Vrátili by sa dnes?

Známá překladatelka a blogerka připomněla na JeToTaku v týdnu po mobilizaci národovců a fašistů vzpomínky své matky na atmosféru z června 1945, kdy se jako malé dítě vracela z koncentračního tábora domů do Kežmarku.

Toto sú autentické spomienky dieťaťa na návrat z koncentráku, trvala som na tom, že to má spísať, inak sa to nenávratne stratí.

„Cesta z koncentračného tábora bola z môjho pohľadu päťročného dieťaťa veľmi dobrodružná. Bolo to koncom júna 1945, doprava ešte poriadne nefungovala, cesty boli rozbité, mosty vyhodené, často sa muselo chodiť peši a obchádzať. Vracali sme sa autobusom, nákladným vlakom a čím sa len dalo. Čo si dobre pamätám, bol otvorený vagón nákladného vlaku naložený uhlím. Na ten sme sa vyškriabali a jeden úsek cesty takto išli. Keď sme obchádzali nejaký vyhodený most na strednom Slovensku, neďaleko Zvolena, mamička videla, ako jedna sedliačka dojila kravu. Poprosila ju o pohár mlieka pre mňa. Tá sa zaškaredila, prehodila nejakú poznámku o tom, že sa nás – teda židov – viac vracia domov, ako nás vyviezli a – samozrejme – mlieko mi nedala. To bol ten čas, keď som ešte stále trpela hladom a nikdy mi jedla nebolo dosť. Bol to jediný negatívny zážitok.

Momentka ze snímku Chronique d’un Été. Repro DR

Po príchode do Tatier, a Kežmarku, odkiaľ pochádzam, som sa stretávala iba s pozitívnymi prejavmi. Jedna príhoda: pred vojnou som mala takú obrovskú bábiku. Bola skoro tak veľká ako ja. Neviem, kde ostala, keď sme sa museli od októbra 1944 ukrývať na rôznych miestach. Po návrate z koncentračného tábora sme prišli do Tatranskej Lomnice. Prišli sme na dvor k tej panej, u ktorej sme jeden čas v pivnici prebývali. Tá keď nás zbadala, začala utekať do domu. Mamička – to viem z jej neskoršieho rozprávania – si pomyslela: „No pekne, ako pred nami uteká, len aby nám nemusela dať kúsok chleba.“ Zrazu sa pani vynorila s mojou bábikou v rukách a bežala nás privítať. Vravela, že bola presvedčená, že sa aspoň jedna z nás vráti, a pretože bábika ostala u nej, dokonca jej ušila nové šaty, že keď prídem – či už ja, alebo moja mladšia sestra (ktorá zomrela) – , aby sme mali radosť.

Výsledok bol ten, že sme u nej potom niekoľko týždňov žili zadarmo a zadarmo nás aj stravovala. V tom čase som bola neustále hladná, žiadne jedlo mi nestačilo a vždy som mamku prosila, aby sme išli niekam na návštevu, že nám tam možno dajú niečo jesť. Náš pôvodný byt v Kežmarku bol tiež obsadený cudzími ľuďmi, takže mamička s jednou svojou príbuznou (ktorá tiež absolvovala Ravensbrück) si prenajali malý byt. Mamička sa potom v roku 1946 druhýkrát vydala a odišli sme bývať do malého mestečka neďaleko Prešova. Keď sa mám vrátiť k povojnovým týždňom, musím povedať, že nám boli všetky veci uložené u priateľov vrátené. Problém bol s nábytkom spálne, ale ten po nejakých vyhrážkach zo strany mamičky bol nám vrátený. Nový povojnový život sa mohol začať.

No všetci nemali také šťastie. Moji priatelia rozprávali, že po návrate domov nenašli v byte nič – a to bol ten lepší prípad, že mali aspoň kam hlavu skloniť. No stalo sa – a to vo väčšine prípadov –, že byt bol obsadený a noví majitelia nechceli byt s jeho zariadenímpôvodným majiteľom vrátiť.

Pán V.B. si takto spomína na svoj návrat: „...nechceli nám vrátiť dom. Čakal som, kto príde domov z mojej rodiny. Prišiel jeden bratranec. Šli sme do nášho domu a on im povedal, že počká ešte týždeň, ak nám byt do tej doby neodovzdajú, rozstrieľa im hlavu. Keď po týždni prišiel, tak nám byt odovzdali.“

Žiť s mŕtvymi
Po všetkých tých útrapách, ktorými sme prešli, k našim psychickým traumám a fyzickým chorobám pribudli ešte problémy existenčné, s ktorými sa musel človek zaoberať. Počiatočnú eufóriu z oslobodenia vystriedala dezilúzia z pomerov. Židia, ktorí sa po vojne vrátili do svojich domovov, ak teda nejaké našli a mali, boli nútení sa vyrovnať s traumou prežitých udalostí, zo smútkom zo straty svojich blízkych a rozpadom pôvodnej rodiny.

Môj priateľ A.F . si takto spomína: „Od deportácie až po oslobodenie sme si nerobili žiadne ilúzie o tom, aká je situácia s našimi príbuznými v Poľsku. Ale všetci sme si mysleli, že až tá vojna skončí, vrátime sa do starých pomerov. Skončila sa vojna a vrátiť sa do starých pomerov nebolo možné. Čo sa týka príbuzenstva, to bolo vyvraždené, čo sa týka známych a priateľov, väčšina tiež povraždená. Človek preto začína žiť s mŕtvymi. A to sa s človekom vlečie celý život. K týmto našim skúsenostiam sme pripútaní ako ten väzeň ku guli, ktorú so sebou vláči celý život.“

Mnohí z nás, medzi nimi aj ja, sme pociťovali, a môžem povedať, že do dnešného dňa pociťujeme, vinu pred našimi mŕtvymi: prečo oni a ako to, že ja nie. Čím som si to zaslúžila, že som sa vrátila, mohla chodiť do školy, smiať sa, milovať, tešiť sa zo života.... Prečo musela moja sestra v svojich troch rokoch zahynúť a ja som ešte dnes tu....“

Potiaľto hovorila mama, teraz už hovorím ja. Príbeh pokračuje vlastne dodnes, iste ho raz obe dopovieme. Vo svetle udalostí 20. júna 2015 premýšľam, čo by tak bola urobila Anta, moja rázna stará matka, ak by tušila, aká tu bude atmosféra, dlhé desiatky rokov po návrate z tábora smrti. Ako by zvládala pohľad na holé hailujúce hlavy, na všadeprítomné antisemitské splašky. Čo by si myslela, keď by to väčšinová spoločnosť a vrcholoví predstavitelia štátu ignorovali a ticho tolerovali.

Podľa mňa by požiadala o to vízum do Švédska, ktoré jej po oslobodení ponúkli, však zostali len dve, zamkla by a zhasla. Vlastne, zhasínať by nemusela, tma a hromady špiny taktne zametenej pod koberec tu zostali natrvalo. A teraz vyliezajú, doba je zasa prajná, ale prosím, máme predsa demokraciu, ak sa nájde väčšina, ktorej budú vyhovovať prostí vodcovia s jednoduchými riešeniami, nech ich spoločnosť má. Dostanú, čo si zaslúžia. Tak, ako dostali Nemci po nadľudskej fáze svojej histórie neľudskú nakladačku. Nielen začiatky sú rovnaké, aj konce budú. Dáš, dostaneš. Karma je bitch.

A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.