Postaviť sa proti lavíne nenávisti (Výzva k politickej a občianskej odvahe)

V situaci prudkého růstu antirómských nálad na Slovensku je třeba, aby se probudili všichni lidé schopní ovlivnit veřejné mínění a bránili menšinové názory sounáležitosti a racionality proti většinové atmosféře nenávisti, strachu a vášní.

A1

Eduard Chmelár

03.10.2012 09:03

Slovensko sa otriasa vlnami hnevu a nenávisti. Je to najväčšia koncentrácia negatívnej energie od konca druhej svetovej vojny a môže sa skončiť tragédiou nepredstaviteľných rozmerov. Všetky vžité predstavy o vľúdnom, dobrosrdečnom a kresťanskom národe, ktoré sme si vytvárali o nás samých, sa zrazu ukazujú ako falošné. Spôsob, akým masy reflektujú spolužitie s Rómami, poukazuje skôr na to, že dav nechce riešenie, dav si chce vybiť zlosť. Dav neuvažuje, dav reaguje. V dave nepočuť názor človeka, iba jeho hnev. A z hnevu nepovstalo nikdy nič dobré.

Strach, zúfalstvo, ale i hnev sú prirodzené ľudské emócie a reakcie na vlastné životné pocity. Je však nebezpečné, ak tieto emócie niekto zneužíva na ľahšie ovládanie más, pretože predsudky a nevedomosť davu sa v rukách demagóga stávajú zbraňou hromadného ničenia.

Chcem sa hneď na začiatku prihovoriť týmto rozhnevaným ľuďom a povedať im, že vnímam ich znechutenie, že nepodceňujem ich skúsenosti a že chápem ich obavy. V tejto situácii niet nevinných. Celé generácie politikov odsúvali tento problém, až kým nenarástol do takmer neriešiteľných rozmerov a nezačal spôsobovať paniku. A ako vždy, keď prichádzajú zlé časy, ľudia hľadajú vinníka, nie východisko. Je však dôležité, aby sme hľadali postupy, ktoré fungujú a nie teatrálne gestá, ktoré prinášajú emocionálnu úľavu. Inak sa rútime všetci do pekla, ktoré nás strávi bez ohľadu na farbu pleti.

Preto vám dnes nebudem hovoriť príjemné lži, ktoré vás uspokoja a zvýšia mi popularitu. Poviem vám nepríjemnú pravdu, ktorú vám nechcú hovoriť politici, lebo sú zbabelí. Politici vám budú navrávať, čo len chcete počuť, len aby si udržali alebo zvýšili vašu priazeň. Klamú vám do očí a vy im nadšene tlieskate. Už vám to musí niekto povedať. Skandujete, že nie ste ovce a správate sa tak. Neoverujete si informácie a šírite polopravdy a lži, z ktorých sa stávajú tradované mýty. Ste potravou mocibažných politikov, na ktorých na jednej strane nadávate a na strane druhej sa tak ľahko necháte chytiť do pasce, že by to bolo až na smiech, keby to nemalo také tragické následky. Nebudem sa vám líškať, podkladať, nebudem vám lichotiť. Neuchádzam sa o vaše hlasy. Nezáleží mi na tom, že budem neobľúbený, záleží mi na tom, aby sme žili v pravde.

Nikto z politikov, ktorí robia svaly na Rómov, vám doteraz nepomohol. Silné reči Pavla Freša, Ľudovíta Kaníka, Richarda Sulíka, Igora Matoviča či Roberta Kaliňáka neriešia VAŠE problémy, ale zvyšujú ICH preferencie. Rozhorčení demonštranti z Partizánskeho sú len komparzom kampane svojho primátora na post župana v budúcoročných voľbách. A nikto sa nepýta, kto stojí za Mariánom Kotlebom, odkiaľ vzala strana s podporou menšou ako množstvo alkoholu v krvi jej prívržencov peniaze na uniformy, rekvizity či dokonca platených poradcov! Kto má na tomto rozoštvávaní záujem? Zneužívajú vás. A vy sa nehneváte na nich, ale vybíjate si zlosť na jednom bezmocnom etniku, ktoré má ešte horšie problémy ako vy.

