Slovenská politika nikdy nebola postmoderná. Veľkého príbehu o súboji Dobra so Zlom sa nedokázala zbaviť od novembra 1989, cez odpor proti mečiarizmu až po dnešnú panickú snahu skresať preferencie Smeru. Z parlamentných volieb sa namiesto súťaže programov stalo bojisko, v ktorom je najdôležitejšia ochota postaviťsa Hydre, bez ohľadu na vlastnú ideologickú a programovú bezradnosť.

Slovenský politický diskurz zas nikdy nebol dôsledne pluralitný. Naivne libertariánsky mediálny establišment ľavicu nikdy nepovažoval za samozrejmú súčasť politického spektra, ale za spiatočnícky element hodný ostrakizácie. Aj vďaka tomu si Smer mohol prisvojiť nálepku sociálnej demokracie bez akejkoľvek námahy a alternatívy, aj keď liberálnou ľavicou v skutočnosti, napriek rodokmeňu, nikdy nebol.

Predvolebným Slovenskom najviac rezonuje štrajk učiteľov a hromadné výpovede zdravotných sestier. Tým premiér Fico odkázal, že majú nielen očakávať od štátu, ale aj pre štát niečo spraviť, a odmietol s nimi jednať.

Do volebných kampaní sa téma zlyhávajúcich verejných služieb premieta najmä ako boj proti korupcii a ten sa stal hlavnou deliacou čiarou. Za štyri roky jednofarebnej vlády sú totiž najviac viditeľné práve korupčné škandály — šéf štátnej zdravotnej poisťovne uzatváral zmluvy v hodnote miliónov eur s firmou svojej tety. Kvôli predraženému nákupu CT prístroja odstúpil predseda parlamentu, len aby sa v kampani opäť dostal na výslnie. Informatizácia štátnej správy pohltila dokonca miliardu eur, výsledkom sú nefungujúce systémy.

Ako ukazuje podpora štrajkovým akciám, dopyt po riešeniach existenčných problémov ohrozených skupín obyvateľov existuje, Smer ale nie je ich nositeľom. Fico pod tlakom zvolil stratégiu odvádzania pozornosti na utečeneckú krízu, tá ale príliš nevychádza. Navzdory rétorike sa Smer dostal v posledných predvolebných prieskumoch tesne na hranicu 30%, čo bolo nedávno nepredstaviteľné.

Zatiaľčo pre českého kultúrneho liberála je politika ČSSD v prístupe k utečeneckej kríze schovávaním hlavy do piesku, pre toho slovenského by bola v slovenskom kontexte radikálnou. Podobne ako Česi závidia Slovákom prezidenta Kisku, xenofóbiu odmietajúca časť slovenskej spoločnosti závidí Čechom premiéra Sobotku, nehovoriac o Zelených.

Premiér Fico kvôli zisku xenofóbnych hlasov cestoval pred niekoľkými dňami na predvolebnú tlačovku až do Macedónska, kde sa potreboval na vlastné oči presvedčiť o tom, že 25 slovenských policajtov vyslaných chrániť macedónsku hranicu, nie je ohrozených. Tí sú zároveň jedinou formou pomoci, ktorú Slovensko Macedónsku poskytlo, a Fico je na tento zásadný prejav solidarity aj patrične hrdý. Pózovanie pri hraničnom plote veľmi evokovalo prechádzku Petra Fialu v Maďarsku: „Prišiel som, videl som, viem čo s tým“.

Nabídka pravice

Popis Smeru ako Zla, ktorého sa treba zbaviť, do veľkej miery sedí. Na to, aby sa v sobotu odohral mýtický zápas, však chýbajú hrdinovia. Opozíciu predstavuje priehrštie nábožensky konzervatívnych strán, libertariáni brániaci kultúru pred nájazdom ôsmich azylantov, či programovo neveľmi čitateľná maďarsko-slovenská strana.

Stredových konzervatívcov zastupuje #Sieť, podľa prieskumov najsilnejšia opozičná strana. Tá dlhodobo upozorňuje na korupčné škandály a mnohé z najzávažnejších do centra pozornosti priniesla práve ona. Mnoho z jej poslancov zároveň podpísalo výzvu konzeratívnej Aliancie za rodinu, hlavného iniciátora minuloročného referenda o zákaze manželstiev a adopcií homosexualných párov. Sám predseda, Radoslav Procházka, si protikorupčný imidž poškodil zverejneným vyjednávaním reklamy bez platby DPH.

#Sieť vznikla odchodom Procházku z Kresťansko-demokratického hnutia (KDH), tradičnej konzervatívnej strany s podobným postojom v kultúrnych otázkach. Záťažou KDH v súčasnej spoločenskej atmosfére je účasť na korupciou poznačených vládach Mikuláša Dzurindu a teda nedôveryhodnosť protikorupčnej rétoriky. Voliči si takisto pamätajú, že strana na post ministra zdravotníctva nominovala Ivana Uhliarika spájaného so skupinou Penta.

