Dve zlyhania za sebou

Slovenská vláda zastává v otázce uprchlických kvót podobnou pozici jako česká, obhajuje ji ale příkřejším jazykem. To se odráží i v reakcích jejích kritiků. Na JeToTaku rozebral argumenty Roberta Fica Radovan Geist.

Po neslávnej úlohe, ktorú sme zohrali v rokovaniach s gréckou vládou, dala utečenecká kríza našej vláde opäť možnosť predviesť politickú krátkozrakosť a cynizmus. Nesklamala – na čele s premiérom Robertom Ficom.

Predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker v stredu navrhol plán riešenia zložitej situácie, ktorého súčasťou sú povinné kvóty na prerozdelenie žiadateľov o azyl. Reakcia slovenskej vlády sa dala očakávať. Zaráža však, koľko je v nej nezmyslov, poloprávd a predsudkov.

Slovenský premiér Robert Fico na summitu Evropské rady v Bruselu. Foto archiv EC, flickr.com

Hlúposti o nevolených úradníkoch, ktorí čosi prikazujú štátnikom nesúcim zodpovednosť za občanov, netreba obšírne rozoberať. Predseda komisie nie je „nevolený“. Najprv ho vyberajú európski lídri (náš premiér tam nebol?), následne potrebuje dôveru europarlamentu. Komisia nič neprikazuje. Podáva návrh v rámci svojich kompetencií. Hlasovať o ňom budú aj zástupcovia členských štátov. Mimochodom, kvalifikovanou väčšinou.

Madrid už kvóty podporuje. Pobaltské krajiny menia názor podobne ako Poľsko, ktoré sa vyjadruje opatrnejšie. Uvedomujú si, že sa môžu čoskoro ocitnúť v pozícii Maďarov. Situácia na Ukrajine je nestabilná. Zmena sa dá čakať aj v Budapešti. Keď bude Viktor Orbán premýšľať racionálne, uvidí, že Junckerov plán mu vlastne uľahčí život.

Ak už slovenskú vládu k obratu nepovedie ľudskosť, mala by sa aspoň zamyslieť nad tým, že sa ocitáme v stále užšej menšine „tých zlých“. Robert Fico kedysi Ivete Radičovej vyčítal, že poškodila našu pozíciu v Európskej únii. Teraz on robí to isté.

Odmietame kvóty, ale neponúkame alternatívu. Dobrovoľné prerozdelenie? Nefunguje. Nestačilo ani na tých 40-tisíc utečencov, o ktorých sa hovorilo pred letom. Riešenie tzv. príčin krízy? Perfektné. Ak má náš premiér plán, ako skončiť vojny v Sýrii, Afganistane či Líbyi, sem s ním. Ani tak však nepomôže státisícom nešťastníkov, ktorí sú už v Európe. A o tri mesiace začnú mrznúť kdesi na poliach medzi Maďarskom a Srbskom. Alebo sa hromadne pohnú z preplnených a nevyhovujúcich táborov v Taliansku a Grécku.

Ešte nehoráznejšie je trvať na tom, že si „sami vyberieme, koho prijmeme“. Sedemdesiat rokov po druhej svetovej vojne tu máme opäť vládu, ktorá rozdeľuje na ľudí a neľudí podľa náboženskej príslušnosti. Ktorej členovia používajú slovo „moslim“ ako ekvivalent prívlastku „iný, nebezpečný, nechcený“.

Vláda sa nemôže vyhovárať, že len reaguje na obavy občanov. Na vlne predsudkov sa nevezie. Živí ju. Vedome, cynicky. A väčšina takzvanej opozície im v tom svojimi vyhláseniami či zbabelým mlčaním pomáha.

Túto chybu robíme v čase, keď princíp voľného pohybu v únii spochybňujú xenofóbni nacionalisti, ktorí vidia malý rozdiel medzi sýrskym utečencom a slovenským robotníkom. Keď súdržnosť EÚ ohrozuje úzkoprsý nacionalizmus, aký dnes prejavujeme my.

Keď v „starej Európe“ rastie pocit, že je načase vyčistiť spoločný dom od prišelcov, ktorí ho aj tak vidia iba ako bankomat. Dva mesiace, dve zlyhania. Politické, morálne, ale najmä tragické. Zlyhania, ktorými si podkopávame vlastnú budúcnosť v Európe a budúcnosť Európy, v ktorej údajne chceme žiť.

A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.