Ako a prečo sme dobiehali Západ

Vydáváme druhý z esejů ze sborníku 25 let české a slovenské zahraniční politiky. Novinářka a spisovatelka hodnotí směřování Slovenska, zvažujíc dvě varinaty sebepojetí nových demokracií: jsme jiní, nebo zaostáváme?

Cc9880e-zuskakepplova

Zuzana Kepplová

11.03.2018 13:08

Ferdisjuriga

Ako keď Ferdiš Juriga vysvetľoval ľudu republiku: „Práva, ktoré mali kráľ, maďarskí ministri a panskí patróni, padli do lona ľudu a musia tam ostať! … našou úlohou a svätým slovom je republika." Repro DR

Maximum možného?

Hbs-kniha-1024x599

25 let české a slovenské zahraniční politiky


Soubor esejů, které vyšly pod titulek „Maximum možného?“ přináší tucet reflexí čtvrtstoletí české a slovenské zahraniční politiky. Vydaly jej společně Asociace pro mezinárodní otázky a Inštitút pre verejné otázky za Podpory Heinrich Böll Stiftung. Se svolením vydavatelů tři eseje postupně vydáváme v Deníku Referendum.

Jak píší editoři Vít Dostál a Grigorij Mesežnikov v předmluvě: „Soubor esejů se souhrným titulem „Maximum možného?“ nesrovnává, kdo si od (oproti jiným státům poklidného) rozchodu vedl lépe, nebo čí politici toho stihli udělat víc. Tato kniha nabízí jedinečný vhled do právě uplynulého českého a slovenského čtvrtstoletí z pohledu zahraniční politiky. Připomíná osoby či události, na něž uplynulá léta nakladla už příliš mnoho informačního prachu. Autorky a autoři zkoumají a kriticky komentují, na které myšlenky obě země při ustavování vlastní zahraničněpolitické identity navazovaly, kde se od nich odchýlily a kterou cestou se ubírají nyní.“

Autorem jednoho z příspěvků je šéfredaktor Deníku Refrendum Jakub Patočka. Jsme rádi, že můžeme tímto způsobem zprostředkovat cennou debatu i čtenářům DR. Celý sborník si lze stáhnout ve formátu PDF.

Zaostávame. Alebo sme iní. Zdá sa, že pri riešení toho, ako naša spoločnosť rozmýšľa o svojom mieste a smerovaní, si práve takto odpovedáme. Sme stúpencami buď jedného, alebo druhého presvedčenia.

Buď veríme, že naša krajina sa vinou nepriaznivých okolností omeškala a potrebuje sa dotiahnuť na premiantov. Alebo tvrdíme, že treba len odstrániť zábrany a budeme sa rozvíjať. Že sme, akí sme, a ak nám nebudú brániť, nebudú nás potláčať, budeme sa vyvíjať vlastnou cestou, nezávisle od ostatných. A teda na nikoho sa doťahovať nemusíme, len na akési neuznané vlastné ja.

Tí prví vinia najmä minulý režim, ale pri hľadaní koreňov neváhali zájsť až k časom Márie Terézie, k nedokončenému osvietenskému projektu. A potom ešte ďalej, k Wolffovskej predstave o zaostávaní východnej Európy. V knihe Inventing Eastern Europe Larry Wolff ukazuje, ako sa v cestopisnom žánri upevňovali stereotypy a predstavy o nadradenosti európskeho Západu.

Tento pohľad si podľa Kiosseva osvojili progresívne elity v krajinách toho Východu, akým je autorovo rodné Bulharsko, a preniesli ho spolu so západným vzdelaním a vkusom na hodnotenie svojich spoločností. Prišli, aby sa hanbili a pomáhali svojim spoločnostiam „scivilizovať“ sa, teda sa väčšmi podobať na vzory, ktoré si priniesli učenci. Kiossev tak hovorí o sebakolonizácii.

Kiossev tvrdí, že na pomyselný Východ nás uniesli naše elity: to im sa ich vlastné spoločnosti zdali zaostalé, a preto nachádzali zmysel v ich kultivovaní. Na druhej strane Kundera vinil skôr geopolitiku, keď hovoril o únose nášho regiónu na Východ. V známej eseji Tragédia strednej Európy porozprával Západu o tom, ako bola v dôsledku Jalty stredná Európa unesená Sovietmi na Východ. A naliehal, aby sa západní Európania vcítili do traumy nášho regiónu. A tým sa k nemu prihlásili.

