Chci přispět X

Manipulátori a exoti

Známý slovenský analytik se na stránkách JeToTaku zamyslel nad jevy, které spojují politickou scénu v zemích postkomunistické části střední Evropy. Na rozdíl od obvyklého pohledu se přitom nevrací do minulosti, ale zdůrazňuje současný stav.

Blízky východ je na pokraji ďalšej vojny, v ktorej sa prepletajú záujmy superveľmocí, na krku máme stále globálnu hospodársku krízu, Nemci onedlho vo voľbách rozhodnú, čo s týmto starým, unaveným kontinentom. Koho by už v takých hektických časoch trápili podružné problémy stredoeurópskych, prepytujem, demokracií. Nuž, podružné, ale naše.

V deväťdesiatych rokoch minulého storočia bolo populárne porovnávať „transformačnú skúsenosť“ krajín strednej Európy. Česká republika, Maďarsko, či Poľsko boli dávané do protikladu so Slovenskom. S relatívne stabilizovanými straníckymi systémami, rozdelenými pozdĺž štandardnej pravo-ľavej línie, sa začínali podobať na „stabilné západné demokracie“, zatiaľ čo my sa nie a nie spamätať z nacionalistického absťáku. Všetko sa na dobré obrátilo, vlak sme na poslednú chvíľu chytili, vstúpili do „spoločného európskeho domu“, a už malo byť len lepšie.

Desať rokov na to (necelých) sa všetko akoby obracia na hlavu. Stranícky systém, ktorý má v zastupiteľských demokraciách hrať dôležitú úlohu prevodu medzi záujmami občanov a verejnými rozhodnutiami, sa zadrháva. Všade trochu inak. V Poľsku dominuje konflikt medzi liberálnou a konzervatívnou pravicou. Maďarskí konzervatívci sa chcú naveky vekov zakopať v dobitých mocenských pozíciách experimentovaním s demokratickými pravidlami, a vyvolávaním nebezpečných duchov minulosti. Z predvolebných Čiech sa stalo laboratórium odštiepeneckých strán, straničiek, politických start-upov a oportunistických avantúr. A na Slovensku, kde je hrou na istotu „myslieť národne a cítiť sociálne“ (akurát o „konaní“ sa podozrivo mlčí), sa snaží pravá strana politického spektra integrovať do mocenskej protiváhy Smer-u dokonale dialektickým spôsobom – dezintegráciou k stavu, keď bude každý poslanec zastupovať práve jednu stranu.

Otázku, ktorá z týchto krajín je na „ceste transformácie“ najďalej (ergo, na čo sa tie ostatné ešte môžu tešiť) si ani nemusíme klásť. Pred ňou totiž stojí jedna zásadnejšia: čo má vôbec tento náš stredoeurópsky priestor spoločné, čo ho spája. Aspoň pokiaľ sa bavíme o straníckom systéme, a sprostredkovane stave zastupiteľskej demokracie.

V tom zmätku možno predsa nájsť spoločného menovateľa. Zloženie parlamentov napovedá, že v džungli straníckeho boja dokážu najlepšie obstáť dve skupiny – technokrati moci, a obyčajní exoti a hraničné osobnosti. Nezápasia o to, ako naplniť predstavu „dobrej spoločnosti“. Prví dokážu efektívne manažovať záujmy mocných, druhí udržiavajú zábavu. Politika stratila obsah, ostal cynizmus a divadlo. Ťažko čakať viac, keď sú zásadné otázky redistribúcie či bezpečnosti riešené mimo dosahu suverénneho rozhodnutia voličov.

Rozdielnymi cestami dospievame k tým istým limitom „procesu transformácie“. Ak sú hranice nakreslené na mape nášho kontinentu príliš úzke na realizáciu predstáv o „dobrej spoločnosti“, musíme hľadať širší rámec. Alebo ostať perifériou poskytujúcou exotické kulisy pre ďalšie pokračovanie Jamesa Bonda.

A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.