Ako mobilizovať ľudí dobrej vôle?

Strukturální krize celého systému, která začala v roce 2008, odhalila skutečný stav společnosti, ve které se nacházíme. Sociální výbuch byl jen otázkou času. Marián Kotleba proto není tvůrcem, ale produktem fašistických nálad.

Stál som včera poobede na daždi so synom a dlho sme mlčali. Potom som mu znovu vyrozprával príbeh o jeho prastarom otcovi, ktorý už počul veľakrát. Bol horárom na Čiernom Balogu a keď 30. augusta 1944 dopoludnia zachytil v rozhlase výzvu Ladislava Sáru zo Slobodného slovenského vysielača, vzal sekeru, pušku a prihlásil sa ako dobrovoľník bojovať proti nacistickým okupantom a ich gardistickým prisluhovačom.

Pomáhala mu aj stará mama, jeho tehotná manželka, ktorá v horárni Šaling ošetrovala ranených bojovníkov, piekla im chlieb, varila a prala. Najťažšie chvíle však prežili až koncom januára 1945, keď zradcovia v gardistických uniformách viedli nacistickú armádu cez hory na Čierny Balog s jediným rozkazom: celú obec vypáliť a zrovnať so zemou.

Vtedy sa celá dedina, spontánne, všetko, čo bolo živé – muži, ženy, deti i starci – postavili na odpor proti obrovskej fašistickej presile, za cenu ťažkých strát ich postup zastavili a vydržali až do príchodu Červenej armády. V heroickom boji, ktorý sa dostal aj do románov, na mieste pamätných obranných bojov v doline Páleničné, už starý otec velil partizánskej jednotke, obsluhoval ťažký guľomet, bol ranený a po vojne oslavovaný ako hrdina, zaplavený mnohými štátnymi vyznamenaniami za hrdinstvo a statočnosť a ocenený ako čestný občan Čierneho Balogu.

Spomínam na to preto, lebo v tomto Čiernom Balogu, v tejto statočnej partizánskej obci, kde každá rodina má niekoho, kto padol v Povstaní, kde sú dva veľké monumentálne pamätníky SNP, dva cintoríny padlých vojakov a partizánov a trinásť samostatných pomníkov, kde sa tento rok na jubilejnom 40. ročníku Pochodu vďaky zúčastnili stovky ľudí – v tejto dedine dostal neonacista Marián Kotleba (ktorého životným vzorom je Jozef Tiso a Povstanie nazýva „boľševickým pučom“) vo víkendových voľbách banskobystrického župana viac ako 70 percent hlasov...

Čo sa stalo, že ľudia boli ochotní vytesniť historickú pamäť a nereflektovať na hrozby, že po prvýkrát od roku 1945 sa do vysokej štátnej funkcie dostal fašista, ktorý sa so svojimi prívržencami zdraví „Na stráž!“, pochoduje v uniforme takmer totožnej s rovnošatou Hlinkovej gardy, popiera holokaust a šíri medzi ľuďmi rasovú a etnickú nenávisť? Nazvať jeho voličskú masu extrémistami by bolo absolútnym nepochopením situácie.

Medzi jeho dnešnými prívržencami sú totiž aj bývalí voliči štandardných ľavicových a pravicových politických strán a v Bratislavskom samosprávnom kraji za jeho stranu kandidoval za poslanca dokonca posledný hovorca Strany demokratickej ľavice. Aj strach z Rómov je len zástupný. V Banskobystrickom samosprávnom kraji je oveľa menej Rómov ako vo východných župách, vyššie mzdy i nižšia nezamestnanosť.

Podľa výskumu Eurostatu má Slovensko desaťkrát menej vlámaní do domácností a štyrikrát menej lúpežných prepadnutí ako Dánsko (ktoré sa často uvádza ako vzor v otázke bezpečnosti). No pokiaľ ide o strach z kriminality a nedôveru k iným ako sme my, útočíme na popredné miesta v rámci EÚ (nie náhodou vyzdvihoval Slovensko za jeho reštriktívnu imigračnú politiku nórsky masový vrah Breivik). Problém je ako zvyčajne niekde inde.