Wolff by zrejme tvrdil, že unesení sme boli už dávno pred Jaltou. A možno by súhlasil, že preto sme mohli byť veľmociam ukradnutí v Mníchove, ako konštatoval György Konrád, keď zostupoval špirálou obviňovania, na ktorej sa zakladá sebaobraz strednej Európy. Ďalej až k Trianonu, k porážke Napoleona a k nemecko-francúzskej rivalite. Ako usporiadať malé národy, vyhnúť sa nacionalizmu a neprávostiam zo strany veľkých, pýtali sa opakovane myslitelia z tohto regiónu. A súťažili pritom v disciplíne, ktorú poznáme pod ironickým názvom viktimológia. Súťažili o status najväčšej obete, najviac utláčaného národa, odstrkovanej kolektívnej siroty.

Okrem obviňovania druhých a uvedomovania si slabosti a nejednotnosti sme si tu pestovali aj sebaľútosť a oplakávanie udalostí takých dávnych, že sme si ich takmer vymysleli. Ako keď si Valér Mikula vzdychol, že Cyrila a Metoda mali z Veľkej Moravy čo najrýchlejšie „vykúriť“. Zabránilo by sa tak neskoršej dileme, či Slovensko patrí na Východ alebo na Západ, hneď v zárodku by sa ukončili diskusie o tom, ktorá civilizácia prišla na pozvanie, a ktorá okupovala.

Nastala by zahraničnopolitická úľava, vytúžená jednoznačnosť bez stredoeurópskych vrstevnatých dilem. Bez toho, aby sme boli bojiskom o vplyv, aby sme boli delení a vymieňaní pri cudzích stoloch. Práve jednoznačnosť je to, čo žiadajú zástancovia tézy, podľa ktorej „zaostávame“. Vyriešime dilemu, kam patríme, tým, že vyhlásime, kam patríme. A budeme to opakovať. Tým zrušíme pochybnosti.

A v dokumentoch, ktorými sa Slovensko riadi – programové vyhlásenie vlády, strategické dokumenty či nedávne trojjediné prihlásenie sa k EÚ a NATO (Vyhlásenie prezidenta, predsedu Národnej rady a predsedu vlády k EÚ a NATO) – nájdeme túto istotu. Aj v tohtoročnej správe hodnotiacej zahraničnú a európsku politiku sme počuli prezidenta Kisku apelovať, aby sa príslušnosť Slovenska k EÚ a NATO nestávala predmetom politických debát – či dobrodružstiev, ako dodal premiér Fico –, ale aby sa prezentovala ako nespochybniteľný fakt.

Ako teda uzmieriť našu neodškriepiteľnú stredoeurópsku skúsenosť, že „v strednej Európe neexistuje kontinuita dejín, dejiny sa neustále rozpadávajú, doba ani človek nemajú čas vyzrieť“, s ambíciou dobehnúť a pridať sa? S ambíciou, ktorá sa napriek všetkým peripetiám zatiaľ zdá v prípade Slovenska úspešná. Keď teda podčiarkneme a sčítame pristúpenie Slovenska k OECD, NATO, EÚ a neskôr predsedníctvo v Rade EÚ a deklarované smerovanie k hlbšej integrácii, prepojeniu s ochotnými európskymi krajinami.

Keď sa Západ zmenil
K Západu, stelesnenému v spomínaných štruktúrach, bolo donedávna možné sa prihlásiť a pridať. Jeho eografia bola pohyblivá. No zároveň sa zdalo, že má pevné jadro, okolo ktorého sa nabaľovali krajiny rijímajúce jasný hodnotový systém: právny štát, liberálnu demokraciu, ľudské práva. Preto musela séria nedávnych zvratov nutne premeniť naše kolektívne fantázie o hodnotovej geografii.

Referendum o brexite nám signalizovalo, že členstvo v klube, o ktoré sme bojovali, je možné zavrhnúť. Možno sa naň dívať ako čosi, čo je na ťarchu pre údajné záujmy krajiny. A na spoluobčanov z krajín Únie, ktorí využívajú slobodu pohybu a právo zamestnať sa – a to najmä z nášho regiónu – sa dokonca dá dívať ako na strašiaka.

Zvolenie Donalda Trumpa ukázalo, že krajina, ktorá po celom svete dávala lekcie z demokracie a vlády zákona, ktorá garantuje bezpečnosť Európy, si dokáže postaviť na čelo človeka, čo chce riadiť krajinu ako rodinnú firmu. Ani nepredstiera, že by rozumel prevádzke štátu a spoločenským tabu. Vracia na stôl dávno uzavreté otázky – práva žien, Afroameričanov a iných menšín – a to slovníkom, aký sme doteraz počuli len z tajných nahrávok. Asociuje sa s putinovským Ruskom, nerešpektuje inštitúcie – súdy či médiá – a bezostyšne posilňuje hlas krajnej pravice v USA aj zahraničí.

V európskych štátoch zosilnela krajná pravica a posunula sa do mainstreamu. Sľubuje odpovede na otázky práce, bezpečnosti i kultúrnej úzkosti. S tým prišlo spochybňovanie spoločenského konsenzu, prekračovanie červených čiar a prekresľovanie možného a nemožného. Ukázalo sa, že odstránenie zábran z jazyka, rozrušenie politických sedimentov aj spoločenského usporiadania je predstaviteľné.

