Postoje a vystupovanie slovenskej vlády v rokovaniach medzi Gréckom a medzinárodnými veriteľmi sledujem s nemým úžasom. Nadpráca, ktorú vykonávajú pre Berlín, sa dá vysvetliť len ako neuveriteľná krátkozrakosť, alebo cynická krátkodobá kalkulácia. Odmyslime si ťarbavé, nekultúrne a neospravedlniteľné twíty ministra Kažimíra (nie, naozaj to nebola „len priamosť“). Postojmi a vystupovaním druhej Ficovej vlády voči Grécku sa dlhodobo tiahne jednotná línia, zostrená po volebnom víťazstve Syrizy: je to všetko ich vina, jediným riešením je bezpodmienečná kapitulácia pred požiadavkami veriteľov, a bez zbytočných diskusií.

Korunu tomu nasadilo naše vystupovanie v posledných hektických týždňoch rokovaní.

Odmyslime si osobnú stránku veci. Je dosť možné, že Kažimír mal osobný problém s bývalým ministrom Varoufakisom. Je možné, že je Fico znechutený a unavený z neustále sa opakujúcich, stále dlhších a stále krízovejších summitov. Je možné, že spolu s ďalšími členmi našej vlády Grékom inštinktívne nedôverujú. Nepekný predsudok, ale neprekvapil by ma. Tento aspekt však odmietam brať do úvahy. Od vládnych činiteľov očakávam, že takéto irelevantné pocity prehryznú, a budú konať na základe svojho ideového presvedčenia, a racionálneho zváženia širších štátnych záujmov.

Odvážny predpoklad? Možno. Ale z niečoho musíme vychádzať. Inak by sme to mohli uzavrieť ako obyčajné ľudské zlyhanie.

Tu prichádza ten nemý úžas. Nerozumiem, ako môžu byť postoje prezentované v súvislosti s Gréckom zlučiteľné s dlhodobými záujmami Slovenska v EÚ, a s ideovým presvedčením jeho súčasnej vlády (sociálno-demokratickej — hoci aj to môže byť iba veľmi odvážny predpoklad). Štyri príklady.

Slovensko bolo jednou z krajín, ktoré podporovali nemecký (alebo Schäubleho?) nápad dočasného odchodu Grécka z eurozóny. Je evidentné, že pre Atény by to nebol žiaden „dočasný“ oddychový čas a za päť rokov by sa do menovej únie ťažko vrátili. V takom prípade by však pre Slovensko boli zásadnejšie dva širšie dôsledky, a oba negatívne. Akýkoľvek odchod z eurozóny — „dočasný“ či nie — neguje jej ireverzibilnosť. Dôsledky by čoskoro pocítili ďalšie krajiny v problémoch. Vylúčenie „najslabšieho ohnivka“ by eurozónu neposilnilo. Naopak, destabilizovalo. Otvorená slovenská ekonomika by to pocítila.

To však nie je všetko. Takýmto krokom by malé krajiny — a nech si navrávame čokoľvek, sme malou, periférnou a zraniteľnou krajinou — stratili základnú poistku, že ak bude zle, nevytlačia ich z „klubu silných“. Ba čo viac, z odobratia členstva by urobilo štandardnú procedúru. Stálu hrozbu tým, ktorí nechcú alebo nemôžu rešpektovať dominantnú politickú líniu.

V rokovaniach, najmä počas osudného víkendu vedúceho k „dohode“ z 13. júla, sme sa s gustom pripojili k nemeckej power-play. Nech už si myslíte o rokovacej taktike Tsiprasovej vlády čokoľvek, spôsob, akým bola dokopaná k „dohode“, bol nehorázny. Rauš z toho, ako dobre sme si zakopali na víťaznej strane, však opadne. Potom zistíme, že sme sa ocitli v spolku, kde rozhodnutia neodzrkadľujú konsenzus a snahu o spoločný záujem, ale rovnováhu mocenských potenciálov.

Možno má naša vláda prefíkaný plán, ako urobiť zo Slovenska silového hráča. Sem s ním. Rád sa nechám prekvapiť. Dovtedy ostane v takejto menovej únii našou jedinou nádejou, že nás prijmú za sedemnásty Bundesland.

O to viac, že v pondelok dostala takmer smrteľný úder nádej, že sa menová únia zmení na úniu politickú. Euro sa pomaly mení na systém pevných menových kurzov s nadstavbou spoločnej meny, fungujúci najmä v prospech exportnej nemeckej ekonomiky, držaný dokopy reštriktívnym rozpočtovým rámcom a hrozbou vylúčenia „previnilcov“. Periférne ekonomiky sa v ňou udržia len akceptovaním druhoradého miesta — nízkymi platmi, nižšími sociálnymi štandardami, závislosťou od zahraničných investícií... Dokážete tam identifikovať slovenský záujem? Či nebodaj sociálno-demokratické presvedčenie?

Prichádzame k bodu, keď tragédia naberá komický nádych. Ak totiž pondelňajší diktát niečo priniesol, potom je to istota, že sa „gréckeho problému“ tak skoro nezbavíme. Tsipras odišiel z Bruselu politicky oslabený. Niekoho to možno teší. No nie tak rýchlo. Ak aj prežije najbližších pár týždňov, predčasné voľby budú hroziť pri najmenšom politickom incidente. Hádam nik neverí, že z nich vzíde stabilná vláda, kombinujúca nadšenie pre diktát veriteľov, so širokou voličskou podporou.

Ani nemôže. Grécko je nútené implementovať tie isté recepty, ktoré zlyhávali posledných päť rokov. Umocnené na druhú. Každým mesiacom bude na tom krajiny ekonomicky a sociálne horšie. Investičné balíčky sľubované Junckerom môžu na chvíľu zalepiť oči, základné protirečenia programu však nevyriešia. Otázkou nie je či, ale kedy príde ďalšia „grécka kríza“.

Jediným ráciom v postoji slovenskej vlády tak môže byť cynická, krátkodobá kalkulácia. Kašľať na Grékov. Hlavne že sa chvíľu povezieme na vlne predsudkov, Sulíkovi a ďalším nevytvoríme priestor na kritiku, a čerešničkou bude bonus: Slovensko si zmätení traderi začínajú mýliť so severoeurópskou krajinou.

Pondelok 13. júla 2015 sa môže stať jedným z najčiernejších dní európskej integrácie. Európa urobila krok k sebadeštrukcii. Rola, ktorú v tom zohrali niektorí predstavitelia slovenskej vlády, bola politickým aj štátnickým zlyhaním.