↗

Liberální Progresívne Slovensko se letos profiluje jako pomyslná třetí cesta mezi Ficem (minulostí) a chaosem typickým pro vládu Matovičovy-Hegerovy koalice. Foto Vojtěch Petrů, DR

Slovenská volební atmosféra je letos plná obav z návratu Ficova Smeru. Do čela vlády se může dostat se svými starými klientskými sítěmi, a přitom s inovovanou, často až kospirační či krajněpravicovou rétorikou. Jako hlavní alternativa se tento rok profiluje liberální Progresívne Slovensko. To se však zase v posledních letech posunulo doprava, zvláště v ekonomických záležitostech.

DR požádal v tomto kontextu několik slovenských znalců politiky se světonázorem blízkým našemu listu o osobní volební preferenci a vysvětlující komentář k aktuálnímu dilematu.

Robert Žanony, vědecký spolupracovník Friedrich Ebert Stiftung, zastoupení v SR

Otázku „koho“ žiaľ nezodpoviem, keďže moje rozhodnutie stále nie je na 100 %. Priblížim ale moje volebné uvažovanie, ktoré sa týka demokratického deficitu slovenskej politiky.

Príklon k antisystému nie je slovenský unikát, žiaľ skôr európsky vzor. U nás ale čelíme príliš veľa trendom, oslabujúcim demokraciu, paralelne: Slovensko roky stagnuje a upadá, ľudia štátu neveria a neveria si navzájom, vláda sa rozpadla skoro pred rokom, takže krajina sa ako loď v búrkach „polykrízy“ potáca bez kapitána, rastie frustrácia, hnev.

Ak by sme ale čakali, že hlavnou témou volieb bude spor o to, ako čo najlepšie opraviť štát, aby lepšie pomáhal ľuďom, sme na omyle. Predvolebné Slovensko je v zajatí kultúrnych vojen, nenávisti a občasného násilia, aj medzi bývalým premiérom a ministrom.

Pre politikov je to výhodné. Kultúrne zákopové vojny od nich nevyžadujú odpovede na to, prečo nám ľudia zomierajú na predvídateľné príčiny výrazne častejšie ako inde v Európe, prečo investujeme do prevencie najmenej v EÚ, pracujeme s onkologickými dátami spred 10 rokov, prečo chronicky málo investujeme do vedy a výskumu, tlačíme pred sebou obrovský investičný dlh na železniciach, nevieme čerpať eurofondy, stavať rýchlejšie diaľnice a tisíc iných vecí, ale výborne mobilizujú, hecujú ľudí proti sebe.

Môžeme si navzájom nadávať, ale štát si týmto spôsobom nezlepšíme ani o milimeter, frustrácia sa o chvíľu vráti, a zhoršuje sa, prihára. Kultúrne vojny a nenávisť ešte nikde na svete lepší štát nevybudovali. Problém ale je, že my sme sa akoby s nekvalitne fungujúcim štátom zmierili a kultúrne vojny, politická symbolika a vzájomná nenávisť nás ako voličov viac-menej uspokojujú. Ja skúsim voliť inak. Ukľudniť krajinu a sadnúť si k normálnej robote na oprave štátu, to by som od výsledku volieb rád očakával.

Tomáš Hučko, šéfredaktor časopisu Kapitál

Tak ako v minulých voľbách, aj v týchto budem voliť Progresívne Slovensko. A rovnako ako pred tromi rokmi, ani teraz to nebude nekriticky a bez výhrad. Ich dlhodobá neochota nazvať akýkoľvek svoj krk či návrh ľavicovým, zo strachu pred stratou liberálneho voliča, je dlhodobo známa. Ani ich potenciálni vládni partneri, konzervatívne KDH či neoliberálna SaS, ľavicového voliča príliš nepotešia.

Je však pravda, že rovnako ako si Progresívne Slovensko na našej politickej scéne, plnej ultra-konzervatívnych, nacionalistických a fašistických strán, lepších partnerov tak ľahko nenájde, ani volič demokratickej ľavice si nemá príliš z čoho vyberať. V tej situácii sa ukazuje Progresívne Slovensko ako najlepšia voľba: treba oceniť ich principiálny postoj k mnohým kultúrno-etickým otázkam, snahy o progresívne riešenia vo viacerých sociálnych otázkach, a množstvo kvalifikovaných ľudí (nielen) z občianskeho sektora na ich kandidátke.