To, čo v našom regióne dostávalo nálepky detských chorôb, nižšieho vývojového štádia alebo spadalo mimo civilizovaného rámca – tá Albrightovej čierna diera Európy –, sa stalo rezervoárom „alternatív“.

Tieto zmeny otvorili nevídané možnosti pre zástancov naratívu „sme iní“, ktorý sme v úvode označili ako konkurenčný príbeh k „musíme dobiehať“. Odporcovia naratívu o dobiehaní, o hodnotovom vyžarovaní Západu, ktorého sa chceme držať a podieľať sa na ňom, získali príklady zo svetovej politickej scény. Hovoria s novým sebavedomím: sme iní, ale nie sme horší. Sme svoji. Nie sme zaostalí a ani nemusíme nikoho napodobňovať. Naopak, sme lepší. To my sme budúcnosť.

Takto môžeme chápať slová Viktora Orbána z ideovej konferencie Fideszu v rumunskom Tusványosi: „Celých 27 rokov sme tu v strede Európy verili, že našou budúcnosťou je Európa, teraz už pociťujeme to, že budúcnosťou Európy sme my sami“. Orbán obracia na hlavu naratív o dobiehaní, ktorý počas prístupového procesu silno rezonoval a materializoval sa v ňom. A za futbalového povzbudzovania premieňa komplex na civilizačnú misiu nášho regiónu.

Takéto gestá sme tu už mali. Vniesli ich do našej spoločnosti ešte Štúr a Vajanský, keď verili, že slovenský národ rozvinie svoj potenciál jedine vtedy, ak sa zbaví vplyvov (aj dejín) uhorských či „západniarskych“. Obracali sa k slovanstvu, k mýtu, ku konzervatívnemu nacionalizmu, ktorý odvtedy napája také prúdy, čo slovenskú spoločnosť skôr vyčleňujú, izolujú alebo obracajú k Rusku, než by ju chápali v európskom kontexte a v súvislosti s okolitými spoločenstvami.

Ak teda nechceme Slovensko chápať tak, že sa nedokáže realizovať v Európe, že národ a s ním viera a patriarchálne usporiadanie budú potlačené, poškodené a zničené – ako to chápu mnohí národniari a konzervatívci –, musíme nástojiť na inom naratíve. Ten netreba vymýšľať, stačí si ho preopakovať a väčšmi ho verejne prezentovať.

Od osobností k diskusiám
Inšpirácie nachádzame u už nebohých Svetoslava Bombíka a Pavla Lukáča. Obaja brilantní zahraničnopolitickí myslitelia, ktorí v ponovembrovej zahraničnej politike položili trať pre slovenské proeurópske zmýšľanie.

Bombík premyslel ako historik a politológ dejinné vlákno, keď vytýčil debaty, trendy a keď sa postavil na stranu samostatného Slovenska, no nie z pozície vtedajšieho nacionalizmu, ani nie v opozícii k čechoslovakistickému táboru. Navyše jeho pohľad na Štúra, ale aj na ruský imperializmus, ktorý sa nám znovu hlási cez panslavistickú tradíciu, je stále vysoko aktuálny.

Bombíkov pohľad na strednú Európu a integráciu do štruktúr NATO a EÚ ďalej rozvinul Lukáč. Ak by sme Bombíka pokladali za vizionára z rokov revolúcie, ktorý pripravil interpretáciu samostatnosti bez šovinizmu a komplexov, tak Lukáč prevzal takúto verziu „suverénneho európskeho Slovenska“ a rozvinul ju smerom k nášmu vstupu do Únie. Dal do pozornosti postavu Milana Hodžu, ktorý z neznámych dôvodov vypadol z nášho integračného naratívu.

Vedení Lukáčom, môžeme totiž Hodžu čítať ako synekdochu snáh našej spoločnosti patriť – spolu s našimi susedmi – do zjednotenej Európy. Príbeh Hodžu je v tomto zmysle dôležitejší ako Štefánikov či Dubčekov. Alebo by aspoň mal byť s nimi v jednom rade, keď rozmýšľame o takých osobnostiach, na ktoré sa môžeme obracať, keď hľadáme tradíciu aj inšpiráciu.

Ako pripomína aj Lukáč, slovenská zahraničná politika je bohatá skôr na osobnosti než na inštitucionálnu tradíciu. No zostať pri nich znamená, že riskujeme premenu ich postáv na busty a sochy zasadené do rozličného, neraz aj prudko problematického kontextu. Preto je lepšie orientovať sa na debaty než na žiarivé biografie (hagiografie).