Už počas antikorupčných protestov pred dvoma rokmi som zachytil v dave veľmi nepríjemné fašizoidné prejavy, ktoré sa dovtedy v takej miere nevyskytovali. V novembri 1989 dvestotisícový dav na Námestí SNP v Bratislave vypískal riaditeľa Radošínskeho naivného divadla Stanislava Štepku, keď si chcel zažartovať bonmotom „nie pošlime ich k lopate, ale poďme na nich lopatou“. Tú spontánnu odpoveď ľudí, skandovanie „Nechceme násilie!“ mám dodnes v pamäti, bolo to zázračné a umelec sa za to ospravedlnil.

O dve desaťročia je už všetko inak a demonštrujúci mávajú maketami šibeníc a žiadajú vinníkov súčasnej situácie strieľať a minoritné skupiny vyháňať, ak nie voľačo horšie. Sú to naozaj títo nespokojní ľudia, na ktorých by sme sa mali primárne hnevať? Nie. Súčasná situácia je výsledkom nahromadenej frustrácie posledných dvoch desaťročí, ktorú ovládol neonormalizačný a neoliberálny diskurz.

Na jednej strane sa prvé zárodky demokracie udusili v partokratickom režime, v ktorom sa nespokojnosť ľudí ignorovala, moc namiesto ľudu prevzala ešte užšia oligarchická vrstva a v médiách sa opäť vravelo niečo iné, než si myslela väčšina občanov. Na strane druhej sa symbolickou negáciou ľudového hrdinu Juraja Jánošíka začala uplatňovať politika „chudobným brať a bohatým dávať“, rozpredali sa kľúčové zdroje verejných financií, ktorými sa dovtedy pokrývali potreby bežných ľudí a privatizácia sa stala po arizácii a znárodňovaní len ďalšou historickou sériou ekonomických zločinov.

Štrukturálna kríza celého systému, ktorá sa začala v roku 2008, odhalila v plnej nahote nielen skutočný stav spoločnosti, v ktorom sa nachádzame, ale spochybnila aj hodnoty Nežnej revolúcie, ktoré frustrovaní občania začali považovať za pokrytecké alebo zdiskreditované. Sociálny výbuch bol už potom iba otázkou času.

Marián Kotleba preto nie je tvorcom, ale iba produktom fašizoidných nálad, ktoré sa začali šíriť ako mor. Ako politik sa vyvíja. Pred desiatimi rokmi to bol iba pouličný bitkár a vagabund, ktorého si všímali len komerčné médiá ako atrakciu. Chodil v uniforme dnes už zakázanej neofašistickej politickej strany Slovenská pospolitosť, prezentoval sa nechutnými antisemitskými útokmi a velebením vojnových zločincov.

Vtedy ho mohli ľudia vidieť viac na zemi s putami za chrbtom ako za rečníckym pultom a spoločnosť mu robilo iba niekoľko desiatok holohlavých mladíkov. Čoskoro však zistil, že spomienkové rituály na vojnový fašistický štát na normálnych ľudí nezaberajú a našiel si novú agendu – rómsku. Kotleba demagogicky pospájal všetky trápenia slovenskej spoločnosti a našiel ich spoločný ventil. Nevysvetľuje im situáciu, útočí na city, čo zúfalým ľuďom obyčajne stačí.

Jeden z veľkých omylov mienkotvorných ľudí na Slovensku je predstava, že voličom na Kotlebovi imponuje jeho hulvátstvo. Chyba. Všade na svete je hlavnou príčinou rozhodnutia pridať sa na stranu extrémistov pocit, že tento človek nám hovorí pravdu, že sa našiel spomedzi politikov konečne niekto, kto je úprimný. Na dokonalú ilúziu tohto pocitu stačí expresívny slovník. Bežný volič nie je schopný rozoznať v takomto prejave manipuláciu a zneužívanie životných pocitov, on chce, aby niekto nahlas povedal to, čo si on myslí. A často to stačí, pretože aj zlyhania pri riešeniach vedia takíto ľudia delegovať na ostatných.

Navyše, Kotleba zmenil aj taktiku. Upravil svoj slovník a aj jeho prívrženci dostávajú pokyny, aby sa správali slušne, čo sa im občas nedarí, ale krotia sa. Neskúsených tínedžerov lákajú do svojich radov napríklad pozvánkami na brigády na chátrajúcich slovenských hradoch, ktoré sú obyčajne spojené s ideologickou indoktrináciou. Pseudogardistickú uniformu nosí už len medzi svojich prívržencov, na oficiálnych akciách ju zamenil za slušivé sako.

