Chci přispět X

Mám o Slovensko veľké obavy

Známý slovenský intelektuál analyzuje a komentuje poslední vývoj v politické rovině dění po vraždě Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Všímá si zejména eskalujícího střetu mezi premiérem Ficem a prezidentem Kiskou po nedělních projevech.

A1

Eduard Chmelár

06.03.2018 18:27

Ešte nestihli zaschnúť čerstvé hroby obetí nezmyselného vraždenia a na Slovensku sa v plnom rozsahu rozpútal mocenský boj, ktorý môže našu vlasť nielen vyhodiť z trajektórie vysnívaného európskeho jadra, ale odstreliť ju až za súčasnú Visegrádsku štvorku, kdesi do kultúrneho a geopolitického priestoru Ukrajiny alebo Moldavska. Otvorene poviem, že po posledných prejavoch prezidenta i premiéra a po reakciách na nich som po prvýkrát pocítil strach o budúcnosť tohto štátu.

Neviem, či sa v tejto vypätej a emóciami vybičovanej atmosfére ešte dá viesť nejaká triezva diskusia, ak prívrženci vládnych strán blúznia o sprisahaní sorošovcov a prívrženci opozície o sprisahaní mafie, ak sa premiér s ministrom vnútra tvária, že nič netreba meniť a Lucia Nicholsonová s Igorom Matovičom volajú po prevrate. Dovoľte mi však podeliť sa s vami o svoj názor skromne dúfajúc, že ma číta dostatok príčetných ľudí, ktorí ma nebudú obviňovať, že si neviem sformulovať vlastný postoj bez toho, aby mi za neho platili ficovci, sorošovci, ilumináti, juvenilná justícia, mafia, Putin, dalajláma a veľjaštery. Rozprávky rád prenechávam jednoduchšiemu publiku.

Současný slovenský premiér na aktuální profilové fotografii. Foto FB Roberta Fica

Všetci traja najvyšší ústavní činitelia sľubovali, že svojimi prejavmi upokoja verejnosť. Ani jeden to nedokázal. Najzbytočnejší bol prejav Andreja Danka. Pôsobil ako Alenka v ríši divov, ako čerstvo zobudený Kýblik zo Snehulienky, ktorý sa ocitol uprostred nejakej prestrelky a nechápal, kde je. Naozaj neviem, prečo vystúpil. Tvrdil, že keď sa dozvedel o chystanom prejave prezidenta a premiéra, rozhodol sa aj on splniť svoju „štátnickú povinnosť“, ale on žiadnu takúto povinnosť nemá – iba právo, ak to uzná za nevyhnutné. A toto teda nevyhnutné v žiadnom prípade nebolo.

Odhliadnuc od toho, že mu to celé trochu uletelo, keď najprv vyzýval na rozvahu, a potom na ukameňovanie vinníkov; keď ako vzor pracovitého Slováka nepriamo označil Andreja Babiša (na jeho poznámku, že to máme v genetike, sa mohol nejeden občan tejto republiky uraziť) – v týchto dňoch nie je zaujímavý názor Andreja Danka ako predsedu NR SR, ale ako predsedu koaličnej SNS. Mohol si teda šetriť svoje vyhlásenie na príležitosť, keď bude o neho záujem ako o dôležitého hráča. Každému však bolo jasné, že toto je boj medzi Andrejom Kiskom a Robertom Ficom.

A prezident postupoval prefíkane. Tak ako som predpokladal vo svojom štvrtkovom FB statuse, bol to najdôležitejší prejav jeho kariéry, prezident prestal predstierať nadstraníckosť a jednoznačne sa pasoval do úlohy vodcu opozície. Ak totiž porovnávame jeho vystúpenie s historickým prejavom Michala Kováča z marca 1994, ktorý viedol k pádu druhej Mečiarovej vlády, treba povedať, že v tomto prípade zašiel Andrej Kiska ešte ďalej. Priamo sa do udalostí vložil a oznámil, že bude viesť s parlamentnými stranami rozhovory o tom, ako si predstavujú budúcnosť vlády.

Čo tieto slová v skutočnosti znamenajú, pretlmočil vo svojom komentári už hodinu po prezidentovom prejave šéfredaktor hradného denníka, ktorý napísal, že Andrej Kiska „veľmi rýchlo dohodne parlamentnú väčšinu, ktorá ukončí vládu Roberta Fica“. Bez ohľadu na to, že tieto aktivity Andreja Kisku sa už pohybujú na hrane ústavy, reakcia premiéra bola hysterická a neuvážená. Premiér síce ako skúsený politik rýchlo pochopil, o čo sa tu hrá, ale zareagoval zbytočne agresívne.