Takýto prístup v poslednom čase zvolil historik Roman Jančiga z občianskeho združenia Communio Minerva. Združenie vydalo politické pamäte Ivana Dérera Antifierlinger II a Antifierlinger III, ktoré môžu zaujímavo prerámcovať dnešné debaty o hybridnej vojne a kremeľskej propagande, keď pripomenú skúsenosť Sovietov s prepisovaním histórie. Samozrejme, pôsobenie moci na históriu a sebainterpretáciu spoločenstva je vždy prítomné, no akosi menej paniky vzbudzuje v demokratickom kontexte než v súvislosti s autoritárskymi režimami.

Jančiga opakovane nástojil na vnášaní diskusie do porozumenia našej histórie. Tá ďalej tvaruje politiku, čiže usporiadanie vecí verejných. Upozornil napríklad na kontroverzné postoje mužov z národného panteónu, ktoré narušujú učebnicový a pomníkový pohľad na nich. Ukazuje nám tak, že ich postoje sa menili v čase, boli volené strategicky a často ich formovali pochybnosti o sebe či o vlastnom spoločenstve, o jeho schopnostiach či smerovaní.

To je dôležité ako prevencia pred výberovým či účelovým porozumením odkazu týchto osobností, ktoré sa zužuje na gesto alebo výrok, ako ho praktizujú radikálni národniari a najmä fašisti.

Matica proti európskemu Slovensku
Je len na škodu, že kritickým výskumom národného panteónu sa nezaoberá, resp. sa zaoberá len čiastočne (napríklad Rastislav Molda) Matica slovenská. Táto inštitúcia by sa mala konečne preniesť z fázy šovinistickej viktimológie, akou si však prešli aj iné hnutia zamerané na politiku identity, ku kritickému preskúmaniu vlastných východísk.

Inštitucionálne pestovanie sebaobrazu postaveného na nekritickej a mýtami vystuženej verzii histórie produkuje takú identitu, ktorá zvnútra spoločenstvo poškodzuje. Nestabilizuje ho, ale mu bráni vo vývoji a sebareflexii. Keď nepripúšťa debatu, konzervuje o sobnosti, upína sa k samostatnosti za každú cenu – aj za cenu holokaustu ako v prípade slovakštátu – a k „všeslovanskej vzájomnosti“ – aj za cenu ruskej kurately. A formuje identitu spoločenstva tak, že ho vytrvalo stavia proti spoluobčanom, proti susedom, proti príslušnosti k Európe a k transatlantickému partnerstvu.

Je preto podceneným a zanedbaným faktom, že aj táto inštitúcia podrýva záväzky, ktoré máme zapísané v medzinárodných, európskych aj vládnych dokumentoch. A to z pozície štátom dotovanej ustanovizne, ktorá – napriek opakovaným vyhláseniam o apolitickosti a slobode presvedčenia vo svojich radoch – paktuje s politickými silami, čo sú v rozpore so smerovaním SR. Augustové vystúpenie predsedu Matice slovenskej Mariána Tkáča na jednom pódiu s expremiérom Vladimírom Mečiarom a konšpirátorom Tiborom Rostasom tomu nasvedčuje (Oslavy slovanstva a štátnosti na Jankovom vŕšku).

Ak táto inštitúcia nebude mať dosť sily revitalizovať sa voľbou nového predsedu, tlakom na vedenie, zvyšovaním kvality na ústavoch a dramaturgie celej organizácie, potom treba zvážiť silný verejný tlak a otvorenú kritiku zo strany ministerstva kultúry, ktoré Maticu kofinancuje.

Ako hovoriť s Ruskom a o Rusku
Pridať môžeme príklady časopisov Bojovník a Svedectvo, ktoré začali aktívne šíriť kremeľskú propagandu za štátne financie. Pričom Bojovníka vydáva Slovenský zväz protifašistických bojovníkov a Svedectvo zase Zväz protikomunistického odboja.

Ak prezident Andrej Kiska hovoril o podceňovaní týchto hrozieb, bolo to namieste. Navyše v novej bezpečnostnej stratégii vytrvalo odmietame – potvrdil to aj štátny tajomník MZV Lukáš Parízek, ktorý stratégiu pôvodne pripravoval – pomenovať zdroj nebezpečenstva. Radšej pestujeme trumpovskú „on many sides“ ambivalenciu. Teda snažíme sa – ako ukázal americký prezident Trump po nepokojoch v Charlottesville – rozriediť vinu a označiť ako vinníka pre istotu každého, než by sme sa mali zaoberať vektormi agresie.

Trpíme na túto nerozhodnosť, ktorá rozostruje hranicu medzi slobodou slova a extrémizmom, teda slovom a činom za hranicou ústavnosti. Medzi slobodou združovania, hlásania a šírenia názorov a medzi účelovou protieurópskou rétorikou. Pritom na Slovensku máme iniciatívy zdola, ktoré suplujú prácu štátnych orgánov. A tiež think tanky a akademické práce, ktoré ponúkajú účinné nástroje na odlíšenie jedného od druhého.

