Začiatok novej éry? K víťazstvu Petra Pellegriniho
Dominik ŽelinskýZvolení Petra Pellegriniho slovenským prezidentem znamená překreslení slovenské politické mapy. Opozice po deseti letech ztratila zastání v prezidentském paláci. Není ale zcela vyloučené, že se Pellegrini nakonec premiéru Ficovi vzepře.
Novým slovenským prezidentom nebude diplomat Ivan Korčok, ale profesionálny politik Peter Pellegrini, ktorý v druhom kole prezidentských volieb vyhral s prekvapivým náskokom 6,5 percenta hlasov. Napriek rozpačitému záveru kampane tak Pellegrini obrátil výsledok z prvého kola, v ktorom rovnako prekvapivo o 5,5 percenta hlasov vyhral Korčok. Tábor súčasnej opozície tak po desiatich rokoch Andreja Kisku a Zuzany Čaputovej nebude mať prezidenta, u ktorého by mal pocit, že stojí na jeho strane.
Víťazstvo Petra Pellegriniho so sebou prinieslo nové a odôvodnené obavy o vývoj právneho štátu na Slovensku. V tejto chvíli sa javí ako nepravdepodobné, že nový prezident by sa zásadne vzoprel premiérovi Robertovi Ficovi a jeho plánom na obnovenie kontroly nad slovenskou RTVS, ovládnutiu kultúrnych inštitúcií, plánovanému ataku na mimovládny sektor či prípadnému zákonu o „zahraničných agentoch“, ktorý Fico avizoval dokonca už pred vznikom koalície.
Prečo vyhral Pellegrini?
V opozičnom tábore vyvolala Pellegriniho výhra zdesenie až hysterickú reakciu, povzbudzovanú refrénmi o amorálnosti voličov koalície či esencializujúcimi príbehmi o predmoderných a rurálnych voličoch, ktoré ako zombie vykráčali z postsocialistického diskurzu 90. rokov.
Nie, že by na vzťahu mesto—vidiek čosi nebolo — je na prvý pohľad evidentné, že aj v druhom kole vyhral Ivan Korčok najmä vo veľkých mestách. Treba však jedným dychom dodať, že i v Bratislave, ktorá je baštou opozičného liberálno-konzervatívneho tábora, získal Pellegrini 30 percent hlasov. Konkrétne výsledky volieb potom ukazujú — hoci to berme s rezervou —, že Pellegriniho hlasy pochádzali takmer rovným podielom z oblastí, ktoré Štatistický úrad SR eviduje ako mestá a mestské časti a ostatných obcí — v prípade Ivana Korčoka ide zhruba o pomer 60/40.
K urbánno-rurálnemu konfliktu však treba pripočítať aj sociálny rozmer politického súboja. Inak povedané, Petrovi Pellegrinimu pravdepodobne nepomohli do prezidentského úradu len vidiecki voliči, ale najmä voliči, ktorí nepatria k socioekonomicky dobre situovanej strednej triede — bežní štátni zamestnanci, kvalifikovaní a nekvalifikovaní robotníci, pracovníci v službách, ktorí štandardne pociťujú vyššiu mieru socioekonomickej neistoty a odcudzenia politickým inštitúciám.
Pellegrinimu a koalícii sa medzi nimi podarilo aj vďaka naratívu vojny aj tých radikalizovaných (predtým voličov Štefana Harabina), aj umiernených, ktorí od prezidenta požadujú vyváženosť a citlivosť k sociálnym témam. V pozadí volebného výsledku sa tak časťou ukrýva aj triedny konflikt, aký popísal napríklad na ukrajinskom príklade sociológ Volodymyr Iščenko, v ktorom jadro lokalistov alebo „suverenistov“ drží najmä pracujúca trieda spolu s lokálnou oligarchiou proti globalizovanej strednej triede, ktorá sa geopoliticky orientuje na Západ a medzinárodné politické štruktúry.
