Veľká žranica

Z nabídky JeToTaku tentokrát předvánočně, trochu naturalisticky, avšak barvitou slovenštinou: o obrazech typických pro nejbližší dny, tolik připomínajících snímek Marca Ferreriho.

Ten film je klasika. Štyria muži sa rozhodnú, že stačilo života. Ich dôvody sú len naznačené, režisér Marco Ferreri predpokladá u diváka, že nepotrebuje naservírovať pointu, ako prasačiu hlavu, rovno na tanier. Marcelllo (Marcello Mastroianni), Michel (Michel Piccoli), Ugo (Ugo Tognazzi) a Philippe (Philippe Noiret) sú v situáciách, s ktorými veľa ľudí žije a prežije, ale oni nemôžu.

Odídu do opustenej vily, dajú nanosiť kvantum surovín a pod majstrovským vedením šéfkuchára Uga sa rozhodnú zasamovraždiť tak, že sa ujedia na smrť, preto varia a jedia, varia a jedia, úplne monštrózne kvantá mäsa, vane cestovín, kopce zemiakovej kaše, pyramídy z paštét a koláče, torty, briošky, pizzu. Divák môže zareagovať na ten pohľad dvojako. Buď to pozorovať s anorektickou nenávisťou alebo ísť bieliť chladničku.

Filmová momentka. Foto archiv Imbd.com

Režisér sa rozhodne nebojí naturalizmu. Veľmi zreteľne a zvukomalebne ukazuje, ako končí to krásne, s láskou a odborne pripravené jedlo. Keď vybuchne záchod a kúpeľňu zaplaví hovno až po členky, keď Michelove vetry najprv zamoria vzduch vo vile a potom ho doslova roztrhnú, najneskôr vtedy začína pozorovateľ zatínať zuby. Vidí, že posledná zlatá dávka nemusí byť len nudná droga alebo vodka, môže to byť aj jedlo, tá legálna a s láskou pripravovaná toxická hromada cukru, tuku, údenín.

Keby toto vyvádzali len zunovaní zúfalci, nič sa nedeje, lenže my žerieme aj od radosti. Aj teraz, keď udrú sviatky. Prechádzka centrom mesta je tréningový kemp na peklo. Inverzia tlačí dole štipľavý dym zo stánkov, kde na nie príliš čistených griloch horia klobásy, na archívnom týždennom oleji sa ako hriešnici pečú mastné placky, na ražni točí svoj posledný valčík sčernetá svinka. V kotloch sa varí asivíno, ktoré sa dá chlípať len docukrované a okorenené. Toto sa konzumuje, takpovediac, v mene božom, lebo advent. Iste, je to milý zvyk, stretnúť sa na námestí s priateľmi. Jednorázovo to človeka nezabije. Pravdepodobne.

Kultivovanejšia strana konzumnej mince sa prezentuje v obydliach preplnených láskou alebo aspoň železnou tradíciou. Domov sa zvláča všetko možné aj nemožné, prasatá hynú krutou smrťou a prepĺňajú mrazničky vo forme jaterníc a klobás, v tesnom susedstve pätnásťkilových moriek, čo skoro nikomu nechutia, šupinatý neborák zatiaľ pláva vo vani a čaká na strúhanku, z x-tého plechu sa sype do krabice dvanásty druh drobného pečiva a nezabudnime na šalát, ktorý by sa mohol cítiť jogurtom urazený, tak sa v ňom snúbia vajíčka s majonézou, dve skupenstvá obľúbenej slepačej cholesterolovej pomsty ľudstvu. Amen. A všetko naraz, v priebehu troch dní, čiastočne pri stole, zbytok v ľahu pred telkou a pri rozprávkach. Úplne ako tí štyria z filmu. Už len dostať makovou podkovou ranu z milosti do hlavy.

Mozgy v decembri evidentne nie sú schopné prepnúť do záchranného módu a ničia telo. Ten obal na ústa, inak nazývaný aj hlava, asi nevie, že bez pankreasu a hrubého čreva, bez priepustných ciev, teda bez toho podvozku pod krkom, fungovať nemôže. Kolektívna ovčiareň však stále dokáže vyvolať pocit viny v tých, čo nemajú chuť zapojiť sa. Veď len tie urazené návštevy, ktorým by bol ponúknutý iba čaj. Čo by povedala matka, svokra, Zuzka, Hanka, Marka a ďalší hyd? Že si lenivá a nepečieš? A čo, že nechceš pribrať tých päť kíl, čo si krvopotne dala dole, len si dopraj, však žiješ len raz a nový rok začneš novou turbo diétou zabalenou do turbo vrecúšok, 10 éčiek za proteínovú turbo tyčinku, pokánie niečo stojí. Veľká žranica. Ale nie, my sa nesamovraždíme, my sa tešíme, že sa narodil Kristus Pán, prípadne že je tu Santa a má riadne Jingle Bells.

Môžeme si nakecávať, čo chceme, je to samovražda, taká na etapy, dokonca občas na leasing, pretože malá pôžička s veľkými splátkami (trojmesačný odklad!) tiež začala patriť k vianočnému folklóru. Treba na to myslieť, keď človek trepe domov šiestu obrovskú tašku nakúpenú za spotrebný úver a mrazák sa dá zavrieť už len tak, ak sa do neho oprú spoločne dedko, babka aj repka.

Dajme si na záver ešte niečo horké, digestívum. Napríklad neobľúbený argument, že kým my kapeme od prejedenosti, iní to robia od hladu – pravda. Že byť štíhly je zdravšie a áno, omnoho krajšie – pravda. Že reči, nech ma ľúbi takého, aký som, aj s tým bachorom a zadnicou ako záhumnie, sú len zbožné želanie, no ale čo mu/jej zostáva, keď to tak tradične dostal na doživotie – pravda. Že Ježiš neprišiel na svet, aby mali reťazce lepšie tržby – pravda.

A takto povzbudení sa do toho môžeme pustiť, aby sme začiatkom januára, pekne premastení, s novými kamienkami v žlčníku, mohli začať myslieť na Veľkú noc a daňové priznania, ďalšie malé smrti v našich kalendároch. Happy eating.


La grande bouffe
Veľká žranica
Francúzsko / Taliansko, 1973, 135 min
Réžia: Marco Ferreri

A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.