Napríklad Anton Šechovcov neviní Moskvu zo všetkého zlého vo vývoji EÚ za posledné roky, ako sa to v niektorých iných prípadoch stáva. Naopak, presne ukazuje genealógiu vzťahu medzi ruskými nacionalistickými silami a krajnou pravicou (v niektorých prípadoch aj krajnou ľavicou) v Európe a neskoršiu premenu tohto vzťahu na kremeľskú doktrínu.

Vo vzťahu k Rusku preto treba trvať na väčšej ráznosti. Samozrejme, hádzať akúkoľvek kritiku EÚ pod hlavičku „kremeľská propaganda“ nepomôže mainstreamovať diskusiu o Únii, pretože zabráni vypočutiu sťažností a návrhov. No veci nepomáha ani utvrdzovanie sa v tom, že stačí hovoriť o reálpolitike a energetike, ako to robí premiér Robert Fico, a tváriť sa, že živenie protieurópskych nálad nevnímame, že je to na úrovni klebiet a hoaxov.

Zároveň je škoda, že pri kultúrnej výmene zostávame iba pri Moskovskom balete, ale nevšímame si napríklad Serebrennikova, Zvjaginceva alebo Sokurova a Ulickú. Že v tejto oblasti máme resty, keďže ruská skupina, ktorá naposledy vzbudila ohlas počas svojho turné po našom regióne, boli Noční vlci.

Kultúrno-spoločenskú výmenu ponechávame v réžii nostalgikov – viď vojenský súbor a štátny balet či Dankov šach – a tiež v rukách tej scény, ktorá víta Nočných vlkov, máva ruskými vlajkami, nosí stužky svätého Juraja, oslavuje doneckých separatistov a píše pozývacie listy ruským inštruktorom Slovenských brancov.

Vyšehrad ako prostriedok na dezintegráciu
Médiá a hnutia, ktoré sa zúčastňujú na propagande, či už úmyselne alebo neúmyselne (Hlavné správy, Zem a vek, Slobodný vysielač, Slovenské slovo, Slovenské hnutie obrody, Slavica), predstavujú Európsku úniu ako „plán na genocídu národov“ či (bielych) Európanov. Využívajú samozrejme reálne obavy postsocialistického človeka z otvoreného sveta, z demografickej tiesne, ktoré si všimol aj Ivan Krastev, keď písal o odlišnom chápaní solidarity v postsocialistických krajinách.

Zároveň však tieto obavy navigujú tak, aby bola EÚ doslova démonizovaná. Migranti tu hrajú úlohu Židov, ktorí majú – v duchu predvojnových predstáv – rozleptať kresťanskú Európu a súdržnosť národov. Ako záchranný projekt ponúkajú „integráciu v rámci slovanského sveta“, ktorú sprevádzajú mesianistické vyhlásenia o záchrane európskej civilizácie (s odklikom na tričká Novorossia a šiltovky s Putinom).

Ak tieto naratívy nachádzame na poprepájaných stránkach a profiloch na sociálnych sieťach, musíme to vnímať. O to väčšmi, keď sa týkajú činnosti spomínanej Matice slovenskej či politických strán a hnutí na nacionalistickom spektre. Keď ich sprevádza prítomnosť polovojenských jednotiek na slávnostiach a odvolávky na slovanskú brannú pomoc, vtedy je správny čas na paniku.

Slovensko so skúsenosťou okupácie od roku 1968, ale aj so skúsenosťou prevratu v roku 1948 má právo byť ostražité. A hovoriť o tom otvorene. Slovami premiéra Fica: bez politickej korektnosti. Ak však tieto znepokojivé reči počujeme spoza Dunaja od Viktora Orbána – samozrejme, mínus všeslovanská vzájomnosť – nedá sa čudovať, že nad Vyšehrad vešiame otáznik. Bude zložité ustáť situáciu, keď sa nechceme našim súputníkom a partnerom postaviť chrbtom, no už si s nimi neplánujeme budúcnosť. Že bude práve premiér Fico hovoriť o Slovensku ako ostrove liberálnej demokracie v regióne, je len ďalší dôkaz politických nestálostí a paradoxov, v ktorých žijeme.

„Ideme na Západ“, „chceme sa pridať k civilizovaným krajinám“ – tieto vyhlásenia sa v poslednom čase oveľa užšie viažu na konkrétne zriadenie – na liberálnu demokraciu –, než na vzorové krajiny.

Predstava, že Západ má konkrétnu teritoriálnu podobu, totiž veľmi utrpela. Naučili sme sa skloňovať liberálnu demokraciu namiesto Západu. Sledovať politický tábor či konkrétneho kandidáta, ktorý mal byť vyjadrením symbolického Západu: remain vs. brexit, Clintonová vs. Trump, van der Bellen vs. Hofer, Rutte vs. Wilders, Macron vs. Le Penová.