Onedlho tomu bude presne rok, čo sme sa vydali na prvý pochod k sídlu finančnej skupiny Penta. 15. októbra 2011, tri mesiace pred protestmi proti kauze Gorila, zazneli na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave po prvýkrát slová, ktoré boli verejnou obžalobou: Slovensko ovládajú bez ohľadu na výsledky volieb dve až tri finančné skupiny a päť až šesť veľkopodnikateľov. Čo sa odvtedy zmenilo? Kde je vaše odhodlanie a nadšenie? Je vari oligarchia porazená? Je partokracia menšia? Ako je možné, že ľuďom vadia úbohé obydlia chudákov na okraji spoločnosti a nejdú protestovať pred čierne stavby miliardárov? Ako je možné, že týrané „biele“ ženy, dieťa usmrtené „bielymi“ rodičmi, biele goliere, ktoré rozkrádajú tento štát vo veľkom, nás nechávajú ľahostajnými a na druhej strane nás rozčuľujú aj drobné krádeže Rómov? Čo je to za hrdinstvo – báť sa mocných a lynčovať slabých? Necítite sa zbabelo?

Keď sme boli vydať občiansky zatykač na pohlavárov J&T, pred ich sídlo sa proti presile policajtov odvážilo kráčať sotva 20 ľudí. Dvadsať. Boli tam všetky celoštátne médiá a ani jedno nemohlo odvysielať čo i len šot. Na chudobných Rómov sa odvažujete valiť v stovkách i tisícoch v ohlušujúcom mediálnom karnevale. Vykrikujete rasistické heslá, vulgárne im nadávate, urážate celú skupiny obyvateľstva a ešte máte toľko drzosti nazývať sa „slušnými“. Takto nevyzerá výkrik spravodlivosti, ale rev slabochov.

Nenávisť je ten najhorší radca, zakaľuje úsudok. Ľudí vybičovaných nenávisťou neuspokojíte racionálnymi krokmi, ale len podporou ich hnevu. V takejto atmosfére idú vecné argumenty bokom, hoci z úst odborníkov odzneli už nespočetne veľakrát. Mnoho ľudí napríklad stále verí, že väčšina dávok v hmotnej núdzi smeruje do rómskych osád. Pritom správa Svetovej banky a údaje ministerstva práce zo Sociálnej poisťovne už začiatkom tohto roka potvrdili, že iba tri percentá (TRI PERCENTÁ!) takýchto dávok idú do tohto prostredia a väčšinu peňazí zhltnú mladí „bieli“ nezamestnaní do 25 rokov. Politici tieto štatistiky poznajú. Napriek tomu buď klamú ľudí a podporujú ich vášne alebo nemajú odvahu na to, aby proti týmto skresleniam otvorene vystúpili. Áno, dnes už treba odvahu aj na to, aby sme rozzúrenej väčšine povedali pravdu. Kto to však urobí?

Keď dnes diskutuje o rómskej problematike pred kamerami vládny a opozičný politik, napríklad Róbert Kaliňák a Igor Matovič, vyzerá to, ako keby sa rozprával doktor Jekkyl s Mr. Hydeom. Behá mi z toho mráz po chrbte. Zredukovať takú zložitú a mnohorozmernú tému do kriminálneho problému je nielen hlúpe, ale aj nebezpečné. Represia totiž môže fungovať iba vtedy, ak má zastrašovaný človek na výber lepšiu alternatívu. Ak žijete v extrémnej chudobe bez možnosti zamestnania, nemáte čo stratiť. To by mohol pochopiť každý, kto čítal Čenkovej deti. Róm z osady nemá šancu získať zamestnanie, lebo aj keby neexistovala na našom pracovnom trhu rasová diskriminácia (čo vieme, že existuje), jeho nízka kvalifikácia ho v poradovníku odsúva na posledné priečky. Musíme pochopiť, že kriminálny problém je len dôsledkom problému sociálneho. A musíme si pripomenúť, že len absolutistické monarchie a totalitárne režimy sa vyrovnávali so sociálnymi problémami potláčaním (za kancelára Metternicha ministerstvo polície, za Alexandra Macha ministerstvo vnútra, za Karola Bacílka ministerstvo bezpečnosti).

