Šaron vojnový zločinec

Stálý přispěvatel JeToTaku a známý aktivista doplňuje řadu nekrologů, jež se objevily po sobotní smrti Ariela Šarona – připomíná, za které přečiny měl izraelský politik stanout před soudem.

A1

Peter Weisenbacher

13.01.2014 12:17

  • Svět
  • Dopis ze Slovenska
A2

Ariel Šaron v roce 2004, dva roky před mozkovou příhodou, která ukončila jeho kariéru. Foto Wikimedia Commons

V sobotu sa stala smutná udalosť, zomrel generál a bývalý premiér Ariel Šaron. Skôr ako (sme) ho stihli postaviť pred súd. Mainstream je plný bilancovania jeho kariéry, dovoľte mi, aby som vám ho priblížil ako vojnového zločinca.

Predkladám, chronologicky, jeho činy aspoň ctenému čitateľovi, keď už spravodlivosti unikol.

Prvý zdokumentovaný čin Ariela Šarona, ktorý by sa asi nachádzal v žalobe, by bolo zrejme jeho velenie v rámci nechvalne známej Jednotky 101. Šaron bol vykonávateľom cezhraničných operácií smerovaným proti vojenským, ale i civilným cieľom na Západnom brehu, vtedy okupovanom Libanonom. V auguste 1953 zaútočili vojaci pod jeho velením na utečenecký tábor El-Bureig. Oficiálne izraelské zdroje hovoria o 50 obetiach. Veliteľ síl OSN, generálmajor Vagn Bennike túto udalosť opísal nasledovne: „Šaronovi muži hádzali bomby cez okná do chatrčí, v ktorých spali utečenci a na tých, čo sa snažili ujsť, bolo strieľané ručnými i automatickýmí zbraňami.“

V októbri 1953 Šaron velil zásahu v dedine Qibya, v rámci ktorého bolo vyhodených do vzduchu viacero domov a vojaci hádzali granáty (podľa svedkov podľa vlastnej lubovôle) do obývaných oblastí. Výsledkom bolo zmasakrovanie 69 civilistov, z čoho väčšina boli ženy a deti. Masaker zabezpečil obžalovanému prvý raz v živote medzinárodnú slávu v podobe celosvetového rozhorčenia.

Na jar roku 1967 sa vyhrážal vojenským prevratom, vlastnej, izraelskej vláde Leviho Eškola, ak odmietne ísť do vojny s Egyptom. Nátlak Šarona a Mošeho Dajana zabral. Jitzchak Rabin sa podľa niektorých zdrojov nervovo zrútil vzhľadom na to, že si uvedomoval, ako hlúpy nápad to bol.

Iba v auguste 1971 samotnom, oddiely pod velením Šarona zničili najmenej 2000 domov v pásme Gazy, čím vyhnali, už druhý raz, viac ako 16 tisíc ľudí. Stovky mladých palestínskych mužov bolo zatknutých a deportovaných do Jordánska a Libanonu. Šesťsto príbuzných údajných povstalcov (nazýval ich podozrivými z terorizmu) bolo deportovaných na Sinajský polostrov.

Po úspechu Likudu vo voľbách v roku 1981 bol Šaron menovaný ministrom obrany. V tejto funkcii viedol inváziu do Libanonu. Invázia stála život minimálne 20 tisíc Libanončanov, Palestínčanov, ale aj Izraelčanov, kde je vojenská služba povinná. Okupácia južného Libanonu, ktorá bola v rozpore so všetkými predstaviteľnými princípmi medzinárodného práva, humanitárneho práva i Charty OSN, izraelskou armádou (IDF) skončila až po 18 rokoch.

Najznámejšou epizódou zo života obžalovaného je masaker približne 3500 palestínskych civilistov v táboroch Sabra a Šatila v južnom Bejrúte, ktorý sa udial počas tejto invázie. Spáchali ho síce libanonské milície, no tieto boli podporované IDF, boli ich spojencami. Velenie, včítane Ariela Sharona o tom, čo sa v táboroch deje, vedelo, doslova to videli z okna. Svedkovia, ktorí prežili, vypovedali, že vojaci IDF obkolesili tábor a dokonca poskytli mobilné osvetlenie, aby milície mohli v noci efektívnejšie vraždiť. Pričom treba dodať, že títo ľudia, boli utečenci aj vďaka Sharonovi, nakoľko boli vyhnaní z domovov a obraní o majetok v roku 1948.

Oficiálna izraelská komisia, ktorej predsedal Jitzchak Kahan, predseda najvyššieho súdu, ktorá vyšetrovala tento masaker, vo februári 1983 verejne vyhlásila, že Šaron (a ďalší velitelia) boli priamo zodpovední. Ariel Šaron odmietol odstúpiť, a tak bol z postu ministra obrany odvolaný, no členom vlády ostal ako minister bez kresla až do konca funkčného obdobia.

V roku 2002 a opakovane začiatkom roka 2003 obžalovaný verejne vyzýval vládu USA nie len k útoku na Irak, ale i Irán.

V zmysle uvedeného sa domnievam, že ak by generál Šaron niekedy čelil medzinárodnému súdu, bol by obžalovaný za vojnové zločiny, zločiny proti ľudskosti a možno aj genocídu. To sa však už nikdy nedozvieme, čo nám ostáva, z úcty k jeho obetiam, je aspoň nedovoliť, aby dejiny písali „víťazi“. Je úplne jedno akej národnosti či náboženstva boli a sú páchatelia či obete, hodnota ľudského života a spravodlivosť musia platiť univerzálne.

Článek vyšel krom JeToTaku i na velkých zpravodajských webech. Podpořit jej v soutěži s ostatními je možné na adrese http://vybrali.sme.sk/c/Saron-vojnovy-zlocinec.


A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.