Bolo to aj šialene oslobodzujúce. Spoločnosti, ktoré vo viacerých modernizačných vlnách počúvali o vlastnej nedostatočnosti zvonku aj od vlastných elít, sa cítili vďaka týmto udalostiam emancipované. Ešte nebolo jasné k čomu, ale simuloval sa akýsi prielom. A politici hľadali spôsob, ako ho využiť skôr, než ho využije konkurencia.

Napríklad, keď premiér Fico ohlásil koniec politickej korektnosti. V spoločnosti, kde sotva takýto koncept naozaj niekoho k niečomu zaväzoval. Neprešli sme si obdobím tlaku zo strany novej ľavice a občianskych hnutí, ktoré presadzovali práva menšín a utláčaných skupín. Preto sme požiadavku na citlivý jazyk vnímali ako trend, ktorý azda prišiel so „sorosovskými mimovládkami“, a dá sa odmietnuť ako čosi „nenaše“.

A vzdor voči záväzkom – kvótam, azylovej politike – sa stal súčasťou tej oslobodzovacej stratégie. Konečne sme mohli povedať, kto sme a čo si naozaj myslíme. Že nás nikto nebude prevychovávať, ani k ničomu nútiť. Prišiel vhodný moment, aby občania postsocialistických krajín vykričali svoju odlišnosť: nemali sme kolónie, odmietame zodpovednosť za migračnú otázku! (Akoby Sýria, Afganistan či Líbya neboli krajinami, kde sa angažovalo aj socialistické Československo.) A dištancovali sa od prepojeného, globalizovaného sveta, čo symbolicky vyjadril Orbánov plot.

Presvedčenie, že sme predsa krajiny nevyrušené migráciou, a tak to má zostať, sa vžilo a stalo sa pohodlnou definíciou našej európskej inakosti. Inakosti v tomto regióne, odkiaľ ľudia vo vlnách odchádzali za prácou, odkiaľ boli násilne presúvaní, aby vyhoveli predstavám o národnom štáte, o kolektívnej vine, o socializme. Zrazu všetci uverili, že vždy boli tu a takto pospolu, že jediná podstatná deliaca čiara ide medzi kresťanmi a moslimami. Stará teória, že Európa sa bráni islamizácii, sa rozšírila z pravého okraja do širokého stredu a začala z nášho regiónu formovať ideológiu novej „pravej“ Európy. Tej, ktorá neprijala pápeža, ale Trumpa vo Varšave.

A možno by sa žiadalo striasť sa takéhoto Vyšehradu. Veď bol pôvodne založený na myšlienke protestu proti Jalte, vystavaný ako kontrast k nacionalizmu v Juhoslávii, ako stabilný blok pripravený „vrátiť sa do Európy“, v duchu naratívu siahajúceho od Kunderu ku Kusému. V4 mala znásobiť náš hlas pri európskom stole a tlmiť možné rozpory. A to tak, že budeme príliš previazaní na to, aby sme sa sporili. Všetky tie družby spisovateľov a výmeny hráčov pingpongu...

Samozrejme, nemali by sme pre kritický postoj k momentálnym vládnym garnitúram hodiť cez palubu krajiny, s ktorými sme mimoriadne previazaní a blízki. No musíme spozornieť, ak premiér susednej krajiny chodí robiť ideologické prednášky o novej Európe k európskemu susedovi, kde žije menšina s volebným právom v jeho krajine (Orbánov príhovor k rumunským Maďarom). Lebo to už je erdoganovčina v Únii.

A máme byť pozorní, keď sused hlása konzervatívnu „teraz, kurva, my“ revolúciu. Podporenú predstavami o kultúrnej inakosti Vyšehradu, ktorá nás oddeľuje od západných krajín Únie, ale aj od Ruska (a zabúda na Balkán či Pobaltie). Toto je len na krok od stredoeurópskeho konkurenčného projektu.

Ten by si vedel nájsť myšlienkové podložie u Hodžu, ktorý „bol presvedčený, že stredná Európa ako relatívne svojbytný región sa musí vymedziť nielen voči Východu, ale aj voči Západu“. Poľská exilová vláda bola vtedy (1941) za čo najužšiu federáciu s Československom, no časť poľského exilu fantazírovala aj o katolíckej únii v strednej Európe.

Tieto projekty ožívajú, keď Vyšehrad začína o sebe premýšľať ako o priestore na integráciu iného druhu, ktorá nie je založená na naratíve o dobiehaní, ale na presvedčení, že „sme iní“.

Medzi inakosťou a dobiehaním
Ak sa vyberieme cestou hlbšej integrácie – a už sme sa vybrali, keď sme prijali euro a keď sme sa prihlásili k „jadru“ –, môžeme slúžiť ako príklad. Naši susedia uvidia, čo sa deje, a ak budeme úspešní, môže sa nám podariť vytvoriť v ich spoločnostiach tlak.