Kto sa trochu orientuje v problematike politického marketingu, tomu musí byť jasné, že na Kotlebovi už dávno niekto robí, že nie je osamelý samorast. O to viac prekvapuje, že novinári sa doteraz nezaujímali o ľudí v jeho pozadí. Rád si napríklad pestuje imidž neskorumpovaného politika, ktorého nikto neplatí. Nie je to tak celkom pravda. Každému musí byť jasné, že šitie uniforiem a rôzne iné aktivity niečo stoja.

Sotva si ich môže dovoliť platiť z vlastného vrecka muž, ktorý aj vo svojich 36 rokoch býva v byte svojej matky a ako oficiálne zamestnanie uvádza „prevádzkar“ (Bystričania hovoria, že vyhadzovač) jedného nočného klubu. Kotlebovým sponzorom je muž, ktorý sa predstavuje ako jeho „volebný manažér“ Miroslav Belička. Bude zaujímavé sledovať, ako sa s jeho novými pre biznis atraktívnymi právomocami bude vyvíjať aj jeho pozadie.

Každá spoločnosť má štatisticky okolo desať percent (plus mínus) ľudí so sklonom k extrémistickým stranám a hnutiam. V tomto smere počet Kotlebových voličov nie je nijako dramatický, práve naopak, patríme medzi európske krajiny s najnižšou podporou pre extrémnu pravicu. Nebezpečenstvo úspechu neofašistov v župných voľbách je v tom, že percento ľudí, ktorí ho nevolia (pravdepodobne pre psychologické zábrany), ale s ním súhlasia je oveľa vyššie.

Alarmujúci je najmä fakt, že racionálny diskurz napríklad o rómskej problematike je už dnes neuveriteľne komplikovaný, ak nie priamo nemožný. Spomínal som niektoré údaje, uvediem ďalšie: len niekoľko percent sociálnych dávok ide do rómskych osád, drvivá väčšina putuje k mladým nezamestnaným nerómom, no slovenská spoločnosť je napriek opakovanému zverejňovaniu týchto údajov presvedčená, že za chýbajúce peniaze v štátnom rozpočte môžu Rómovia.

V piatok na diskusii s obyvateľmi Banskej Bystrice som sa rozprával s veľmi sympatickou staršou dámou z Kultúrneho združenia Rómov Slovenska (áno, bola to Rómka, možno vzdelanejšia ako väčšina Kotlebových voličov, s doktorátom a krásnou slovenčinou). Hovorila svoje skúsenosti z toho, ako žijú Rómovia v osadách. Sedemčlenná rodina musí vyžiť z príjmu 350 eur (sic!), hoci väčšina ľudí si myslí, že Rómovia majú príliš vysoké sociálne dávky a rozširujú konšpiračné nezmysly o ich pohodlnom živote.

Títo ľudia nevedia nič o celom zložitom komplexe problémov tejto komunity spojenom s chudobou, nezamestnanosťou a nezamestnateľnosťou, vzdelaním, zdravotníckou starostlivosťou, ale aj s násilím páchaným na ženách a ani tieto údaje ich nepresvedčia o tom, ako hlboko sa mýlia, ale sú najväčšími krčmovými expertmi na rómsku problematiku.

Obávam sa, že diskusia o tejto agende je dnes už príliš iracionálna, pretože títo ľudia ignorujú argumenty, oni si už našli obetného baránka. Najzaujímavejším momentom z diskusie v Banskej Bystrici pre mňa boli pocity, ktoré vyjadrovali tamojší Rómovia. Ich stupňujúci sa strach o svoje rodiny, o svoje holé životy, ktorý pociťujú v atmosfére narastajúcej nenávisti väčšinovej spoločnosti voči nim.

