Slovenský denník SME priniesol v piatkovom vydaní tému sexuálneho obťažovania. Dvadsať dva prevažne známych žien prehovorilo o nechcenom sexuálnom obťažovaní či nevyžiadaných poznámkach na ich osobu. Prezidentka Zuzana Čaputová, líderka hnutia Progresívne Slovensko Irena Bihariová či neznáme študentky. Všetky spája jedno: so sexuálnym násilím sa v rôznej forme stretla každá, často už v mladom veku.

Zistiť už v mladom veku, že rezolútne odmietnutie je málo oproti často fyzickej i psychickej prevahe mužov je nesmierne ťažké. Spomínam si na toľko otrasných momentov, no najmä na ten pocit bezradnosti, ktorý niekedy vedie až ku nenávistným myšlienkam voči vlastnému telu. Ruka, čo vie chytiť tak silno, že modrina ešte týždeň pripomína tú moc a silu protistrany. Myšlienky, ktoré nemožno zastaviť. Neustále byť v pozore a hľadať únikovú cestu a z každej strany počúvať: „Buď ticho, neprovokuj, nekrič, aj tak nemáš na výber, takto to proste chodí.“ 

Stalo sa tak po necelom mesiaci od kedy sa na obrazovke Televízie JOJ odvysielal zábery herca Maroš Kramára ako obchytkáva maskérku na zadku, ktorá mu stála chrbtom. Namiesto toho, aby sa ospravedlnil, nevidel vo svojom konaní žiadny problém. Argumentoval skutočne ukážkovým spôsobom v zmysle, že mu maskérka „Mala dať facku“ alebo ozrejmil, že jediné, koho urazil, sú „frigidné feministky“.

To, prečo Maroš Kramár namiesto ospravedlnenia či možno radšej mlčania dokázal všemožným spôsobom obhajovať svoje správanie vychádza z jeho mocenského postavenia v spoločnosti.

Preto sú svedectvá také dôležité. Vďaka nim, dodáva „tej ďalšej“ okrem pochopenia a odvahy, tiež akúsi predstavu toho, ako sa so situáciou možno vyrovnať. Nie každá z nás stojí na rovnakej štartovacej čiare, spoločne však pomenúvame, aký dopad na naše životy má patriarchálna spoločnosť. „Bez ohľadu na vek, profesiu a postavenie,“ uvádza tému denník SME.

Okrem dvadsiatich dvoch svedectiev žien, priniesli novinárky a novinári denníka SME prípad jedného z najuznávanejších neurológov Pavla Traubnera. Viaceré z jeho pacientiek sa po rokoch ozvali, že spôsob jeho vyšetrenia prekračoval hranice.

Pavel Traubner je na Slovensku známy nielen ako profesor a skvelý odborník, ale aj ako osobnosť slovenského antifašizmu. Ako dieťa prežil holokaust. V prípade Traubner nejde o spochybňovanie jeho odborných kvalifikácií, ale o to, ako sa správal k pacientkam, hovorí novinár denníka SME Ján Krempaský.

Konečne aj u nás?

Za počiatok hnutia #MeToo možno považovať moment, keď v roku 2017 americká herečka Alyssa Milano na sociálnej sieti Twitter zdieľala pod týmto heštegom svoju skúsenosť so sexuálnym obbťažovaním. Stalo sa to v reakcii na aféru amerického producenta Harveyho Weinsteina. Vyzvala ostatné ženy, aby sa k nej pridali a kampaň úspešne nabúrala tzv. kultúru mlčania.

Veronika Valkovičová z Inštitútu pre výskum práce a rodiny hovorí o dvoch pohľadoch na hnutie #MeToo. Podľa nej naň môžeme nazerať ako na veľký zlom, kedy svoje príbehy sexuálneho obťažovania či priamo násilia a s nimi spojených situácií, keď sa namiesto odsúdenia páchateľa obviňovali obete, ktoré sa odhodlali ozvať, zdieľalo obrovské množstvo ľudí na sociálnych sieťach, z ktorých sa potom táto téma dostala do ďalších sfér sociálneho života. Z tohto pohľadu #MeToo na Slovensku ani v Česku neprebehlo.

Ak sa však na #MeToo pozeráme ako na prelomový moment v mainstreamových médiách, rétorika, s akou prichádza denník SME, je podľa Valkovičovej transformatívny. Naratív v denníku nereprodukuje mýty a empaticky pristupuje k ľuďom, ktorí sa rozhodli zdieľať svoju skúsenosť. Otvára sa tým priestor, v ktorom je možné zdieľať svoju skúsenosť aj pre iných a taktiež ukazuje v rozsiahlejšej miere to, aké všadeprítomné je sexuálne násilie a obťažovanie v našej spoločnosti. 

Na absenciu #MeToo na Slovensku a v Českej republike zareagovala v uplynulom čase spolupráca viacerých žien. Knižne sa rozhodli vydať svedectvá autoriek z rôznych oblastí, ktoré by inak ostali neviditeľné či umlčané. Kniha Bez súhlasu reaguje na úspechy hnutia #MeToo zo zahraničia. To totiž dokázalo zviditeľniť ako hlboko je zakorenené sexuálne násilie a kultúra znásilnenia v politických, ekonomických a kultúrnych štruktúrach.

Prvým krokom aj tu je preto nepochybne posun v mainstreamových médiách. Rozhodujúce však bude, do akej miery bude táto téma kĺzať po povrchu alebo dôjde aspoň k snahe o analýzu či kritickú reflexiu. 

