Rozcestník slovenského chaosu

Maroš Berák přibližuje okolnosti, za jakých vznikla v končícím týdnu na Slovensku nová – čtyřkoaliční – vláda, a věcně shrnuje, jak aktuálně vypadá tamní politická scéna.

Slovensko má novú vládu, ktorá si za svoju hlavnú úlohu stanovila zachovanie stability. Staronový premiér Fico túto prioritu vyzdvihuje pomerne často. Za ochranou ústavného systému však musíme vidieť hlavne snahu o uchovanie kontroly nad distribúciou verejných zdrojov, a zvlášť prostriedkov Európskych spoločenstiev (eurofondov).

Za štandardnými demokratickými stranami, ktoré vytvorili vládu národného kompromisu (výraz premiéra) stoja známi podnikatelia, ktorí dôsledne kontrolujú život vládnych peňazí. V tom samozrejme Slovensko nie je ničím výnimočné. Zdá sa však, že tí, ktorí pochopili, že zo systému nič nemajú, a preto v nich narastá pocit frustrácie a neurčitej zlosti, začínajú pomaly tvoriť väčšinu (Smer stratil takmer tretinu hlasov, katolícke KDH sa nedostalo do parlamentu vôbec).

To je pre politiku samozrejme problém. Štát, ktorý (ako inak) chráni bohatú menšinu proti chudobnej väčšine, môže stabilne fungovať len vtedy, ak je väčšina účinným spôsobom paralyzovaná. Vysmiate tváre hercov a celebrít však poslednom čase príliš často prerušovali znepokojivé zábery z vojny na Ukrajine a obrázky nekonečných davov migrantov. Je možné, že práve tento pocit základného zneistenia nečakane oživil u Slovákov iracionálny záujem o politiku.

Média a sociálne siete ožili tým, čo jazykovedkyňa Ingrid Hrubaničová označila ako Jazyk zlosti. Do hry sa opäť oblúkom vrátili pocity krivdy, ale aj oprávnenej nespokojnosti s prácou orgánov činných v trestnom konaní. Polícii a prokuratúre ovládanej vládnou stranou sa podarilo celé roky nevyšetriť ani jedinú korupčnú kauzu!

Spoločná psychická substancia obyvateľstva sa tak začala nekontrolovateľne vlniť. A dôsledkom je definitívne nová polarita politických síl.

Stav vecí tak paradoxne musia chrániť presne tie strany, ktoré parlamentný politický systém celkom rozleptali. Proti nim dnes stoja originálne zoskupenia, ktoré primárne artikulujú „nasratosť“, takže otázky tradičnej politiky pre nich ani nie sú podstatné.

Takéto delenie politickej scény sa začalo črtať už po kauze Gorila (spisu odposluchov tajnej služby, ktorý v celej nahote ukázal korupčné pozadie privatizácie za druhej Dzurindovej vlády). Až dnes je však jasné, že situáciu možno celkom pevne uchopiť práve touto pojmovou schémou.

Korupce byla pro voliče podle průzkumů i v letošních  volbách na Slovensku nejzásadnějším motivem. Foto Theodevil, euobserver.com

Na strane „demokratického“ systému sa po boku s Róbertom Ficom (Smer) ocitli skúsený Béla Bugár a jeho proeurópske maďarsko-bratislavské zoskupenie Most, paradoxne s kedysi nacionalistickou antimaďarskou SNS. Zostavu „zodpovedných“ dotvára čerstvý skrachovanec Rado Procházka s prakticky už neexistujúcou stranou Sieť (rozpadla sa hneď po voľbách, keďže časť strany odmietla ponižujúcu koalíciu so Smerom).

My skúsenejší pozorovatelia sme koalíciu Fica s tradičnými pravicovými stranami očakávali, menej cynická časť verejnosti však dúfala v akýsi aritmetický zázrak, ktorý by z drvivej proreformnej menšiny, urobil tesnú parlamentnú väčšinu.