Zaujímavé je to aj preto, lebo veľmi podobné pocity má aj druhá strana z rómskej komunity. A tak základnou emóciou našich vzťahov je vzájomný strach a nedôvera, strata empatie, porozumenia, súcitu a solidarity. Obávam sa, že sme už prekročili hranicu, za ktorou nie sme schopní vnímať a pochopiť problém racionálne. Veď povedať, že príčinou nástupu neofašizmu v Banskobystrickom samosprávnom kraji je neriešená rómska otázka je vo svojej podstate podobná ohavnosť ako povedať, že príčinou nástupu fašizmu v tridsiatych rokoch minulého storočia je neriešená židovská otázka.

V oboch prípadoch ide o zvrátené nepochopenie morálnej dimenzie odmietnutia takéhoto pohľadu na svet. Rómovia nie sú vinníci, ale obete toho istého systému, ktorý drví aj Kotlebových voličov. Záujmy oboch skupín sú v skutočnosti oveľa bližšie ako záujmy kultivovaných „bielych golierov“. Je najvyšší čas prestať bojovať s chudobnými a začať bojovať s chudobou.

Sporiť sa s takto mentálne nastavenými ľuďmi je dnes podľa môjho názoru úplne zbytočné, lebo nie sú otvorení diskusii. Svoje odpovede si našli bez toho, aby si položili otázky. No čo má význam, je odstraňovať skutočné príčiny ich frustrácie a pomôcť im nájsť to povestné svetielko na konci tunela. Jedným z najväčších problémov, ktorým sa zaoberám v poslednom čase, je otázka, ako mobilizovať ľudí dobrej vôle. Ako strhnúť dav pre pozitívne hodnoty a umiernené riešenia.

V čase krízy nie je problém vybičovať negatívne vášne, získať väčšinu extrémnymi emóciami. Radikálne prejavy sú osviežením v období spoločenskej stability, lebo vnášajú do ospalého diskurzu podstatné otázky. No v krízových časoch sú obyčajne spojené s manipuláciou davu a s demagogickou skratkou, ktorá sa končí (ako už vieme z dejín) najčastejšie v pekle. Byť umiernený, vážiť si demokraciu, solidaritu, nenásilie, toleranciu a ľudskosť nie je v neistých časoch politicky sexy.

Práve preto sa obávam, že politické elity nepochopia vzostup neofašistov ako spoločenskú hrozbu, ale ako politickú konkurenciu, ktorú sa budú snažiť napodobniť a ktorej sa budú chcieť čo najviac podobať. To je možno najväčšie riziko, lebo fašizoidné indivíduá už dnes nájdeme prakticky vo všetkých parlamentných stranách. Predstava, že po týchto voľbách už treba akceptovať aj fašistov je obludne zvrátená. Fašistický diskurz totiž do demokracie nepatrí, lebo ju popiera (či už otvorene alebo latentne svojou intoleranciou k iným názorom a skupinám), nemôže byť súčasťou plurality, lebo svojou agresívnou snahou o totalitarizáciu diskurzu je jej negáciou.

Ľudia, ktorí napádajú iných ľudí, nechcú ani slobodu, ani demokraciu. Chcú iba agresívne presadiť vlastnú vôľu. To je podstatou fašistického myslenia, ktorá mnohým ľuďom (uviaznutým v zjednodušených a najmä archaických predstavách, v ktorých fašizmus stelesňuje iba Hitler a esesáci) absolútne uniká. Práve preto je fašistická mentalita akceptovaná čoraz širšími skupinami obyvateľstva, ktoré stratili trpezlivosť a ochotu tolerovať iné ako vlastné záujmy.

Možno som priveľký idealista, keď beznádejne verím v nadčasové hodnoty ľudskej spolupatričnosti, ale myslím si, že existuje účinné riešenie, ako zvrátiť súčasný trend pochodu k novej totalite. Nie je ním paradoxne nič iné ako pevné zotrvanie na týchto hodnotách. Áno, zotrvať na princípoch slobody, demokracie, tolerancie, solidarity, mieru, spravodlivosti a nenásilia je nevyhnutné aj a možno práve v časoch, keď sú tieto hodnoty napádané, vysmievané, opúšťané a ohrozené, keď je vyprázdnený ich obsah, keď ľudia neveria v ich účinnosť.