Ako v prípade Maroša Kramára, tak aj v prípade Pavla Traubnera zaznievajú hlasy stavajúce sa na obranu ich činov. V prípade Traubnera to je napríklad Eduard Chmelár, ktorý vo svojom komentári bagatelizuje výpovede žien z reportáže a nazýva ich „slečnami“ a „klamárkami“. Prekvapivo sa na stranu lekára postavila aj jedna z dvadsiatich dvoch žien z titulky denníka SME, Wanda Hrycová. Podľa Hrycovej celému prípadu chýba odbornosť.

Ak chceme posúvať diskurz v téme sexuálneho obťažovania a násilia ďalej, budeme sa musieť naučiť, ako sa stavať k podobným reakciám. Práve tie pomáhajú kultúre znásilnenia pretrvať.

Ženské práva sú ľudské práva

O slovenskom #MeToo je však dôležité rozmýšľať spolu s kontextom celkového vývoja spoločnosti, a to nielen slovenskej, ale aj globálnej. Naprieč celým svetom silnejú autokratické tendencie, fašizácia či prehlbovanie nerovností. Slovensko sa ocitlo medzi Poľskom a Maďarskom nielen na mape, ale i v politickom vývoji. Naprieč štátnymi inštitúciami sa vzmáhajú ultrakonzervatívci.

Po februárových voľbách má Slovensko historicky najkonzervatívnejšie zloženie parlamentu. Stále tam sedia fašisti z Ľudovej strany Naše Slovensko (ĽSNS) a najsilnejšia strana koalície OĽANO má na svojej kandidátke predstaviteľky a predstaviteľov Kresťanskej únie. Novým riaditeľom Inštitútu pre výskum práce a rodiny sa stal ultrakonzervatívec Roman Joch, známy svojimi názormi bagatelizujúcimi odbor rodových štúdií. Práve takýto človek bude dozerať na rodové projekty v krajine. Ak nejaké vôbec nechá bežať.

Čoraz viac žien sa ocitá v menej privilegovanej pozícii. Čoraz viac žien je nemajetných a s ekonomickou neslobodou sa spája nepochybne strata možnosti voľby a často aj strata kontroly nad vlastným telom. Malo by byť prioritou všetkých žien bojovať nielen proti sexuálnemu obťažovaniu, ale proti systémovému rodovo podmienenému násiliu ako takému. A teraz ten čas na Slovensku nastal.

Násilie v jeho najširšom ponímaní je potrebné chápať nielen z pohľadu individuálnych príbehov, ale predovšetkým v rámci jeho štrukturálnych presahov. Nemožno odmietať, že sa táto téma netýka aj reprodukčných práv. 

Problém tak nesmie končiť len pri prípadnom trestaní jednotlivcov. Aby boli politické boje úspešné, nezaobídu sa bez sociálnej a politickej imaginácie. Na poli práv žien to je predovšetkým odmietnutie prevládajúceho naratívu kultúrnej vojny, o ktorej je možné donekonečna diskutovať.

Ide o ľudské práva. A tie sa snaží súčasná vládna garnitúra pomaly, ale isto okliešťovať.

Klerofašizácia v priamom prenose

V súčasnej dobe sa na stole slovenského parlamentu nachádzajú súbežne štyri návrhy na sprísnenie interrupčného zákona. Dva z návrhov pochádzajú z dielne kotlebovcov a ide primárne o návrhy založené na nacionalistickej ideológii. V dôvodovej správe návrhu zákona argumentujú demografiou a tým, že Slovensku chýbajú „socializované deti" a „pracovití zamestnanci”. Tretí z návrhov predložili nezaradení poslanci a Štefan Kuffa, brat kňaza Mariána Kuffu, ktorý je známy svojou anti-choice rétorikou a podporou ĽSNS. S posledným návrhom prišla v mene najsilnejšej strany koalície OĽANO Anna Záborská z Kresťanskej únie. 

Analýzu všetkých návrhov priniesla organizácia Možnosť voľby. Všetky sa nepochybne zhodujú v jednom, v snahe rozhodovať o telách iných ľudí a kontrolovať ich.

Ocitli sme sa v situácii, keď sa v otázke práv žien v parlamente spoliehame na neoliberálnu stranu Sloboda a solidarita (SaS), ktorá súčasne bojuje za rovnú daň a mnohé ďalšie sociálne reštriktívne politiky, v konečnom dôsledku ohrozujúce ženy a ďalšie minoritné či zraniteľné skupiny. Najmenšia omrvinka z najmenších, najkratšia slamka z najkratších. Taká zúfalá je dnes situácia s postavením žien v slovenskej spoločnosti. 

Politika však nezačína a nekončí na parlamentnej pôde. Už niekoľko desiatok rokov u nás fungujú feministické organizácie a iniciatívy, ktoré častokrát vykonávajú neviditeľnú, no nesmierne významnú prácu. Od roku 2018 sa napríklad pod hlavičkou Nebudeme ticho konajú protesty za rešpektovanie reprodukčných práv. Do ulíc plánujú vyjsť už tento utorok.

Bude dôležité, aký vývoj bude mať hnutie #MeToo na Slovensku ďalej. Svedectvá žien a prelomenie ticha v téme sexuálneho obťažovania a násilia je dôležitým krokom v boji za zlepšenie postavenia žien v spoločnosti. Ak má byť úspešný, nezaobíde sa však bez ďalších činov.

Je preto nesmierne dôležité, aby #MeToo neostalo len kampaňou so svedectvami jednotlivkýň, ale aby bola téma násilia na ženách tematizovaná na štrukturálnej úrovni. Vrátane prepojenia s nerovnosťou, systémovým rodovým násilím a témou reprodukčných práv. Nič z tohto nebude možné, pokiaľ budeme pokračovať v ustupovaní ultrakonzervatívcom naprieč inštitúciami a pokiaľ feministické iniciatívy a organizácie ostanú mimo záber mainstreamu.