Doteraz do konzervatívneho ideového tábora patrila zväčša aj strana Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti (OĽaNO), ktorá v minulom volebnom období do parlamentu vyniesla najhlasnejších kritikov emancipácie LGBT komunity. Ako však už názov napovedá, OĽaNO nefunguje na princípe politickej strany s jasným programom, je len platformou pre nezávislých kandidátov najrôznejšieho ideového pozadia. Vďaka tomu, a aj vďaka osobe predsedu excentrického šoumena Igora Matoviča, ktorý zosobňuje ideovú vyprázdnenosť OĽaNO, je hnutie nepredvídateľné.

Libertariánov zastupuje Sloboda a Solidarita (SaS), ktorej hlavnou témou sú ekonomické otázky. Richard Sulík, jej predseda, sa hrdo prehlasuje za autora konceptu rovnej dane, reformného hitu rokov nultých. V otázke utečencov je však zarážajúco na nerozoznanie od Smeru. Hlasno podporuje ochranu vonkajšej hranice a nechal sapočuť, že v spoločnosti so značnou moslimskou menšinou by žiť nechcel.

V SaS je však aj dôsledný liberál Martin Poliačik, ktorý sa proti tejto rétorike vymedzuje. Preferenčné krúžky sa tu môžu stať voľbou ďalšieho smerovania strany.

Most-Híd, maďarsko-slovenská strana, je, podobne ako OĽaNO, platformou pre ideovo nesúrodých nezávislých kandidátov. Je najsilnejším hlasom humanity v otázke utečencov a, na rozdiel od OĽaNO, existuje medzi kandidátmi aspoň základná zhoda na presadzovaní liberálne-demokratických princípov. V osobe podpredseníčky Žitňanskej si strana buduje imidž bojovníka za obrodu justície, v osobe predsedu Bélu Bugára ju však brzdí absencia dôrazu a fakt, že je súčasťou politiky od raných 90. rokov, bez zásadných výsledkov.

Úplne mimo opozično-vládne škatuľky stojí projekt milionára Borisa Kollára Sme rodina. Ten vznikol primárne vďaka popularite, ktorú si na sociálnych sieťach vybudoval xenofóbnou rétorikou proti utečencom. Prekonáva v nej aj Smer a SaS a inú tému nemá. Napriek tomu sa podľa posledných prieskumov možno dostane do parlamentu.

Problém s levicí

Je symptomatické, že krízu školstva a zdravotníctva do centra pozornosti priniesli až sami učitelia a sestry, dovtedy sa pravica profilovala, okrem ukazovania prstom na korupčné škandály, predovšetkým zmenami v podnikateľskom prostredí. A je otázne, ako by na protestné akcie, ktorých hlavnou požiadavkou je zvyšovanie miezd, reagovala, ak by s nimi bola konfrontovaná pri moci.

Neoliberálne a konzervatívne politiky sú leitmotívom opozičných programov, výmena Smeru teda so sebou nesie nádej na boj proti korupcii, no zároveň obavu zo zavedenia školného na vysokých školách, ďalšej privatizácie zdravotníctva, oslabovania pracovnoprávnej ochrany, viktimizácie vylúčených skupín, zvyšovania príjmovej nerovnosti a kultúrnej vojny proti sexuálnym menšinám.

Najväčším nebezpečenstvom je však absencia štandardnej alternatívy pre voličov Smeru. Opozícia sa naivne domnieva, že negatívnou kampaňou a diskreditáciou Smeru získa jeho hlasy. Veľká časť zo súčasných voličov Smeru však nemá žiadny dôvod stredostavovské strany voliť, navyše Smer zbiera aj hlasy nacionalisticky ladenej časti spoločnosti.

Dezintegrácia jeho základne teda hrozí prudkým nárastom nacionalistickej Slovenskej národnej strany (tá sa podľa prieskumov do parlamentu určite dostane a má potenciál byť nevyhnutným koaličným partnerom Smeru). Navyše, keďže Slovensko nemá ani etablovaný subjekt získavajúci sociálne-protestné hlasy, ako KSČM, môžu skončiť u neofašistickej Ľudovej strany — Naše Slovensko pod vedením Mariana Kotlebu.

Volič, ktorý by si rád vybral ľavicu, má rozhodovanie ťažké. Najčastejším spôsobom ospravedlnenia voľby programovo nevyhovujúcich subjektov je preferenčný hlas pre dôveryhodných jednotlivcov.

Slovensko totiž v prvom rade potrebuje obrodu verejnej diskusie. Namiesto prázdneho populizmu, ktorý je len fasádou pre divoké presuny verejných zdrojov do spriaznených vreciek, potrebujeme vecnú polemiku o stave krajiny a návrhoch na jeho zlepšenie.

Sobota nebude žiadnym epickým zápasom. Budú to len voľby, ktorých výsledkom môže byť neistý malý krok vpred.