynbee rovnako poukazuje na to, že práve v období civilizačného úpadku vznikajú univerzálne náboženstvá.

Kľúčové faktory: vyčerpanie zdrojov a klimatické zmeny
Ignorovali sme zjavné varovania a dnes je už evidentne neskoro. Kľúčovým faktorom v tomto procese je vyčerpanie zdrojov a klimatické zmeny. Ropný zlom je najzásadnejším bodom obratu nielen od začiatku priemyselnej revolúcie, ale od zániku antického sveta. Odborník na túto oblasť John Michael Greer varuje pred všetkými skôr naivnými ako optimistickými nádejami, že nájdeme nejaký lepší zdroj paliva. Termodynamické zákony nás v tomto smere nepustia. 


Nie je v ľudských silách zmeniť tieto tendencie, nezachránia nás osvietení vodcovia, nové ideológie, ani masové protesty na uliciach. Každý, kto dnes sľubuje nápravu, v podstate klame a manipuluje: v skutočnosti sa snaží iba získať pre seba lepší prístup k zvyškom politickej moci a ekonomickej sily. Naozaj zodpovedné je iba pripravovať sa. Pripravovať sa na zásadne zmenenú budúcnosť a obmedzený život v nej. Obmedzený v tom, koľko môžeme získať, koľko si môžeme nechať pre seba, kde môžeme žiť, kam môžeme cestovať.

Naše deti budú žiť v destabilizovanej klíme, ktorá rozvráti produkciu potravín a spôsobí vlny hladomoru. Niektoré energetické zdroje budú úplne vyčerpané, o tie zvyšné sa bude neúprosne a bez pravidiel bojovať a tie alternatívne nebudú stačiť na pokrytie súčasných nárokov. Pobrežné oblasti budú zaplavené stúpajúcou hladinou morí a oceánov, milióny ľudí budú nútené migrovať na obývateľné územia a drastický pokles biodiverzity spolu s rapídnym nárastom toxického znečistenia budú ohrozovať fungovanie potravinového reťazca.

Zainteresované svetové elity si vážnosť tejto situácie a bezprostrednú blízkosť skutočnej globálnej katastrofy čoraz viac uvedomujú, no ešte stále nimi neprenikol skutočne vnútorný pocit strachu. Nič nedokazuje zvrátenosť tejto situácie viac ako letmý pohľad na spravodajstvo našich médií plné absurdných očakávaní nových impulzov rozvoja a rastu.

Dokonca ani mnohí tí, ktorí intuitívne fandia environmentálnemu hnutiu a akoby verili, že nás vyvedie z krízy, nepochopili, že humanistický koncept trvalo udržateľného rozvoja je absolútne chybný a na programe dňa je už len udržateľný život ako taký. Je dokonca možné, že napriek všetkým snahám o udržateľný ústup zo súčasnej civilizačnej paradigmy nebudeme schopní predísť chaotickému životu na zdevastovanej Zemi. A nemýľme sa, že ak elity z rôznych dôvodov nešíria paniku, ak médiá prevzali úlohu zabávačov na potápajúcom sa Titanicu, že situácia nie je dramaticky vážna.

Globálna etika prežitia
Tieto skúsenosti nás vedú k poznaniu, že na politikov sa spoliehať nemôžeme. Možno najčistejšie riešenie predložil pred tromi rokmi bolívijský prezident Evo Morales, keď navrhol, aby o budúcnosti Zeme rozhodovali ľudia v celosvetovom referende. Znie to na prvý pohľad utopicky, ale ak vie zorganizovať demokratické voľby chudobná miliardová India, ak občania Európskej únie získali od 1. decembra 2009 petičné právo, potom sa nesmieme báť uvažovať o možnosti, že aj v globálnych záležitostiach raz prehovorí vôľa ľudu. Aj tak sa však nevyhneme najdôležitejšej otázke, a tou je vybudovanie planetárnej civilizácie postavenej na úplne novej etike prežitia.

Ak sa chceme pokúsiť riešiť existenciálne otázky, pred ktorými dnes ľudstvo stojí, musíme sa naučiť oslovovať v človeku hlbšie sféry, než to dokáže súčasná politika. Súčasná kríza sa až trápne zužuje len na tú ekonomickú, v skutočnosti má oveľa hlbšie korene a symptómy procesov, ktoré sa v ľudských dejinách doteraz prejavovali vznikom veľkých náboženských systémov. Tieto kľúčové civilizačné zlomy sa objavovali vždy vtedy, keď ľudia neboli schopní vyrovnať sa s problémami podľa dovtedy platných kultúrnych vzorcov. Dnes potrebujeme náročnejšie odpovede opreté o vedecké poznatky, ale podstata zostáva rovnaká – potreba individualizácie vnútornej zmeny, uvedomenia si dôsledkov našich činov, ktoré nezostanú bez odozvy, zbavenie sa vnútorných závislostí a motivácií, z ktorých pochádza súčasná moc.

Globálna etika prežitia si vyžaduje nielen prijatie globálnej spoločenskej zmluvy, ale aj zmluvného životného štýlu založeného na hospodárstve potrieb, nie ekonomike rastu. Spravodlivosť v takomto poňatí nie je špekulatívnym konceptom rovnostárstva, ale pochopením, že Zem má svoje obmedzenia. Nemá nekonečné zdroje, takže ani naše túžby nemôžu byť nekonečné. Zem je viac ako náš domov, je to súčasť nášho ega, je to priestor plný zážitkov, ktorým ešte stále nerozumieme. Náš zápas za mravný, spravodlivý a udržateľný svet teda môže byť konštruktívny iba v prípade, ak je zápasom za všetky bytosti a všetky hodnoty. Zápasom, ktorý nehľadá ospravedlnenia našich činov, ale východiská našich problémov.

