Chci přispět X

Naša vnútorná záležitosť

Šéfredaktor JeToTaku se zamýšlí nad mementem proslulého masakru ve Rwandě, od něhož uplynulo právě 20 let. Věnuje se při tom zejména otázce mezinárodních intervencí, jejich potřebnosti, rizik i obhajitelnosti.

A1

Michal Havran

19.04.2014 08:00

  • Svět
  • Dopis ze Slovenska
A1a

Lebky zabitých Tutsiů v památníku obětí genocidy ve Rwandě. Foto Wikimedia Commons

Vraj sa do „toho nemáme miešať“, nie je to „náš biznis“, nech si to „vybavia sami“. Vzali teda, ako sa vraví, veci do vlastných rúk. Za pár týždňov zahynulo 800 tisíc ľudí. Vzhľadom na to, že v Rwande nikto nepoužil letectvo, alebo chemické zbrane, sa dá povedať, že smrtiaci potenciál mačety bol využitý na sto percent. Nikto nechcel zasiahnuť. Kvôli postkolonializmu a „privilegovaným vzťahom“, všetci čakali na OSN, OSN na členské štáty, štáty na veľmoci, tie na médiá. Afrika vstúpila do modernej doby rovnakou bránou, cez ktorú z nej vyhodili nacisti európskych židov.

Aj napriek Rwande a v menšej miere Srebrenici, je jedným z hlavným argumentom suverenistov práve princíp nezasahovania do vnútorných záležitostí iných štátov. Ako ale rozlíšiť, kedy má svet zasiahnuť, aby zabránil tomu, čo sa stalo v Rwande, a zároveň sa nedostať do situácie, kde sa príčinou vojny stane práve intervencia? Zahraničný vojenský zásah založený na lži a ideológii vedie k tragédii. Odstránenie Saddáma Husaina, alebo Kaddáfiho neprinieslo okamžité zlepšenie situácie obyvateľov týchto krajín a neviedlo k zlepšeniu svetovej bezpečnosti. Naopak, vo významnej časti svetovej verejnosti vyvolala vojna v Iraku otázky súvisiace s našou schopnosťou rozoznávať nevyhnutnosť od účelovosti. Neschopnosť Belgicka, Francúzska a neskôr celého sveta zastaviť vraždenie v Rwande sa tak ocitá v kontraste s eufóriou, s akou sa do Iraku vybrali bojovať Spojené štáty a ich spojenci, motivovaní relikviou svätej ampulky Colina Powella.

Argument nezasahovania do vnútorných záležitostí krajín bol dlhý čas zárukou mieru práve preto, že otvorené „miešanie sa“ bolo považované medzinárodným právom za casus beli. Z tohto dôvodu sa už dnes väčšina krajina priamemu pôsobeniu vyhýba a na ovplyvňovanie verejnej mienky, alebo jej časti, používa mäkkšie nástroje. Problémom však nie je skryté, alebo otvorené ovplyvňovanie iných krajín.V normálnom prostredí sa to deje prirodzene, prostredníctvom umenia a vzdelávania, ktoré pestujú v ľuďoch zvedavosť a otvorenosť na rozdiel od propagandy pracujúcej na podozrievavosti.

Ak si ale majú byť krajiny isté, že už nikdy nedopustia, aby niekto objednal, zaplatil a použil 500 tisíc mačiet, musia demokracie presvedčiť zvyšok sveta, že právo na medzinárodnú intervenciu nie je motivované ničím iným ako našou vierou v spravodlivosť. Západ pôsobí pri svojich zahraničných misiách paternalisticky a nedokážeme sa zbaviť misionárskeho rozmeru zahraničnej a vojenskej politiky. Demokracia ale nie nástrojom vytvárania priestoru pre korporácie. Ich pôvodným a jediným zmyslom je podpora emancipácie, zákonnosti a slobody. Je preto zradou používať našu vieru v demokraciu a rovnosť na presadzovanie ekonomického a politického vplyvu. To, že náš výklad zahraničnej intervencie sme narušili, pochopil aj Putin, ktorý ho použil proti nám počas anektácie Krymu.

Na to, aby ľudia nemali paranoje zo zahraničných misií, aby si nemysleli, že sme tam vždy iba kvôli rope, alebo strategickým námorným cestám, je nevyhnutné, aby prestali západní politici používať demokraciu a ľudské práva v ideologickom kontexte. Demokracia nie je eufemizmom pre imperializmus, no veľká časť Američanov a Európanov si to vzhľadom na Irak a Afganistan myslí. Účelové spájanie nespochybniteľných ideálov práva a prosperity s ideológiou je jednou z príčin, prečo sa už Západ nie je schopný pravidelne rozhodovať sa správne. Ukázalo sa to v Rwande, v Juhoslávii a v Iraku. Keď totiž François Hollande povie, že tri tisíc francúzskych vojakov je v Stredoafrickej republike, aby podporili „demokratizačné procesy“ a po voľbách v Mali gratuluje feudálnym analfabetom k „víťazstvu demokracie“, neverí tomu ani on sám, ani jeho frajerky. Zavádzajúca interpretácia je spolu s inými regionálnymi okolnosťami dôvodom, prečo prestávame rozumieť výrazom „humanitárna intervencia“, považujeme ju za propagandu a v domácej politike prestávame veriť v zastupiteľskú demokraciu.

Potrebujeme prekonať romantický motív „nedotknuteľných vnútorných záležitostí štátu,“ ktorý je v dobe, keď ľudia nie sú schopní zvnútorňovať ani vlastnú intimitu, bezpečnostnou a politickou ilúziou. Ak tomu, čomu veríme, nevrátime zmysel, Rwanda sa môže zopakovať, kdekoľvek, pretože nič nie je tak toxické ako poznanie, že v živote existuje miesto, kde nevládnu zákony, ani morálka, ani Boh a OSN, ale skurvení démoni vyzbrojení mačetami.


A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.