Richard Súlík vodca neoliberálnej SaS (Sloboda a Solidarita), ktorý sa hneď po zisku rekordných 12 percent od radosti dorezal šabľou, nakoniec na svoje premiérske ambície rezignoval pomerne skoro a rozhodol sa zostať v Bruseli. Jeho strana však nateraz zostáva jedinou programovou alternatívou súčasnej koalícii. Má síce minimálnu členskú základňu, je však programovo jasne vyhranená – chce napríklad výrazné zníženie daní pre podnikateľov a korporácie, redukciu štátnej správy, privatizáciu toho, čo ešte ostalo nebo zrovnoprávnenie homosexuálnych zväzkov.

So Sulíkom sa v ostatnom čase ako spojenci ukazujú excentrický Igor Matovič, šéf hnutia Obyčajní ľudia (netreba brať doslovne, Matovič je milionár) a Boris Kollár, vedúci hnutia Sme rodina (Kollár je úspešný podnikateľ, majiteľ populárneho Fun Rádia, obľúbená hviezda bulváru, otec veľkého množstva detí s veľkým množstvom partneriek). So Sulíkom sa určite zhodnú v postoji, že štát treba riadiť ako firmu. Zbytok liberálnej agendy bude však zrejme problém, keďže Matovič aj Kollár sa profilujú veľmi konzervatívne a oslovujú hlavne kresťanských voličov.

Otázka, či práve toto bizarné podnikateľské zoskupenie je lepšou alternatívou pre krajinu, nás privádza ťažko riešiteľnej dileme. V každom prípade, Sulík a jeho potenciálni spojenci aspoň jasne formulujú požiadavku odpolitizovania polície a prokuratúry ako základnej podmienky pre boj s korupciou (za mrežami by sa ale mohla ocitnúť neúnosne veľká časť populácie).

Ak po týchto voľbách existuje niekto, kto má jasný dôvod k spokojnosti, je to Marián Kotleba šéf Banskobystrického samosprávneho kraja, vodca Ľudovej strany naše Slovensko. Tri vyššie uvedené protestné formácie (SaS, Oľano, Sme rodina) sú v porovnaní s týmto politickým projektom neškodné diskusné kluby. Kotlebovci porušujú doterajšie tabu a otvorene odmietajú súčasný ústavný systém parlamentných strán ako naskrze prehnitý a protiľudový.

Kotleba zabral miesto, ktoré po Slotovom odchode vyprázdnila SNS a ešte výrazne pritvrdil. Zatiaľ čo Danko sa prezentuje ako slušne vychovaný chlapec a jeho nová SNS ako takmer moderná konzervatívna strana západného typu, vodca Marián sa otvorene sa hlási k odkazu vojnového Slovenského štátu, dovoláva sa Jozefa Tisa ako zbožňovaného politického vzoru a neprekonateľnej mravnej autority. Relativizovanie či spochybňovanie politickej zodpovednosti Slovenského štátu za deportácie židov patrí k obligátnemu repertoáru tejto politickej skupiny.

Kotlebov úspech okrem iného spočíva v tom, že otvára dve témy, pred ktorými si bratislavský politici (doposiaľ) úspešne strkali hlavu do piesku. Základným bodom jeho agendy je radikálne riešenie rómskeho problému, ktorý už Slovensku prerástol cez hlavu. Druhým je tematizovanie konfliktu medzi civilizáciou a kultúrou. Civilizácia určuje politiku univerzalistickými ambíciami, dovoláva sa všeobecných pravidiel rozumu a obracia nás k nivelizujúcej liberálnej spoločnosti. Kotleba proti tomu vracia do hry kultúru v najširšom slova zmysle, ako to, čo nás robí jedinečnými, v čom spočívajú naše vnútorné korene. Nechceme byť ako všetci.

Kotleba tak otvorene formuluje nenávisť voči pokryteckej politike USA, voči amorfnému establišmentu EU, špinavým metódam CIA, pokútnej TTIP, nenásytným bankám, drahým okuliarom, farebným kabelkám a módnym doplnkom...

S Kotlebom vtrhlo do slovenského politického života niečo radikálne iné, niečo čo nedokážeme spracovať ani poraziť. Musíme len čakať, že sa tento nečakane prudký pohyb nakoniec zastaví v nekonečnom mori spánku.

A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.