Ak by sa nevyrútil na Andreja Kisku s neoverenými konšpiráciami, ktorých by sa mal ako premiér vyvarovať rovnako ako prezident svojich výkrikov o mafiánskom štáte, ak by zotrval iba pri svojom večernom príhovore na RTVS, bol by to najvyváženejší prejav včerajšieho dňa. Ostatné veci už mal riešiť so svojimi koaličnými partnermi, predovšetkým s Bélom Bugárom. V Smere totiž strácajú zmysel pre realitu, ak si neuvedomujú, že Most-Híd im ponúkol najmenej bolestné a najveľkorysejšie riešenie, ktoré požaduje aj široká verejnosť: odstúpenie ministra vnútra Roberta Kaliňáka.

Tento človek je na svojom poste jednoducho neudržateľný. A to napriek tomu, že politická zodpovednosť za kauzu, o ktorej písal zavraždený Ján Kuciak, sa netýka ministerstva vnútra, ale úradu vlády. Po víkende sa však táto alternatíva riešenia krízy stáva čoraz menej reálnou a je zrejmé, že opozícii hlava Roberta Kaliňáka stačiť nebude.

Prezident Kiska (vpravo) přijímá rezignaci dosavadního ministra kultury Marka Maďariče. Foto FB Andreje Kisky

Pristavme sa teraz pri samotných návrhoch Andreja Kisku. Odhliadnuc od premiérovej konšpirácie, že prezidentov prejav má rukopis ľudí zo zahraničia, ktorí nepoznajú naše ústavné tradície, spôsob, akým hlava štátu pracuje na páde vlády, je naozaj neštandardný. Predovšetkým, Grassalkovichov palác by mal vysvetliť, čo je to „rozsiahla a zásadná rekonštrukcia vlády, ktorá by nepolarizovala spoločnosť a požiadala a získala dôveru Národnej rady“. Táto požiadavka totiž neznamená abdikáciu ministra. A neznamená ani výmenu troch, štyroch či piatich.

Na takéto zmeny premiér nepotrebuje požiadať parlament o dôveru. Bola by to stále jeho vláda viazaná programovým vyhlásením. Prezident v tomto bode žiada vytvorenie úplne novej vlády. Nie úradníckej, ktorú som navrhol ja a ktorá by mohla upokojiť situáciu do riadnych volieb. Novej vlády opretej o novú parlamentnú väčšinu, na ktorej už Andrej Kiska začal pracovať. A buďte si istí, že na nej začali pracovať aj oligarchovia v pozadí oboch táborov – lebo len totálne naivný človek si môže myslieť, že sa to zaobíde bez nich.

Hra opozície, ktorá žiada jednoznačne predčasné voľby, je preto čistejšia. Spolieha sa na vytvorenie nových mocenských pomerov, ktoré by boli pre ňu výhodnejšie. Neráta však s nárastom antisystémových síl, ktoré môžu vytvoriť patovú situáciu a ďalší vývoj Slovenska skôr skomplikovať. Vôbec to nie je také jednoduché, ako si to niektorí predstavujú.

V tejto chvíli sa začala neľútostná šachová partia, ktorú rozohral Robert Fico veľmi zle. Odmietnuť rokovania s prezidentom bola taktická chyba, lebo rokovania sú jedinou cestou, ako udržať zápas v politickej rovine. V momente, keď si prezident s opozíciou povolajú na pomoc ulicu, pôjde o všetko.

Fico má stále veľa prívržencov a hrá vabank. Prezident má zasa mocných spojencov, o ktorých jeho naivní prívrženci ani netušia a pravdepodobne ani tušiť nechcú. Takýto scenár sa nemôže skončiť dobre.

Keď sa pozerám na stav slovenskej politickej scény, rastie vo mne znepokojenie. Stotožňujem sa s prezidentom republiky, že nevidieť žiaden plán vyviesť krajinu z krízy dôvery. No nevidím ho ani na jeho strane. Vidím len surový mocenský zápas, v ktorom má každý svoje záujmy a každý hrá o seba – vrátane Andreja Kisku. Ten totiž správne pochopil, že všeobecné znechutenie z Roberta Kaliňáka ho tak oslabuje o dôveryhodnosť, že už sa nemusí báť kompromitujúcich materiálov, ktorými ho minister vnútra vydieral. Môže sa vrátiť do hry a opäť kandidovať.

Nevidím žiaden komplexný záujem o štát, žiadne systémové štátnické uvažovanie (je až tragikomické, koľko ľudí si mýli populárneho politika so štátnikom). Vidím len skupinové záujmy, skorumpovanú vládu a neschopnú opozíciu.