To znamená aj účinne rozkladať esencialistické predstavy o kultúrnej inakosti Stredoeurópanov. Áno, máme skúsenosť s totalitami, no nebudeme ju brať ako charakteristiku našej identity a rezignovať na demokratizačné úsilie. To by malo tiež jasne zaznieť. Lebo tvrdenie, že „sme iní“, je len na krok od ospravedlňovania politického statu quo. Čo zase môže vyhovovať tým vládam, čo si pýtajú výnimky ako lokálne špecifiká, ktorým v Bruseli nerozumejú (pozri korešpondenciu Poľska s viceprezidentom Európskej komisie Timmermansom na tému zmien v súdnictve).

Problematickosť tejto predstavy o našej inakosti sa ukázala napríklad na paneli európskych spisovateľov na budapeštianskom knižnom festivale v roku 2012. György Konrád vtedy v línii stredoeurópskeho disentu nástojil na našej skúsenosti. No stretol sa s hlasmi z južnej Európy, ktoré hovorili, že aj oni majú skúsenosť s totalitami. A so Škandinávcami, ktorí tiež o sebe rozmýšľajú ako o skupine, nie nepodobnej Vyšehradu, kde Fíni stoja jazykovo osve. Predstava, že stojíme v opozícii proti ucelenému Západu so svojou hlbokou kultúrnou inakosťou a neprenosnými skúsenosťami, sa tu rozpadala.

A áno, pravdu majú aj tie hlasy, ktoré tvrdia, že náš región by sa mal viac zapísať do formovania Únie, jej hodnôt, do pochopenia tohto projektu ako spoločného úsilia. Nie ako dobiehania konkrétnych krajín, ale štandardov, ktoré zdieľame a ku ktorým sa ako spoločnosti hlásime.

Výstižnú kritiku rozširovania Únie podal britský aktivista z European Alternatives Niccolo Milanese: „Jedným z najväčších zlyhaní Únie je práve to, že po rozšírení neprijala krajiny strednej a východnej Európy s väčším uznaním. Malo sa to odraziť na výučbe a vysvetľovaní, že toto nie sú nejakí vaši chudobní príbuzní, ktorí budú zásobárňou lacnej pracovnej sily, ale dôstojní ľudia, ktorí povstali za ľudské práva a slobody tak, ako vy počas Francúzskej revolúcie. Ibaže oni to urobili pred pár rokmi a ešte si to pamätajú“.

Malo by byť aj našou ambíciou vpisovať lokálne myšlienkové dedičstvo do pochopenia Únie. Tak budeme môcť vysvetliť susedom, kým sme, k čomu sa hlásime. A zároveň by sme tak úspešnejšie tlmočili projekt Únie a s ním spojené demokratické hodnoty aj doma. Ako keď Ferdiš Juriga vysvetľoval ľudu republiku: „Práva, ktoré mali kráľ, maďarskí ministri a panskí patróni, padli do lona ľudu a musia tam ostať! … našou úlohou a svätým slovom je republika. Republika po slovensky sa menuje ‘súvec’. Súvec je taká zriadenosť národa, na ktorejžto čele stojí demokraticky zvolený prezident, predseda.“

Ako sebaobraz tvaruje náš pohľad na zahraničie
Keď si – aj v Správe o plnení úloh – želáme posilniť verejnú diplomaciu, teda lepšie sa sústrediť na komunikáciu k verejnosti, mali by sme sa dostať pod „obalovú techniku“ loga a aranžovanie atráp slovenskosti.

Témy, ktoré si želáme komunikovať, je potrebné zakotviť v domácom diskurze. Pomocou hľadania účinných metafor, príkladov z domácej histórie vrátane dejín ideí. Veríme, že takáto práca môže byť aj spôsobom, ako prekonať delenie na liberálne či kozmopolitné elity hovoriace jazykom, ktorý čerpá zdroje a expertízu mimo Slovenska, a na národniarov či vlastencov, ktorí sa síce programovo odvolávajú na domáce postavy a momenty, no robia to spôsobom, ktorý nepomáha rozvoju spoločenstva.

Jalovosť národniarskej rétoriky dobre naznačil napríklad Andrej Svorenčík, keď poznamenal, že nám chýba základná infraštruktúra pre kultivovaný jazyk – slovníky, encyklopédie. Zatiaľ čo – žiada sa trpko dodať – nám nechýbajú „hrdé, odborné a slušné“ poznámky o islamizácii Európy z čela parlamentu. Verím, že práca na kultúrnosti našej spoločnosti je podložím, na ktorom sa lepšie stavia aj zahraničná politika.

