Marián Kotleba, postrach evropský, slovenský a lokální

Přinášíme komentář slovenského spolupracovníka redakce Maroše Beráka k postavě bánskobystrického župana Mariána Kotleby. Čeho je jeho volební úspěch symptomem a proč je kontraproduktivní označovat ho za fašistu?

Úspechy „mimoštandardných“ politických hráčov v strednej Európe celkom oprávnene vzbudzujú pozornosť, hlavne ak sa jedná o radikálnych politikov, ktorí voličom nejasne sľubujú koniec súčasného parlamentarizmu. Ak sa v Českej republike chopil niektorých populárnych tém (obzvlášť kritiky európskej migračnej politiky) prezident Zeman, na Slovensku sa premiér Fico ako reprezentant obrannej politiky nakoniec neujal.

Je preto zrejme správne sa domnievať, že nedôvera v politický systém má oveľa hlbšie korene a v žiadnom prípade nejde len o dôsledok obáv z masovej migrácie (ako je to s veľkou pravdepodobnosťou napríklad v susednom Rakúsku).

Fenomén Mariána Kotlebu vychádza zo širšie zdieľaného pocitu zlyhania parlamentnej demokracie ako politického systému zabezpečujúceho normálny chod spoločnosti.

Keďže je to prvok protisystémový, svojím spôsobom revolučný, hysterická kritika, afektované odmietanie či dovolávanie sa protifašistickej tradície nemajú veľký význam. Je oveľa dôležitejšie vecne analyzovať príčiny Kotlebovho úspechu a racionálne zhodnotiť podmienky, za akých má doterajší ústavný systém šancu na prežitie.

Hoci sa nedá povedať, že by migračná vlna Kotlebovi uškodila, svoju politiku stavia na ďaleko perspektívnejších a dlhodobo udržateľných politických témach. Z nich samozrejme vyčnieva rómska otázka, ktorá sa pomaly na väčšine územia Slovenskej republiky stáva kardinálnym problémom súčasnosti, a téma radikálnej ochrany národných záujmov, predovšetkým pred vlastnou politickou reprezentáciou.

Kotlebovi kritici sú prevažne celkom neznalí skutočného rozsahu rómskeho problému, prípadne spadajú do kategórie „zradcov národa“. Je preto veľmi ťažké Kotlebu spochybniť na úrovni teoretického diskurzu. Určuje svoje témy operatívne, každá kritika je, paradoxne, ideológia. Kotleba, hoci je takmer ignorovaný zo strany takzvaných mainstreamových médii vrátane verejnoprávneho rozhlasu a televízie, aj tento fakt dokáže komunikačne využiť vo svoj prospech.

Stavia na priamy kontakt s voličom, je to zväčša jediný politik, ktorý má odvahu chodiť po kritických regiónoch Slovenska, často len otvorene hovorí, čo je na prvý pohľad zjavné: slovenská politická reprezentácia nedokáže riešiť mnohé reálne problémy krajiny a rómsky problém sa celkom vymkol spod kontroly.

Do tejto komunikačnej stratégie patria aj takzvané „vlakové hliadky“. Celkom zjavne ich nasadenie ničomu príliš nepomohlo (ani neuškodilo), mediálny rozruch, ktorý táto akcia vyvolala však opäť posilnil obraz Mariána Kotlebu ako alternatívy voči súčasnému systému.

Domnievam sa, že je veľmi kontraproduktívne Kotlebu označovať za fašistu. Kotleba sa nehlási k žiadnej konkrétnej ideológii tohto typu a slovenský volič na podobné obvinenia vôbec nereaguje.

Kotleba, podobne ako iní moderní politici tejto kategórie, ani žiadnu abstraktnú ideológiu nepotrebuje, dokáže sa ad hoc pomerne efektívne vymedzovať voči aktuálnym zlyhaniam establišmentu (koniec koncov jeho politický vzor Jozef Tiso taktiež nebol programový fašista, až do roku 1939 sa prezentoval ako veľmi umiernený predstaviteľ slovenského katolicizmu, bol dokonca členom československej vlády).

Marián Kotleba je z politického hľadiska neoľudák, dovolávajúci sa (mimo iného) tradície totalitného Slovenského štátu 1939 až 45. Určite mu príliš neukrivdíme, ak ho tiež budeme definovať ako antisemitu či krajného nacionalistu. Z tohto hľadiska ide skôr o typického, nepríliš originálneho politika krajnej pravice, ktorej popularita rastie naprieč celou Európou (samozrejme, paralely s fašizmom sa nájsť dajú, je to však záležitosť osobného hodnotenia, a nie otvorene deklamovanej orientácie).