Nie však vo svojej pokryteckej podobe, za ktorú si jej protagonisti právom vyslúžili posmešnú prezývku „pravdoláskari“. Ale presadzovaním konkrétnych riešení, ktoré bežných ľudí presvedčia, že ich práva nie sú závislé od veľkosti ich bankového konta, že štát im pomôže rovnako ako pomáha veľkým investorom a korporáciám, že spravodlivosť je v tejto krajine rovnako dostupná pre predavačku v supermarkete ako pre politika, že prácu robotníka si bude štát ceniť rovnako ako prácu manažéra, že čestnosť a poctivosť sa vypláca a zločiny budú potrestané.

Keď budeme jednoducho v uplatňovaní týchto hodnôt dôslední a poctiví. Ľudia musia pocítiť výhody demokracie, nemôžeme ich nútiť vyznávať jej princípy, ak sa ich nedotknú jej účinky, nemôžeme ich autoritatívne obmedzovať, do ktorých otázok smú hovoriť a do ktorých nie. Ak vezmeme vážne tieto výzvy, ešte nie je všetko stratené a z Kotlebu sa časom stane vyblednutá hnedá škvrna na mape Slovenska. Víkendové župné voľby povedali o stave našej spoločnosti krutú pravdu, no práve preto by sme mali urobiť všetko pre to, aby Slovensko posilnila.

A co si myslíte vy? Diskuse (13 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.

Martin Šimsa - filosof, Litoměřice

Fašismus a demokracie Pondělí, 25.Listopadu 2013, 13:45:6

I my máme své fašisty. Nechci je zde jmenovat, abych jim nedělal reklamu, média se o ni postarají. Problém je jak ten fašismus ve veřejném prostoru, tak ten fašismus v nás. Pokud bude v nás, bude i ve veřejném prostoru. Demokracii, respektu k druhým, slušné, argumentované diskusi se musíme učit, strach a nenávist jsou pudové a emocionální, těm se propadá okamžitě a bez kontroly. Demokracie je pro svobodné, odpovědné, dospělé a odvážné občany, fašismus je pro ustrašená individua, která potřebují vůdce. Demokracii se učíme a tvoříme každý den znovu. Největší blud doby polistopadové byl v tom, že nyní jsme už vybojovali demokracii, nyní už jde jen o to dohonit Západ. Demokracii ještě nemáme, je však lepší, lidštější a přátelštější než fašismus s povinnými dávkami strachu a nenávisti.

Co se mi honí hlavou když p. Šimsa mává praporem. Úterý, 26.Listopadu 2013, 18:39:18

"strach a nenávist jsou pudové a emocionální, těm se propadá okamžitě "

Vzpomínám si na petici slečny Rychlíkové. 24. srpna zveřejnila ČT reportáž, jejíž vyznění, se s. Rychlíkové nelíbilo. Už 26. srpna se objevila její petice se stovkami podpisů. Slečna Rychlíková a její přívrženci jednali pudově, emocionálně a okamžitě. Jednali tak rychle, že část si jich ani nestihla poslechnout reportáž, na kterou reagovali, prostě pud.
"Demokracii, respektu k druhým, slušné, argumentované diskusi se musíme učit, "
Pokud by slečna Rychlíková, s respektem k věku , odbornosti a občanské pověsti, vyzvala p. Siostrzonka v otevřeném dopise, aby upřesnil či doplnil své argumenty, mohli bychom věřit že překonala tu fašistku ve svém nitru a je schopná vést slušnou diskusi. Bohužel nestalo se.
p.s. Za předpokladu že členové bojových jednotek SS byli fašistického smýšlení, jak vysvětlíte jejich odvahu a obětavost v bojových akcích ? Byla ta odvaha v boji jakousi tajemnou transformací zbabělosti ? A když je fašismus spojován s progresivitou, fyzickou silou a mládím , jak to že se hodí pro ustrašená nesamostatná individua ? Dal by se Reinhard Heydrich charakterizovat jako ustrašenec ?


