Úpadok civilizácie nie je koniec sveta, ale je to zásadná zmena, s ktorou sa treba naučiť žiť, ktorú nemožno podceňovať. Nie je to katastrofický scenár, ale všadeprenikajúca realita. Napokon vrcholom naivity v tomto smere je predstava, že naša civilizácia vydrží večne, lebo proces vzostupu a úpadku civilizácií v dejinách ľudstva je úplne prirodzený. Dnes je však situácia o to vážnejšia, že čelíme nielen štrukturálnej kríze, ale aj vyčerpaniu prírodných zdrojov a na život v takto zmenených podmienkach sa vôbec nepripravujeme.

Len vedomie zodpovednosti voči budúcim generáciám nás môže pripraviť na život v podmienkach, v ktorých budeme mať oveľa menej priestoru na chyby. My naozaj stojíme pred nevyhnutným kolapsom systému. A ak sa včas nespamätáme, potom na prelom druhého a tretieho milénia nebudeme spomínať ako na bájny koniec sveta, ale ako na koniec éry racionalizmu a zdravého rozumu, na šialenú dobu, kedy sme si vytvárali materialistické utópie, kedy sme stredovekú nábožnosť nahradzovali kultom osobností a populárnymi ikonami a kedy sme pochabo verili v nekonečný rast, zábavu a beztrestnosť.

A co si myslíte vy? Diskuse (8 příspěvků)

Jiri_guth_hlava_sm

Jiří Guth - ekolog, Borovany

Jak je definovaný "tento systém"? Pátek, 21.Prosince 2012, 11:39:41

Když autor píše, že "chyba nie je ani tak v ľuďoch, ako v samotnom systéme" a že představitelé zeleného hnutí "budú musieť popierať sám systém", co má vlastně na mysli? Demokracii? Liberální demokracii? Tržní hospodářství? Společné úsilí o svobodu, spravedlnost a lásku (dříve též volnost, rovnost, bratrství)? Kdy (v čase) začal tento systém a kam až sahá? Do Indie, Číny, severní Koreje, na Kubu? Je v Rusku, v Barmě, Venezuele? V Norsku a ve Švýcarsku? V Bhútanu? Nevím, těžko říci. --- A ještě na okraj: Nevím, v jakém prostředí se autor pohybuje (co čte a koho poslouchá), ale já jsem se za posledních 30 let naposlouchal o moc víc o vyčerpání zdrojů a o klimatických změnách nežli o "mayském" konci světa.

Petr Litschmann - M.Žižkov

My máme (opět) přání jediný.. Sobota, 22.Prosince 2012, 03:09:57

http://www.youtube.com/watch?v=mn6kSm_lWWQ
Taková kulisa pro/po čtení analytického článku.

PS: Kdy už ta USA osídlí ty další planety? Na hi-tech povel vpřed!

Jam

Luděk Švehla - vývojový pracovník, Praha 4

Sobota, 22.Prosince 2012, 07:56:24

Pane Guthu, odpověď na vaši otázku, ohledně systému, je v článku. Pan Chmelár píše: „... systém založený na koristníckom vzťahu k prírode a spoločnosti ....“. Tím je myslím řečeno vše.

Jiri_guth_hlava_sm

Jiří Guth - ekolog, Borovany

Děkuji za nápovědu Sobota, 22.Prosince 2012, 14:20:56

Popravdě, úplně vše tím řečeno není. Ona je to spíš floskule, ten kořistnický vztah k přírodě. Ekologicky vzato "kořistí" na okolní přírodě každý živý organismus kromě autotrofů a i tam by to mohlo být sporné. Jaký jiný vztah kdy člověk k přírodě měl? I kdybychom se vrátili před neolit, tak sběru a lovu se přece říká přisvojovací nebo také kořistnický způsob obživy. Může být chyba v tomto systému a přitom ne v lidech? Neumím si to vůbec představit a smysl článku mi nadále uniká.

Jam

Luděk Švehla - vývojový pracovník, Praha 4

Sobota, 22.Prosince 2012, 16:35:13

Vaší zvláštní konstrukcí se slovem kořist asi chcete dokázat, že člověk dnes vlastně nedělá vůbec nic jiného než všichni ostatní živí tvorové, tak kde je problém.

Ten problém zde ale je. Záleží totiž na přiměřenosti čerpání zdrojů přírody, a jestli jí ten který živočich také něco odpovídajícího dává za to, že si od ní něco bere. Tomu se říká rovnováha, kterou člověk v přírodě stále významněji porušuje. A porušení rovnováhy znamená změnu životních podmínek na planetě. Když budu mluvit za sebe, já bych si jinou Zemi nepřál. Mně se líbí taková, jaká je. Vám ne?

Petr Litschmann - M.Žižkov

Sobota, 22.Prosince 2012, 20:34:27

Můžeme to vzít i od konce. Jsme-li schopni domýšlet důsledky svých "kořistnických" vzorců chování, jsme-li schopni vynaleznout jiné vzorce, počínáme si jako civilizace podobně asociálně jako: http://zpravy.idnes.cz/odvolaci-soud-v-kauze-vlcich-deti-dqf-/krimi.aspx?c=A120528_101738_krimi_hv

Vojtěch Klusáček - Brno

Neděle, 23.Prosince 2012, 00:05:50

Systém - starý dobrý kapitalismus - je definován převahou realizace přebytku (tj. rozdílu mezi společenskou hodnotou produktu, tedy cenami, tržbami a náklady v nejširším slova smyslu) pomocí zisku majitele kapitálu. Abychom věděli o čem se bavíme.

Jam

Luděk Švehla - vývojový pracovník, Praha 4

Asi tak... Čtvrtek, 27.Prosince 2012, 17:27:39

http://vimeo.com/56093731

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.