Kotleba je pre súčasné politické strany nebezpečný skôr tým, že zrejme ako jediný politik chápe dôležitosť organizačných štruktúr a funkčnej straníckej hierarchie. Svoju stranu buduje v regiónoch, snaží sa riešiť problémy priamo v odľahlých lokalitách, kde nachádza mnohých voličov.

Stejně jako ostatní moderní krajně pravicoví politici, ani Marián Kotleba nepotřebuje žádnou ideologii. Stačí mu, když se bude pohotově vymezovat vůči aktuálním selháváním establišmentu. Repro DR

Ak si Kotlebovu organizáciu porovnáme napríklad s hlavnou opozičnou silou, Sulíkovou SaS, ktorá má len niečo cez sto členov, vidíme zásadný rozdiel v prístupe k politike – intelektuálne elitárstvo na jednej strane oproti dobre organizovanej armáde na strane druhej. Nie je ťažké odhadnúť, kto v prípade krízy potiahne za kratší koniec.

Ak chceme správne pochopiť slovenskú situáciu, nesmieme ani naivne uveriť tomu, že vzostup tohto prúdu je dôsledok existencie takzvaných „horších“ ľudí, teda ľudí s nedostatočným vzdelaním, robotníkov či extrémistov z nižších sociálnych vrstiev (ako to často vidia slovenské liberálne médiá). Ľudáctvo a podobne aj táto jeho aktuálna odnož je záležitosť širokých vrstiev slovenskej katolíckej populácie, nielen na vidieku, ale aj v mestách.

Medzi Kotlebovými priaznivcami je už teraz silné zastúpenie „národne cítiacej“ inteligencie. Rast Ľudovej strany teda bude naďalej prebiehať na úkor takzvaných štandardných strán, hlavne zrejme na úkor Smeru, SNS, KDH, SAS. Kotlebovi tiež dôverujú mladí ľudia, odchovaní komerčnými televíziami a tureckými telenovelami (pomerne ploské videnie sveta, ktoré začali budovať ponovembrové súkromné médiá po 20 rokoch už prináša viditeľné plody v podobe „kultúrneho“ profilu populácie).

Znechutenie zo súčasnej politickej garnitúry, ktorá svoj zmysel pochopila ako ochranu bohatých pred chudobnými, dáva politike Ľudovej strany naše Slovensko veľmi príťažlivý pseudoromantický rozmer.

Slovenská opozícia tvorená prevažne pravicovými stranami pre úspešných, značkovo oblečených ľudí, v reakcii na Kotlebov úspech navrhla posielať našu dezorientovanú mládež povinne do Osviečimu. Neschopnosť vidieť hĺbku problému ťažko ilustrovať príhodnejším spôsobom.

Je teda možné v danej situácii politického rozkladu vôbec nejako zastaviť vzostup Kotlebovej strany? Obavy predstaviteľov establišmentu aj bratislavskej liberálnej verejnosti sú nepochybne na mieste.

Nemusíme byť prognostici, aby sme tušili, že ani táto vláda zásadné zmeny neprinesie a štát bude naďalej vystavený silnej vnútornej erózii. V povahe Slovákov je však, našťastie, tiež vrodená nechuť k náhlym zmenám. Krajine sa zatiaľ ekonomicky darí a frustráciu pomáhajú zmierňovať skvelé víťazstvá Petra Sagana. Radikalizmus, ktorý teraz vynáša Kotlebu na výslnie, môže byť nakoniec dôvodom jeho konca.

Kľúč ku Kotlebovej budúcnosti má Európa. Ak sa ju podarí udržať v súčasnej podobe ešte niekoľko rokov, Kotlebov vzostup prejde prirodzene do zostupnej fázy. Chtiac-nechtiac zapadne do slovenskej politiky, systém ho pomaly absorbuje, vychladne a stane sa súčasťou zabehnutého disfunkčného zriadenia. Z temného prízraku sa premení na figúru politického folklóru.

Ak nás však na kontinente čaká ďalšia etapa chaosu a eskalácie neistoty či dokonca občianskej vojny, prídu Kotlebove veľké chvíle. Osobne nevidím nikoho, kto by ho bol v takom prípade schopný zastaviť.

Zjav tohto politika má však aj mierne pozitívny rozmer. Práva vďaka nemu máme šancu si na Slovensku uvedomiť, že liberálna demokracia nie je samozrejmosť, ale otázka spoločenského konsenzu, a preto o svoju legitimitu musí permantne bojovať.

A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.