A vždy to viedlo len k nahromadeniu problémov. Nech nám ako odstrašujúci príklad slúži maďarská politika voči sociálne zaostalým Slovákom, ktorí v 19. storočí trpeli vlnami hladomoru a uhorská vláda im odmietla ekonomickú pomoc, diskriminovala ich na pracovnom trhu a donútila ich k emigrácii. Toto nie je systémová politika, ktorá má za cieľ pozdvihnúť úroveň rómskeho etnika, toto je typická populistická politika, ktorá sa snaží zapáčiť väčšinovému latentne až otvorene rasistickému obyvateľstvu. My však potrebujeme riešiť problém, nie pocity, potrebujeme nápady z dielne ministerstva práce a školstva, nie vnútra.

Áno, ľudia potrebujú, aby ich problémy začal štát brať vážne, aby ich kompetentní vypočuli, aby ohrozených ochránili. Ale potrebujeme aj odvahu na opatrenia, ktoré také populárne ako pochody na rómske osady nebudú. Potrebujeme pochopiť, že tento problém je predovšetkým ekonomický a sociálny, že je to prioritný problém a prioritné problémy si vyžadujú prioritné financie. Je neobyčajne hlúpe až primitívne očakávať, že na rozvojové programy pre Rómov nedáme ani cent a poriadok s nimi urobia policajti. Potrebujeme spoločenskú zmluvu, v rámci ktorej zodpovední politici občanom konečne vysvetlia, že fungujúce riešenia v prospech nás všetkých budú túto spoločnosť niečo stáť, že je to investícia do našej pokojnejšej budúcnosti. Sme ochotní dohodnúť sa na tom? Alebo len nadávať v krčme a za počítačom? Je hrozné vidieť, ako otrávenému ovociu rasizmu podlieha čoraz viac vážených osobností, ako sa extrémne názory vytlačené v zdravej spoločnosti na okraj, stávajú mentálnou výbavou médií hlavného prúdu, ako protofašistické prejavy prenikajú do najsilnejších politických strán.

Potrebujeme politikov, ktorí dovidia za roh a neboja sa obetovať svoju popularitu pre blaho štátu. Verím, že takí sú. Prečo však mlčia? Prečo sa zbabelo skrývajú za chrbát Richarda Sulíka či Pavla Freša a dovolia, aby tón diskusie o týchto otázkach určoval Marián Kotleba? Kde sú spoločenské autority, kde sú umelci, ktorí sa za peniaze vedia prepožičať reklame súkromnej zdravotnej poisťovne, ale boja sa podporiť spoločenský zmier medzi majoritnou a minoritnou spoločnosťou? Kde je arcibiskup Zvolenský, generálny biskup Klátik, rabín Myers? Kde sú tí cirkevní predstavitelia, ktorí navrhovali misionársku činnosť v rómskych osadách? Naopak to neplatí? Vari nie je potrebné zdôrazňovať väčšinovej obci veriacich potrebu kresťanskej lásky, milosrdenstva, porozumenia a jednoty s bratmi a sestrami rómskeho pôvodu? Ako je možné, že cirkvi dosiaľ nereagovali na tieto vlny nenávisti?

Je pekné rozprávať o „dlhých bielych rúchach v nebeskej diaľke“ a ich symbolike. Ale ľudia potrebujú šaty a topánky tu na zemi. Je pekné rozprávať „o cestách oplývajúcich mliekom a medom“, ale Boh káže kresťanom, aby sa postarali aj o chudobné štvrte tu na zemi a o jeho deti, ktoré hladujú. Je pekné rozprávať o novom Jeruzaleme, ale raz už konečne musí kazateľ hovoriť aj o nových Rudňanoch, o novom Letanovskom mlyne, o novom Luníku IX. Rómovia potrebujú na svojej strane takýto silný hlas. Kým ho nemajú, vypomôžme si prejavom apoštola nenásilia Martina Luthera Kinga, ktorý 9. júna 1961 na Lincolnovej univerzite v Pennsylvánii predniesol tieto slová:

„Moderný svet nám pririekol veľa prívlastkov a jeden z najčastejších je „neprispôsobiví“. Každý z nás chce žiť vyrovnaný život a neskončiť ako neurotická osobnosť. Ale ja vám hovorím, že v našom spoločenskom poriadku sú isté veci, ktorým sa hrdo odmietam prispôsobiť a voči ktorým volám k neprispôsobivosti všetkých ľudí dobrej vôle. Nikdy som nemal v úmysle prispôsobiť sa zlu diskriminácie. Nikdy som nemal v úmysle prispôsobiť sa náboženskej bigotnosti. Nikdy som nemal v úmysle prispôsobiť sa ekonomickým podmienkam, ktoré mnohým ľuďom vezmú i to najnevyhnutnejšie a hŕstke doprajú luxus. Nikdy som nemal v úmysle zvyknúť si na šialenstvo militarizmu.