Martin Šimsa - filosof, Litoměřice

petice slečny Rychlíkové Středa, 27.Listopadu 2013, 14:11:40

Pan Kuchejda se neustále vrací k petici slečny Rychlíkové, kterou jsem podepsal a poté i proti němu hájil. Nejprve jsem nechtěl reagovat, ale pak jsem si uvědomil, že se to týká dnešní slovenské i české situace. Na Slovensku jsou "napřed" v tom, že tam zvolen člověk, který se veřejně hlásí ke "slovenskému fašismu". U nás v Čechách sice k takové situaci ještě nedošlo, ale může k ní také dojít, zvláště pokud se v našich médiích budou vyskytovat prohlášení podobná těm, které učinil pan Siostrzonek v České televizi po pokusu o pogrom v Ostravě. Doslova tam prohlásil: „Víte, vždycky, když slyšíte takové ty politicky korektní řeči – Kocába a spol., že je to nefér a podobně, když se jich zeptáte, kdo z nich by bydlel například v panelovém domě, který je obydlen romskými obyvateli, tak bych chtěl vědět, kdo by to ve skutečnosti udělal. A to je ta nepravda, to je ta faleš, na kterou si hrajeme, a bohužel se to vrací proti nám." Toto prohlášení , které sám označil za politicky nekorektní, je typické pro malý český fašismus. Pan Kotleba byl zvolen a veřejně známým se stal pro svá prohlášení a aktivity namířené proti Romům. U nás se podobně "proslavil" pan Čunek a podobné je i prohlášení pana Siostrzonka. Pokud nechceme mít fašisty ve veřejných funkcích, je třeba, abychom podobné projevy odmítali. Proto jsem rád, že slečna Rychlíková onu petici iniciovala a jsem rád, že jsem ji podepsal, i když panu Kuchejdovi leží v žaludku a neustále se k ní vrací.

Ivan Datko - Praha

Hermann Broch:Teorie masového šílenství Čtvrtek, 28.Listopadu 2013, 10:32:53

Prave v poslednom cisle A2 vysla recenzia knihy Hermann Broch:Teorie masového šílenství
Příspěvky k psychologii politiky : http://www.academia.cz/teorie-masoveho-silenstvi.html . Je to sice z doby 2 sv.vojny ale z velkej casti aktualne aj teraz. Jeden znamy na to napsal kratkou recenzi : Rakouský spisovatel Hermann Broch ve své knize Teorie masového šílenství (Akademia 2013) vychází z prací Freuda, Junga, Le Bona, od jejichž teorií se přesouvá k subtilnějšímu pojmu lidského stavu polospánku, který pokládá za primární předpoklad pro masové šílenství (prožil komunistický i nacistický teror). Broch v knize podniká exkursy i do vzdálených historických epoch, takže probuzení démonických, destruktivních sil celospolečenské psychopatie vnímá jako opakovaně se vracející fenomén. Pracuje při tom s pojmem metafyzické úzkosti, jíž rozumí vše mimo Já, vše co přesahuje Já nebo je pro Já neuchopitelné.

K překonání této úzkosti potřebuje Já moment extáze, moment rozšíření, což se dle Brocha odehrává ve dvojí možné linii.

První je charakterizována obohacováním iracionality ve smyslu duchovní, kulturní či náboženské extáze. Já je rozšířeno do světa, je obohaceno světem ve smyslu "JÁ JSEM SVĚT".

Druhá linie je rytmizována iracionálními cíli, prezentovanými ovšem jako racionální a nutné. Důsledkem je návrat k ne-kulturnímu, k archaicko-infantilní formě existence, jejíž extáze spočívá ve vybíjení pudů, v podmanění si druhého v duchu hesla "JÁ MÁM SVĚT".

Zjednodušeně řečeno: Všichni toužíme po extázi, která vymaže naši hrůzu z nicotnosti ve vesmíru. Buď na to jdeme přes duši a vystačíme si sami. Nebo na to jdeme přes hmotu, a pak k tomu potřebujeme celý svět.

(volně podle recenze v A2 24/2013 zpracoval Ondřej)

"Vaše starosti a Rotschildovi peníze". Pátek, 29.Listopadu 2013, 07:47:19

Obávám se p. Datko, že jen nějaké mizivé promile procenta obyvatel planety se budí hrůzou ze své nepatrnosti ve vesmíru. Ale mnoho se jich budí hladem a hrůzou, že ztratí práci, nebudou mít zítra jídlo pro své děti, nebo že jim na hlavu spadnou nějaké humanitární a demokratizační bomby. Považuji to za mnohem pravděpodobnější.

