Boj o budúcu podobu Európskej únie sa na chvíľu presunul z arény vysokej politiky na uzavreté rokovania diplomatov. Je na nás, ako to chceme vidieť.

Či citlivé hľadanie rovnováhy medzi "politicky prijateľnou" a "obsahovo zmysluplnou" dohodou, alebo postupné, tiché riedenie plánov a sľubov kompromismi.

Známy je len deadline — konkrétny návrh novej medzivládnej dohody má byť vypracovaný pred stretnutím lídrov EÚ na konci januára. Samozrejme, vždy je možné summit odložiť, prípadne zvolať ďalší "mimoriadny". V súčasnej napätej situácii by to však bolo nešťastné riešenie.

Pracovná skupina, zložená so zástupcov členských štátov a európskych inštitúcií, vydala už tretí predbežný návrh. Niektoré z dohodnutých a s pompou ohlásených vecí na decembrovom summite už neplatia. Alebo neplatia úplne.

Krajiny, ktoré sa chcú podieľať na novej zmluve, mali do svojich ústav zaviesť tzv. zlaté pravidlo vyžadujúce vyrovnaný štátny rozpočet. Dlhodobo je to jedna zo zásadných požiadaviek nemeckej vlády.

Dnes už nie je jeho ukotvenie v ústavách podmienkou, len "preferovanou" možnosťou. Problémom je niekoľko krajín - Írsko, Fínsko, Rumunsko a Dánsko — ktoré naznačili, že by v takom prípade museli usporiadať referendum. Čo sa prakticky rovná istému negatívnemu výsledku.

Spornou otázkou ostáva aj úloha inštitúcií únie v rozhodovaní, či je spôsob prenesenia zlatého pravidla do národnej legislatívy dostatočný. Do predchádzajúcej verzie dohody Európsky parlament presadil, aby bola kontrola v rukách Európskej komisie. Tá by mohla vinníkov priviesť pre Súdny dvor EÚ. Jej úloha je opäť oslabená. Európska exekutíva už môže vydať iba správu, no nemôže konať samostatne, musí ju o to požiadať jeden z členských štátov. Nemá ani právomoc previnilca žalovať, tá ostáva v rukách signatárov zmluvy.

Ďalší ústupok sa urobili voči krajinám, ktoré nesúhlasili, aby sa prísne sankcie vzťahovali na prekročenie limitu rozpočtového deficitu, aj dlhu. Výhrady malo najmä Taliansko. Tresty budú hroziť už iba za nadmerný deficit.

Zmeny možno hodnotiť ako oslabenie fiškálneho paktu. Ukotvenie zlatého pravidla v ústave je určite dôveryhodnejšie ako v zákone. Či už pre finančné trhy, alebo pre tých, čo podmieňujú posilnenie finančných transferov v EÚ presadením rozpočtovej disciplíny. Skúsenosť s Paktom stability a rastu zároveň ukazuje, že Európska komisia je pri rozhodovaní o trestoch pre štáty nezávislejšia, než vlády iných krajín.

Dá sa na to pozrieť aj z iného hľadiska. Zlaté pravidlá ani automatické sankcie krízu eurozóny nevyriešia. Naopak, brutálne rozpočtové škrty môžu prehĺbiť a predĺžiť nastupujúcu druhú fázu hospodárskej krízy.

Ak chce menová únia prežiť, musí vyrovnávať štrukturálne rozdiely medzi ekonomikami a nájsť spôsob, ako naštartovať rast na periférii. Aj pomocou transferov z vyspelejších ekonomík centra. Reálnu diskusiu o týchto témach však zatiaľ blokujú boje na nesprávnom poli.