A k tejto neprispôsobivosti volám všetkých ľudí dobrej vôle, lebo spása nášho sveta spočíva v rukách neprispôsobivých. Buďme teda neprispôsobiví, takí neprispôsobiví ako prorok Amos, ktorý uprostred všetkej nespravodlivosti dokázal vykríknuť slová, ktorých ozvena znie stáročiami: „Ale nech sa právo valí ako vody a spravodlivosť ako silný potok!“ Buďme neprispôsobiví ako Abraham Lincoln, ktorý bol natoľko jasnozrivý, že vedel, že tento národ nemôže existovať spolovice zotročený a spolovice slobodný. Buďme neprispôsobiví ako Ježiš Nazaretský, ktorý sa dokázal pozrieť do očí mužom a ženám svojej generácie a zvolať „Milujte svojich nepriateľov, dobrorečte tým, ktorí vás preklínajú, čiňte dobre tým, ktorí vás nenávidia a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú!“ 


Ja verím, že práve vďaka takejto neprispôsobivosti dokážeme vykročiť z bezútešnej a skľučujúcej polnoci neľudského správania človeka k človeku do žiarivého úsvitu slobody a spravodlivosti. To bude onen deň, keď všetky deti Božie, čierni i bieli, židia i kresťania, katolíci i protestanti spoja ruky a budú spievať slová starého černošského spirituálu: „Konečne voľní! Konečne voľní! Vďaka, Bože všemohúci, sme konečne voľní!“

Táto spoločnosť nebude slobodná, ak nebude zmierená, nebude prosperujúca, ak nebude jednotná, nebude rozvinutá, ak nebude predvídavá. Je čas postaviť sa proti lavíne nenávisti. 

Chcem počuť konečne prezidenta republiky, aby si plnil svoje povinnosti, aby prehovoril k národu a upokojil situáciu, aby sa zachoval ako hlava štátu a nie ako hlava v piesku. Chcem počuť predsedu vlády, aby sa prejavil nie ako sociálny populista, ale sociálny demokrat a jednoznačne odsúdil nenávistné kampane proti etnickým skupinám. Chcem počuť predsedu KBS, generálneho biskupa ECAV, metropolitu Pravoslávnej cirkvi i bratislavského rabína, aby dôrazne vystúpili proti rastu intolerancie a dôslednejšie napĺňali mravné poslanie svojich cirkví a náboženských spoločností. Chcem počuť našich populárnych hercov, aby neprepožičiavali svoje tváre len na lacnú zábavu, ale vyjadrili jasne svoje občianske postoje. Chcem počuť úspešných športovcov, ktorí prisahali na olympijské ideály, aby oživili ich ducha v pestrofarebnom slovenskom prostredí.

Vyzývam mlčiacich, aby prehovorili, aby sa nebáli vystúpiť proti tým, ktorí pod pokryteckou záštitou „slušnosti“ obchádzajú vo svojich slovných prejavoch všetky zákony morálky. Vyzývam všetkých mienkotvorných ľudí, politikov, umelcov, mysliteľov k odvahe verejne brániť menšinové názory empatie, spolupatričnosti a racionality vo väčšinovej atmosfére nenávisti, strachu a vášní. Vyzývam všetkých ľudí dobrej vôle k účasti na kultúre porozumenia a solidarity.

Diskuse (2 příspěvky)

Luděk Ševčík - OSVČ

Sobota, 6.Října 2012, 17:02:18

Vyníkající text a hlavně zásadně správný morální postoj! Pane Chmeláre, zkuste tento článek nabídnout do všech slovenských i českých médií. Pokud jej někdo otiskne, bude to vyníkající, a ti, kdo jej odmítnout, jen prokáží, jak dalece jsou od skutečné demokracie.

Martin Šimsa - filosof, Litoměřice

text pro nás Čtvrtek, 20.Června 2013, 23:06:33

Velmi aktuální text u nás právě tak jako na Slovensku.

Pro vložení příspěvku musíte být zaregristrováni a přihlášeni.