Ivan Datko - Praha

Metafyzika Sobota, 30.Listopadu 2013, 17:31:54

Ja som tym prispevkom nechcel spochybnit normalne existencialne starosti mnohych ludi, tie ja osobne chapem a snazim sa angazovat v ramci moznosti na ich rieseni. Ale ta kniha hovori o tom ze spolu s tymi starostami maju nase zivoty aj dalsie rozmery ktore tiez rozhoduju o nasich cinoch a motich k cinom. Konkretne pri volbe M.Kotlebu ide podla mna o to ze ho volia ludia ktory sa este nebudia hladem. Chapem ze ty jeho volici citia najroznejsie hruzy z dnesneho sveta ktore citim aj ja, ale volenim Kotlebu akoby dufaju ze ich on tychto hroz zbavi co je podla mna vrcholne naivne ale zaroven psychologicky pochopitelne. Ponuka im len velmi nahrazkove riesenia ktore im ma priniest ten vytuzeny stav bez hruz a uzkosti. Tym ale odvadza ich pozornost a vedomie od toho skumat to co su skutocne zdroje techto pocitov zmaru a beznadeje. Socialna a ekonomicka situacia jde urcite jednou z nich. Tu existencialnu hrozu clovek nemusi pocitovat priamo ale prave skrz ten stav spolocnosti a vztahov v spolocnosti.

Není to tak složité. Neděle, 1.Prosince 2013, 09:18:14

Možná je to pro vás momentálně zajímavé téma, ale absolutní většina lidí řeší problém co dnes a co zítra. Člověka který ztratil práci neutěšíte poukazem na jeho nepatrnost ve vesmíru a tím pádem i na nepatrnost jeho problému. Kromě několika málo lidí, kteří se zabývají metafyzikou a pár skutečně věřících, vnímají lidé svůj život jako těch 60 či 70 let, které mají "přiděleny" a které chtějí prožít jakž takž spokojeně. Ti kteří se přiblížili k prožitku nekonečna času a prostoru (a není jich patrně mnoho) se buď psychicky zhroutili, nebo svůj zážitek zpracovali a pokusili se jej předat dále. A pokud skutečně toužíte pocítit byť jen zlomek tohoto pocitu, zapomeňte na "teoretiky kteří o tom jenom píšou" a přečtěte si popis tohoto prožitku od člověka který jím skutečně prošel a předal jej dále.

Jan od Kříže Temná noc duše.

Snad pak budete tušit o čem píšete. Nechtěl jsem komentovat, ale přece. Snad si pak uvědomíte, že pocit nepatrnosti není důležitý, důležitý je pocit osamělosti ,opuštění vším a všemi. To člověka drtí. No a Kotleba (nevím o něm nic) patrně nabízí pocit vzájemné pospolitosti, kterou individualizovaná, na konkurenci a egoismu založená společnost člověku nenabízí. To je vysvětlení jeho úspěchu.



Jevi_1

Eva Hájková - zapadákov

Neděle, 1.Prosince 2013, 10:09:16

Pokud není myslitelná jiná pospolitost než taková, která je založena na vyloučení někoho z ní, potom je pospolitost veskrze špatná věc.