Táto vláda nemá dlhšiu perspektívu a nebude mi chýbať. V páde Smeru vidím šancu na vytvorenie zdravej ľavicovej alternatívy bez oligarchických deformácií. Ale viac ako politické záujmy sú štátne záujmy. A my si v tejto situácii nemôžeme dovoliť destabilizáciu štátu. Ako som napísal už v sobotu: všetci by sme sa mali upokojiť. Najvyšší ústavní činitelia zatiaľ k tomu neprispievajú.

Stojíme naozaj v zlomovom okamihu našich dejín a každý z nás si túto zodpovednosť musí uvedomiť. Buď vstupujeme do obdobia totálneho chaosu a úpadku alebo v sebe nájdeme tú najlepšiu energiu, ktorá v nás je, a oslobodíme sa od doterajšej temnej éry oligarchie previazanej s partokraciou a organizovaným zločinom.

Dosavadní demonstrace měly spíše pietní ráz, už jsou však naplánovány další, političtější. Foto Peter Tkáč, DR

Nechcem tu však žiadnu ďalšiu „farebnú revolúciu“, ktorá iba vymení vládnucich a ovládaných. Nechcem, aby sa zabudlo na vyšetrenie smrti Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, aby ich mená nezneužili na to, na čo v novembri 1989 poslúžila falošná správa o smrti študenta Šmída (no áno, fake news stáli už pri zrode Nežnej revolúcie, prekvapení, milé deti?).

Robert Fico už tento zápas nemôže vyhrať. Nie morálne – v situácii, keď rodiny oboch zavraždených mladých ľudí žiadajú medzinárodné vyšetrovanie, lebo nedôverujú ani policajnému šéfovi, ani ministrovi vnútra, ani premiérovi, je to na uterák do ringu. Ale súčasná opozícia ma dennodenne presviedča, že nie je zrelá na vládnutie a že kým sa tu nevyformuje seriózna alternatíva, predčasné voľby sú až príliš ľahkovážnym experimentovaním s budúcnosťou. A úradnícku vládu, pragmatický kabinet odborníkov, ktorý jediný môže upokojiť vášne a vyriešiť dlhodobé problémy tejto spoločnosti, v tejto chvíli nikto nechce – ani vládna koalícia, ani opozícia, ani prezident.

Nie preto, že je to zlé riešenie – nezabúdajme, že Fischerova úradnícka vláda v Česku bola najúspešnejším a najpopulárnejším kabinetom v ich novodobej histórii – ale preto, že nik tu dnes nemyslí na štát, všetci sa trasú po moci.

Nevem, či mojim obavám rozumiete. Táto spoločnosť je dlhodobo polarizovaná a včerajšie prejavy premiéra a prezidenta túto polarizáciu ešte nebezpečne prehĺbili a vyhrotili. Vytvárajú sa tu účelové zoskupenia, vznikajú nové strany, no to, čo dnes táto spoločnosť potrebuje prioritne ako soľ, nie sú nové politické subjekty, ale platforma, na ktorej by sme sa všetci stretli.

Ak dnes ešte niekto volá po návrate k ideálom revolúcie z novembra 1989, tak treba povedať, že jej prvou a nenaplnenou požiadavkou bol dialóg. Bolo zásadnou chybou, že opozícia namiesto dialógu rýchlo získala moc a o pluralitu a toleranciu už nestála. Dnes je spoločnosť v rozklade, neprodukuje žiadne podnetné myšlienky, iba hnoj, osočovanie, nenávisť a boj bez pravidiel. Toto napätie a zúrivé vzájomné štvanie bez spoločných cieľov nás neposúva bližšie k budovaniu a rozvoju stabilného štátu, ale má potenciál prerásť do občianskej vojny.

Voľby dokážu v zdravej spoločnosti prečistiť ovzdušie ako letná búrka. Ale my nie sme zdravá spoločnosť. A v psychotickej atmosfére, keď si každá okrajová strana myslí, že hovorí za národ, sa nedajú hľadať perspektívne riešenia. Veľmi by som si želal, aby táto spoločnosť v sebe našla maximálnu mieru pozitívnej energie na odstránenie korupcie, klientelizmu, mafiánskych praktík, sociálneho útlaku a bezohľadného drancovania zdrojov (niektorí by mohli dodať – teda kapitalizmu). Ale toto nie je rozprávkový boj dobra so zlom a takto mocenské sily rozložené nie sú. Ako hovorí klasik, buďme opatrní v tom, čo si želáme, aby sa nám to nesplnilo…

A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.