Ako sa vnímame, čo o sebe počúvame, má hlboký vplyv aj na naše reakcie v krízových situáciách. Aj Slavenka Drakulić si všimla, ako sme sa uvelebili v role obete komunizmu, ktorá si zaslúži súcit, no odmieta ho sama poskytovať. Ako sme nadobudli pocit, že v rade na nemecké platy (či sociálne dávky) nás predbehli utečenci. Aké ťaživé sa pre nás ukázali otázky solidarity, keďže veríme, že sami sme obete. To sa ukázalo pri Grécku, keď išlo o euroval, ako aj pri kvótach. Ako sme rozpohybovali teórie o našej nezmazateľnej inakosti, ktorá robí cudzincov „nekompatibilnými“ (Sulík). Ako sme v sebe objavili hlbokú kresťanskú podstatu a rozhodli sa vyriešiť demografiu svojpomocne u nás doma (SNS).

A bolo mrazivé počúvať argumenty o našej špecifickosti a hlbokom nepochopení našej „veci“ z úst slovenských top diplomatov: ministra Lajčáka, keď kandidoval na vrcholný post OSN, a štátneho tajomníka Korčoka, keď promoval naše predsedníctvo.

Kde však účinne funguje pocit prepojenosti a spoluzodpovednosti, je náš postoj k Západnému Balkánu. Tu vytrvalo bránime naše dovolenkové destinácie a ponúkame skúsenosť s integráciou. Ak totiž EHS zvažovalo členstvo Juhoslávie ešte začiatkom osemdesiatych rokov, dnes sú viaceré nástupnícke štáty na neistej „čakačke“ a dokonca počúvajú „ubezpečenia“, že rozširovať sa nebude.

Ako navrhla Marika Djolai, zástancovia blízkeho vzťahu s Balkánom, medzi ktorých sa Slovensko hrdo zaraďuje, by mali sledovať, aké vzťahy EÚ nadviaže s Britániou. A prípadne sa inšpirovať. Toto poznamenávame aj s ohľadom na Východné partnerstvo.

Napokon ešte jedna poznámka k tomu, ako náš sebaobraz ovplyvňuje kroky v zahraničnej politike. V prístupe k zahraničným Slovákom sa stále sústreďujeme väčšmi na tradičné krajanské komunity, a menej na súčasnú formujúcu sa diaspóru. Tá spadá do medzier medzi krajanské otázky, migráciu a „odliv mozgov“ či pracovných síl.

V stratégii Migračná politika Slovenskej republiky s výhľadom do roku 2020 nájdeme len lakonické konštatovanie dnešného stavu: „V súčasnosti neexistuje koncepcia migrácie občanov Slovenskej republiky do zahraničia a späť, ani integračné programy pre vracajúcu sa pracovnú silu na slovenský pracovný trh, a tento problém sa prejavil najmä v čase prebiehajúcej finančnej a hospodárskej krízy.”

Návratové štipendiá, zamestnávanie navrátilcov a priťahovanie vedeckých kapacít sa zatiaľ zapísali skôr kauzami Hlávková a Plavčanove eurofondy než výsledkami, na ktorých by sme mohli systematicky stavať. Na pripomenutie: Zuzana Hlávková sa ako bývalá zamestnankyňa MZV stala symbolom apelu mladých navrátilcov na vyšší štandard etiky v štátnej správe, keď s pomocou Transparency International nahlásila podozrenie z predražovania akcie viazanej k predsedníctvu SR v Rade EÚ. Bývalý minister školstva Peter Plavčan zase neustriehol dve eurofondové výzvy na podporu vedy a výskumu, takže prostriedky z eurofondov mali byť rozdané pokútnym spôsobom. Pričom vo výzvach neuspeli aj renomovaní navrátilci, slovenské vysoké školy a akadémia.

Návrhy na riešenie situácie novej diaspóry a študijnej či pracovnej migrácie ostro kontrastujú s rozpracovanosťou dokumentov zameraných na krajanské komunity a starostlivosť o ne. A samotná prax – Hlávková či Plavčan ako príklad – stojí v protiklade k deklarovanému záujmu pritiahnuť Slovákov zo zahraničia domov.

Tu opäť, aj keď nepriamo, zapôsobila predstava, že súčasťou spoločnosti sme vtedy, keď sme viazaní na územie, prípadne na jazykovú komunitu. No ak prúdime, táto príslušnosť sa rozmazáva – a s ňou aj záväzok voči takýmto ľuďom. Tomu zodpovedá aj nepružnosť a nepripravenosť úradov – stále! – na občanov v pohybe, ktorých tak núti „vyber si, usaď sa, nekomplikuj“. V prepájajúcej sa Európe by sme mali rozmýšľať aj o občianstve inak a prispôsobiť tomu služby.

Esej vyšel ve sborníku Maximum možného? 25 let samostatné české a slovenské zahraniční politiky
– viz infobox. V DR vychází bez závěrečného resumé, poznámkového aparátu a použité literatury.


A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.