Slovenská politika nikdy nebola postmoderná. Veľkého príbehu o súboji Dobra so Zlom sa nedokázala zbaviť od novembra 1989, cez odpor proti mečiarizmu až po dnešnú panickú snahu skresať preferencie Smeru. Z parlamentných volieb sa namiesto súťaže programov stalo bojisko, v ktorom je najdôležitejšia ochota postaviťsa Hydre, bez ohľadu na vlastnú ideologickú a programovú bezradnosť.

Slovenský politický diskurz zas nikdy nebol dôsledne pluralitný. Naivne libertariánsky mediálny establišment ľavicu nikdy nepovažoval za samozrejmú súčasť politického spektra, ale za spiatočnícky element hodný ostrakizácie. Aj vďaka tomu si Smer mohol prisvojiť nálepku sociálnej demokracie bez akejkoľvek námahy a alternatívy, aj keď liberálnou ľavicou v skutočnosti, napriek rodokmeňu, nikdy nebol.

Predvolebným Slovenskom najviac rezonuje štrajk učiteľov a hromadné výpovede zdravotných sestier. Tým premiér Fico odkázal, že majú nielen očakávať od štátu, ale aj pre štát niečo spraviť, a odmietol s nimi jednať.

Do volebných kampaní sa téma zlyhávajúcich verejných služieb premieta najmä ako boj proti korupcii a ten sa stal hlavnou deliacou čiarou. Za štyri roky jednofarebnej vlády sú totiž najviac viditeľné práve korupčné škandály — šéf štátnej zdravotnej poisťovne uzatváral zmluvy v hodnote miliónov eur s firmou svojej tety. Kvôli predraženému nákupu CT prístroja odstúpil predseda parlamentu, len aby sa v kampani opäť dostal na výslnie. Informatizácia štátnej správy pohltila dokonca miliardu eur, výsledkom sú nefungujúce systémy.

Ako ukazuje podpora štrajkovým akciám, dopyt po riešeniach existenčných problémov ohrozených skupín obyvateľov existuje, Smer ale nie je ich nositeľom. Fico pod tlakom zvolil stratégiu odvádzania pozornosti na utečeneckú krízu, tá ale príliš nevychádza. Navzdory rétorike sa Smer dostal v posledných predvolebných prieskumoch tesne na hranicu 30%, čo bolo nedávno nepredstaviteľné.

Zatiaľčo pre českého kultúrneho liberála je politika ČSSD v prístupe k utečeneckej kríze schovávaním hlavy do piesku, pre toho slovenského by bola v slovenskom kontexte radikálnou. Podobne ako Česi závidia Slovákom prezidenta Kisku, xenofóbiu odmietajúca časť slovenskej spoločnosti závidí Čechom premiéra Sobotku, nehovoriac o Zelených.