S blížiacim sa termínom globálnej klimatickej konferencie v Paríži rastie pravdepodobnosť, že sa na nej nezrodí zmysluplná dohoda o obmedzení emisií skleníkových plynov. Zlyhanie, ktoré si nemôžeme dovoliť.

Podľa amerických úradov bol tohoročný august najteplejším mesiacom od začiatku meraní v roku 1880. Rok 2014 mal mimoriadne vysoké priemerné teploty, a tento mu šliape na päty. Čo v Európe pociťujeme ako nepríjemné vlny horúčav, je v oblastiach Afriky a Ázie katastrofálnym suchom. Ničiacim úrodu a dobytok. Spôsobujúcim hladomor, politickú nestabilitu — a masovú migráciu.

Nie sú to izolované prípady. Minuloročná správa Medzivládneho panelu o klimatických zmenách (IPCC) konštatuje, že „ohrievanie klimatického systému je jednoznačné od 50. rokov 20. storočia a mnohé z pozorovaných zmien sú bezprecedentné v horizonte desaťročí až tisícročí.“

Ohrievanie atmosféry, roztápanie ľadovcov a stúpanie hladiny morí môžu mať rôzne príčiny, tou najdôležitejšou je však aktivita človeka, spôsobujúca zvyšovanie koncentrácie skleníkových plynov v atmosfére. Podľa vedcov z IPCC je to tak s 95% pravdepodobnosťou. Existuje, teoreticky, iná možnosť? Určite. Môžu sa, teoreticky, mýliť? Áno. Stavíme na to osud ľudstva?

Potrebujeme globálnu klimatickú dohodu, postavenú na elementárnych princípoch environmentálnej spravodlivosti. Z hľadiska celkového množstva sa hlavnými producentmi emisií stávajú rozvíjajúce sa krajiny ako Čína či India. Bohaté krajiny však v porovnaní s nimi stále produkujú asi štyrikrát viac emisií na hlavu. Inak povedané, z hľadiska skleníkových plynov je obyvateľ rozvinutého sveta pre planétu štyrikrát väčšou záťažou než človek z rozvojového.