Popri týchto dôvodoch však pri výhre Pellegriniho pravdepodobne zohrávali úlohu aj ďalšie, banálnejšie faktory, predovšetkým fakt, že ide o dlhodobo najdôveryhodnejšieho slovenského politika, ktorý navyše mohol počítať s podporou aktuálne vládnucej koalície. Alebo jednoducho to, že Pellegriniho kampaňové výdavky, na rozdiel od Korčokových, boli celkom netransparentné — ako upozornil Korčokov kampaňový stratég Adam Znášik, je veľmi dobre možné, že Pellegriniho kampaň zďaleka nedodržala zákonné limity finančných prostriedkov.
Smerom k stredovému voličovi
Javí sa, že Pellegriniho víťazstvo však bude mať aspoň čiastočne pozitívny výsledok, ak prispeje k postupnému uvedomeniu opozičného tábora, že voľby len ťažko vyhrať výhradne na témach geopolitiky a rovnováhy moci. Časť slovenských komentárov sa dnes začína aj v liberálne ladených médiách vymedzovať voči moralizujúcim rámcom, ktoré nasadzujú en bloc všetkým voličom koalície masku autoritárskych osobností, ktoré vytrvalo a vedome volia väčšie zlo, len aby poškodili Bratislavčanom. Naopak, postupne začína narastať ambícia hovoriť s tekutým stredom voličského priestoru.
Túto ambíciu začínajú formulovať aj politickí lídri. Michal Šimečka, napríklad, tento týždeň podotkol, že „bez toho, aby sme presvedčili časť [voličov opozície], ktorí sú v princípe proeurópski, to nepôjde.“ Azda najpregnantnejšie to vo výnimočne sebareflexívnom rozhovore formuloval Ivan Korčok, ktorí hovorí, že „musíme zmeniť slovník, musíme byť oveľa uveriteľnejší, autentickejší.“
Inak povedané, opozícia musí začať uvažovať o novej podobe politiky, ktorá sa začína už od jazyka, aby mala aspoň šancu prevziať časť voličov súčasnej koalície, bez ktorej väčšina v demokratických voľbách nie je možná. Druhou alternatívou je totiž čakať na únavu z vlády Roberta Fica a Petra Pellegriniho — ako nás však učí maďarský a poľský príklad, to môže trvať aj niekoľko volebných cyklov.
Nová mapa?
Veľkou otázkou je, kam sa slovenská politika pohne v najbližších mesiacoch a rokoch. Už teraz je však evidentné, že odchod Petra Pellegriniho do prezidentského paláca znamená markantné prekreslenie slovenskej politickej mapy. Uvedomuje si to — azda najlepšie zo všetkých — i Robert Fico.
Na jednej strane stojí vzťah týchto dvoch aktérov a ochota Pellegriniho akceptovať prípadnú demontáž právneho štátu. Pellegrini síce v posledných mesiacoch ukázal ochotu sekundovať Robertovi Ficovi prakticky v každom z jeho politických plánov, nie je však celkom vylúčené, že s príchodom do novej funkcie nájde aj novú odvahu vzdorovať bývalému straníckemu šéfovi a nájsť vlastnú politickú identitu. Ich napäté vzťahy sú napokon dobre známe, rovnako ako Pellegriniho osobná orientácia na geopolitický Západ a jeho štruktúry. Predsa si však netreba robiť plané nádeje.
Druhou otázkou je ďalšia existencia Pellegriniho strany Hlas. Hlas síce neviaže prakticky žiadna koherentná ideológia, pomerne efektívne sa jej však podarilo získať stredových a umiernených voličov so sociálnodemokratickými inštinktmi. Pellegriniho pôvodný plán marginalizovať Smer tak, spolu s radikalizáciou Smeru, vytvoril pre obe strany extrémne výhodnú situáciu, v ktorej sa volebný potenciál deklaratívnej slovenskej ľavice rozšíril na 35—40 percent.
Tento potenciál však závisí od schopnosti integrovať radikálnych aj umiernených voličov — čosi, čo je veľmi problematické v prípade spojenia do jediného subjektu, či pri výbere radikálnejšieho lídra Hlasu, ako je napríklad Matúš Šutaj Eštok, súčasný minister vnútra. Aj nad týmito dilemami budú musieť v najbližších mesiacoch Robert Fico a Peter Pellegrini uvažovať.