Pred pár týždňami sme si pripomenuli 70. výročie popravy prezidenta Slovenského štátu Jozefa Tisa. Ku tejto príležitosti zorganizoval Biskupský úrad v Nitre a Katedra cirkevných dejín Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského seminár, ktorý sa venoval osobe Jozefa Tisa v perspektíve jeho kňazstva.

Tomu mal zodpovedať aj výber vystupujúcich, avšak viacerí uznávaní historici boli ignorovaní. Naopak, pozvánku dostal historik Martin Lacko, ktorý sa netají podporou politického zoskupenia Kotleba — Ľudová strana Naše Slovensko a pracuje ako asistent poslankyne Natálie Grausovej zo spomenutej strany. Práve on predniesol veľmi kontroverzný referát na tému Jozef Tiso v pamäti národa (kritické zhodnotenie jeho príspevku odznelo v relácii RTVS Reportéri z 29. 5. 2017). Reportáž poukázala aj na to, že časť návštevníkov seminára (medzi ktorými boli aj viacerí poslanci Kotlebovej strany) si históriu spojenú s Tisom vykladá, mierne povedané, svojsky.

Cieľom tohto článku nie je hodnotiť Jozefa Tisa ani bližšie hodnotiť spomínaný seminár, ale v duchu známeho „opakovanie je matkou múdrosti,“ pripomenutie si zopár faktov v oblasti, ktorá dodnes rezonuje v slovenskej spoločnosti. Tou je tzv. „riešenie židovskej otázky“ počas Slovenského štátu a úloha Jozefa Tisa, ktorú nemožno ignorovať, resp. snažiť sa zastierať apologetickými snaženiami.

Jozef Tiso a protižidovské zákonodarstvo

Všetci tí, ktorí zbavujú zodpovednosti Jozefa Tisa za udalosti, ktoré v rokoch 1939 — 1945 postihli Židov, by si mali v prvom rade uvedomiť, že deportácie v roku 1942 boli iba logickým vyústením rôznych vládnych nariadení, resp. nariadení s mocou zákona a ministerských vyhlášok. Tieto už od prvého roku existencie Slovenského štátu systematicky vylučovali Židov z verejného života a pauperizovali ich.