↗

Koalícia Smeru, Hlasu a SNS určite nebude koncom demokracie a nemusela by byť ani spoločenskou katastrofou, ak by Pellegrini dokázal moc svojej pozície nielen demonštrovať, ale počas vládnutia aj vo verejnom záujme prakticky využívať. Foto Vladimír Šimíček, AFP

V súvislosti s láskou sa vraví, že protiklady sa priťahujú. V politike však platí, že protiklady sa potrebujú. Víťazi ostatných dvoch volieb na Slovensku by si navzájom sotva mohli byť vďačnejší: nebyť vlád Roberta Fica, Igor Matovič by sa premiérom nikdy nastal, a naopak, bez húževnatého pôsobenia lídra OĽaNO v exekutíve by Smer-SD nezožal toľko protestných hlasov, aby sa stal opäť najpopulárnejšou stranou na Slovensku.

Hnev naakumulovaný z kríz ostatných troch rokov v kombinácii so znechutením z ich nezvládnutia významne prispeli k tomu, že svojho času preferenčne upadajúca, personálne vyprázdnená a lídersky vyčerpaná „rustikálna sociálna demokracia“ mala prajné vonkajšie okolnosti vnútorne sa zmobilizovať a vo finále takmer naplniť svoj volebný potenciál.

Smeru sa v predčasných voľbách podaril výsledok, ktorý by pre zostavenie ďalšej vlády pod jeho vedením za daných okolností ťažko mohol byť optimálnejší. Hnutie Republika, ktoré by v prípade (nevyhnutného) prizvania do koalície výrazne skomplikovalo rokovania s akýmkoľvek ďalším koaličným partnerom a mohlo spôsobiť reputačné škody v zahraničí, ostalo tesne mimo parlamentu, zato sa doň podobne tesne dostala voči Smeru servilná Slovenská národná strana (SNS).

No len formálne: z desiatich zvolených poslancov z kandidátnej listiny SNS je straníkom len jej líder Andrej Danko. Všetci ostatní členovia tohto poslaneckého klubu sú nezávislými „osobnosťami“ ultrakonzervatívneho okraja slovenskej politiky. V prípade, že by sa Smeru podarilo zložiť koalíciu s Hlasom a SNS, však často spomínaná nestabilita klubu SNS pre Fica nemusí byť problémom: je dostatočne pragmatický a skúsený na to, aby sa aj s týmito jednotlivcami dokázal dohodnúť a udržať tak neveľkú, ale predsa spoľahlivú väčšinu v parlamente.

Role Hlasu

Víťazstvo Smeru však samo o sebe z hľadiska budúceho vládnutia ešte veľa neznamená. Predpokladanú rolu rozhodujúceho subjektu totiž potvrdil Hlas-SD, ktorý mal už počas volebnej noci hneď dva dôvody na radosť: jednak sa sociálnym demokratom podarilo dosiahnuť lepší výsledok, než aký predvídali predvolebné prieskumy, no tiež sa v štruktúre nového parlamentu ocitli v pozícii, z ktorej si môžu — a neváhajú — klásť maximalistické požiadavky na obe strany: ako voči Smeru, tak aj Progresívnemu Slovensku, druhému najsilnejšiemu hnutiu v parlamente. Peter Pellegrini tak má šancu nielen stať sa premiérom, ale aj získať pre svoju stranu niektorý zo silových rezortov, ministerstvo zahraničia a tiež správu sociálnych vecí.

Mohlo by sa teda zdať, že z hľadiska relatívnej moci vyhral voľby práve Hlas, no z dlhodobého hľadiska môže ísť o Pyrrhovo víťazstvo: v prípade dohody so Smerom a SNS môže Hlas dopadnúť podobne ako ČSSD pri ANO; pri alternatíve s PS, Slobodou a solidaritou (SaS) a Kresťanskodemokratickým hnutím (KDH) zas hrozí skorý rozpad vnútorne rôznorodej koalície (ale aj jej jednotlivých členských strán a hnutí) a predčasné voľby.

Hoci Pellegriniho taktická komunikácia naznačuje, že možné sú obe alternatívy vládnej zostavy, najpravdepodobnejšou ostáva koalícia Smeru, Hlasu a SNS. Motiváciou k nej nie sú len spoločné záujmy týkajúce sa inštitúcií a procesov v rezortoch spravodlivosti a vnútra, na ktoré okrem iných upozorňuje aj niekdajší minister Smeru Marek Maďarič, ale tiež jasná preferencia voličov Smeru a Hlasu pre vzájomnú spoluprácu, personálna spriaznenosť oboch strán a napokon aj väčšia programová blízkosť, než aká by bola v pravicovo-ľavicovej a liberálno-konzervatívnej vláde s účasťou PS, Hlasu, KDH a SaS.

Možno sa síce domnievať, že Pellegriniho snaha emancipovať sa od politiky, akú reprezentuje Smer, je autentická, väčšina predsedníctva Hlasu sa však podľa všetkého kloní k spolupráci s materskou stranou. Napokon, dilema Hlasu sa možno vyrieši sama. Podľa najnovších vyhlásení Milana Majerského si jeho KDH nevie predstaviť spoluprácu s PS ani pri odložení kultúrno-etických otázok (navzdory tomu, že dosiaľ takáto spolupráca vylúčená nikdy nebola a rátalo sa s ňou ako reálnou možnosťou), v dôsledku čoho by nijaká alternatíva voči koalícii národniarov a sociálnych demokratov (s úvodzovkami aj bez) vzniknúť nemohla.

Zřejmé preference

Prognózy o vývoji v najbližších dňoch sú najviac formované prianím tých, ktorí ich vyslovujú. Pri zohľadnení záujmov kľúčových aktérov však možno predvídať skôr Pellegriniho dohodu s Ficom než so Šimečkom; vláda „národného zmierenia“ s progresívcami, neoliberálmi a kresťanskými demokratmi pre Hlas (ale aj ostatných jej účastníkov) znamená väčšie a akútnejšie riziká než spolupráca s konsolidovaným Smerom a skrotiteľnou SNS.

Hoci mnohí považujú vládu bez Fica za nutnú za akúkoľvek cenu (a zdá sa, že PS by ju bolo zaplatiť skutočne veľkú, dokonca v rozpore s vlastným bezprostredným záujmom hnutia), koalícia Smeru, Hlasu a SNS určite nebude koncom demokracie a nemusela by byť ani spoločenskou katastrofou, ak by Pellegrini dokázal moc svojej pozície nielen demonštrovať, ale počas vládnutia aj vo verejnom záujme prakticky využívať.

Samozrejme, je namieste očakávať, že pri tejto vládnej alternatíve budú inštitúcie spravodlivosti vo veci ich odolnosti voči politickému tlaku ťažko preskúšané, politika vlády smerom k Ukrajine sa zmení a budeme svedkami rozličných konzervatívnych a nacionálnych úsilí v sociálnej, kultúrnej a vzdelávacej oblasti, avšak trajektóriou Maďarska či Poľska sa Slovensko vydať nemusí.

Bez alarmizmu a vzhľadom na rozloženie moci v predpokladanej vláde Smeru, Hlasu a SNS (pod vedením premiéra Pellegriniho), ako aj na konfiguráciu sily v parlamente, však slovenská spoločnosť — v jej úplnosti, bez ohľadu na konkrétne preferencie jednotlivých skupín — za politický rozvrat ostatných rokov zaplatí tým vôbec najcennejším: ďalším strateným časom, ktorý krajina kriticky potrebuje na svoju materiálnu aj sociokultúrnu modernizáciu.