Žiaľ, žiadna strana s ľavicovo-demokratickým programom, ktorá by mohla byť v budúcnosti Progresívnemu Slovensku partnerom, sa ani na vzdialenom obzore nečrtá.

Peter Takáč, filosof a publicista

Ak voľby vyhrá Smer, Fico bude môcť tlačiť na Pellegriniho, aby s ním šiel do vlády, inak ju bude musieť zostaviť s Republikou, a môcť pritom vinu zvaliť naňho. Ak Pellegrini pristúpi na spoluprácu (čomu je zvyšok jeho strany Hlas údajne naklonený), Fico dokáže veľmi dobre Slovensko znormalizovať.

Antifašistom môže tvrdiť, že spoločným spojenectvom vytvorili novú hrádzu proti hnedej hrozbe (tú minulú mala predstavovať vláda s SNS a Most-Híd), konzervatívcom majúcim strach z migrantov sa môže zapáčiť zatvorením hraníc (prípadne dohodou s maďarským premiérom Orbánom, aby ich nepúšťal na Slovensko), cirkvi môže ponúknuť zavedenie odmietania genderu do Ústavy (ako to navrhuje ultrakonzervatívny kňaz Kuffa), teda obdobu zákona z roka 2014, ktorým sa zadefinovalo manželstvo jako zväzok muža a ženy, a prorusky ladených spoluobčanov si môže získať zastavením podpory Ukrajiny.

Fico by tak získal dôležitú legitimitu a spojencov na to, aby zastavil vyšetrovanie svojich bývalých nominantov a spolupracovníkov. Zároveň, a na to sa zabúda, by vyslal signál ďalším potenciálnym zločincom, že porušovanie zákona a zneužívanie postavenia sa na Slovensku netrestá a ľudia spriaznení s mocou nebudú stíhaní.

Počas troch rokov prestávky od Ficových vlád sa ukázalo, že medzi nich patril podnikateľ Marián Kočner, vyšetrovaný za vraždu novinára a jeho priateľky, či vrah Daniela Tupého, obeť útoku nacistov.

V horšom prípade by sa ešte viac nabúrala jednota EÚ a zo Slovenska stal potenciálny spojenec agresora narúšajúceho suverenitu menšieho suseda. To by malo neblahé dopady na medzinárodné právo, ako aj suverenitu krajiny.

Je zvláštne, že ľuďom, ktorí inak tvrdia, že voľby nič nezmenia, tak na týchto voľbách záleží. A tiež škoda, že voliči nemajú k otázkam spravodlivosti rovnaký prístup, ale vnímajú ju len ako útok na svoj tábor. Principiálny postoj sa totiž môže v budúcnosti vyplatiť, neprincipiálny vypomstiť.

Dominik Želinský, sociolog

V nadchádzajúcich parlamentných voľbách budem voliť Progresívne Slovensko. V prvom rade považujem PS za stranu, ktorá má v tejto chvíli ambíciu a príležitosť budovať regulárny systém interných politických štruktúr s demokratickými vnútornými procesmi. Práve deficit robustných systémových strán, ideálne so silným regionálnym zastúpením, vnímam ako jeden z kľúčových problémov slovenského politického systému.

V prípade PS sa táto ambícia potvrdzuje aj značnou životaschopnosťou v pozícii mimoparlamentnej strany. PS v tejto chvíli ponúka, aspoň pre mňa, zmysluplný politický program, ktorého súčasťou sú ambiciózne (a pravdepodobne nerealizovateľné) projekty nových nemocníc, ale aj vcelku realistické sociálne opatrenia, napríklad v otázkach garancie výživného. Dôležitým prvkom programu (a liberálnej perspektívy) sú i životné partnerstvá pre všetkých, ktorých realizácia na Slovensku podstatný a dlho odkladaný krok, ako aj akcent na reprodukčné práva.

Na Slovensku dnes chýba konzistentná ľavicová strana, ktorý by som za iných podmienok možno volil ochotnejšie. PS nie je jej perfektnou náhradou, situuje sa skôr do technokratického stredu (a v mnohom smerom k liberálnej pravici). Vzhľadom k tomu, že v nej dnes zástupcu svojich politických a ideových záujmov vidí pravicovo orientovaný mestský elektorát, je to pochopiteľné. V konfrontácii s agresívnym národovectvom a politicky deštruktívnym populizmom je to však, aspoň z mojej ľavicovo liberálnej perspektívy, dnes logická voľba.