Ivan Datko - Praha

ad : Absolutní většina lidí Neděle, 1.Prosince 2013, 12:30:54

Samozrejme je toto teraz pre mna osobne zaujimave tema a proto o tom pisi. V ramci vlastniho zaujmu sa tymito vecami zaoberam a vnimam ich hlavne skrz svoju vlastnu skusenost, a zaroven sa povazujem za obycajneho cloveka. Ale mam zaroven pocit ze rozsirovanie tohoto introspektivneho poznania mezi ostatni lidi ma zmysel (to beru v obecne rovine, nedelam si narok na to ze muj prispevek je toho uplne schopny :-) ) a nesuhlasim s tym ze vacsina ludi nema na to aby dokazali vnimat seba aj inak nez cez tie materialne problemy. Podla mna bytostny zivot v kazdom z nas chce byt zity aj inak nez len tuzbou po jakz-takz spokojenom zivote. Zameranie sa len na toto "jakz takz" a "co dnes a zitra" a ignorovanie poznania toho kym a cim skutocne sme, je jeden z dovodov preco sa podla mna ziadna skutocna, vo viditelnom svete povsimnutelna zmena nemoze uskutocnit a naopak vedie k priklonu k tym zjednodusenym rieseniam ala Kotleba. Mozem sa aj mylit ale momentalne je to moje silne presvedcenie.
Inak dakujem za tip na knihu, uz mi ju myslim niekto odporucal a mozno sa k nej raz dostanem. Ale zaroven sa ma trochu neprijemne dotyka (posobi to tak patronizujuco) ze hodnotite to co ma zaujima jako ze to je neco jen teoretickeho kdezto vy znate neco co je vic jakoby prave poznani :-) Kazdy mame svoji cestu a porovnat nase poznani s poznanim druhych buduje jen dalsi bariery a odpory, minimalne na nevedome urovni.
Ja osobne mam problem pouzivat slova vzajemna pospolitost na to co nabizi Kotleba. Pospolitost ma pro mne jako slovo neco jako pozitivny zafarbeni, a to co nabizi on je jen velmi falesne vyhlizejici nahrazka nebo primo opak - aj ked on sam to slovo muze pouzivat, resp. zneuzivat. Vedie to potom zbytecne k zaverum ktere napsala pani Hajkova.

Jen pár poznámek. Neděle, 1.Prosince 2013, 19:56:57

Pospolitost vždy někoho vylučuje. Jsou pospolitosti zahrádkářů, muslimů , komunistů nebo naturistů. Ti ostatní ,tedy nemuslimové ,nezahradkáři, nekomunisté či textiláci do nich prostě nepatří.

" a ignorovanie poznania toho kym a cim skutocne sme, je jeden z dovodov preco sa podla mna ziadna skutocna, vo viditelnom svete povsimnutelna zmena nemoze uskutocnit "

Toto je patrně pravda, ale uvědomují si ji jen někteří. Z nich se pak rekrutují ti jež hýbají dějinami i národy. Ježíš, Mohamed , Hitler, Stalin a snad i otec František.

Pospolitost může být dobrá i špatná jak vidno. Je to otázka výběru a část lidí si prostě vybrala Kotlebu. Když si část němců vybrala Hitlera, bylo to špatně, ale oni si mysleli, že je to dobré, protože jinou nabídku neviděli. Chytří jsme dnes, ale my jsme neumírali hlady v době hospodářské krize.
Pane Datko já vás nekritizuji, jen konstatuji, že vás to momentálně zajímá. To je dobře. Poukazuji, pouze na to, že je jistě přínosnější poznat někoho, kdo reálně jistou skutečnost prožil, než debatovat s desítkou teoretiků. Můžete diskutovat o sexu s vysokoškolsky vzdělanou řádovou sestrou, ale prostitutka se základním vzděláním a desetiletou praxí vám toho řekne mnohem víc. :-)










Jevi_1

Eva Hájková - zapadákov

Neděle, 1.Prosince 2013, 20:30:47

Pochybuji, že pospolitost zahrádkářů někoho vylučuje. Nejde o to, zda v pospolitosti jsou přítomni všichni, ale zda tam může vstoupit kdokoliv. Jestli tedy zahrádkáři někoho z ideologických (nebo rasistických) důvodů předem ze své pospolitosti nevylučují.
A pokud jde o pospolitost komunistů, tak to je protimluv - komunisté nikdy žádnou pospolitost neměli ani ji neplánovali. Komunista zkrátka není pospolitý člověk, tedy člověk, který si potrpí na komunity. A pokud je, tak to není opravdový komunista.
Ono vlastně záleží na tom, co si pod pojmem pospolitost představujete, pane Kuchejdo, takže se mnou klidně nemusíte souhlasit. Ale já to tak vidím.

Není to tak složité. Neděle, 1.Prosince 2013, 21:13:17

"Ono vlastně záleží na tom, co si pod pojmem pospolitost představujete, "

Definujte svou představu a budeme pokračovat.

Jevi_1

Eva Hájková - zapadákov

Neděle, 1.Prosince 2013, 21:24:18

No, mně úplně stačí to, co už jsem napsala. Chtěla jsem jen upozornit na to, že pospolitost nemusí být vždycky dobrá věc. Tedy pokud by byla eventuelně proti někomu namířená.

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.