Budúcnosť eurozóny

Aktuální události kolem Řecka naplno rozproudily diskuzi o vystoupení této země z eurozóny jako o možném řešení situace. Někteří představitelé EU pro změnu vyzývají, aby Evropská centrální banka neomezeně nakupovala státní dluhopisy Itálie a dalších zemí.

Aktuálne udalosti ohľadom Grécka naplno rozprúdili diskusiu o vystúpení krajiny z eurozóny ako o možnom riešení situácie. Niekoľko vysokopostavených predstaviteľov krajín EÚ – napr. portugalský prezident Aníbal Cavaco Silva či slovinský minister financií Franc Križanič – pre zmenu vyzývajú, aby Európska centrálna banka neobmedzene nakupovala štátne dlhopisy Talianska a iných krajín eurozóny. To by dočasne napätú situáciu snáď uvoľnilo, ale problémy by to nevyriešilo.

Úloha ECB sa v poslednom čase čoraz viac dostáva do centra ekonomických debát. Nemecká vláda bola vždy proti financovaniu štátov prostredníctvom ECB a pri návrhoch legislatívy EÚ v oblasti politického mandátu centrálnej banky zohrala kľúčovú úlohu. Zhoršovanie krízy spôsobuje, že nemecké stanovisko sa stáva viac a viac terčom kritiky a tlaku. ECB začala skupovať štátne dlhopisy na sekundárnom trhu, hoci v obmedzenej miere. V priebehu posledných týždňov sa za zvýšenie úlohy ECB vo financovaní štátov vyslovila francúzska vláda.

Keď úrokové sadzby na talianske dlhopisy prekročili hranicu 7 % a kríza eurozóny nabrala novú dimenziu, hlasy volajúce po neobmedzenom nákupe dlhopisov problémových krajín eurozóny zosilneli. A pevné odhodlanie ECB skupovať dlhopisy periférnych krajín eurozóny by naozaj odvrátilo špekulatívne útoky voči jednotlivým štátom efektívnejšie než doposiaľ realizované opatrenia.

Napriek tomu by aj takýto postoj ECB bol iba kupovaním času. Nevyriešil by fundamentálne problémy nerovného rozvoja v eurozóne. Prameňom enormného napätia v eurozóne totiž nie je štátny dlh, ale obrovské nerovnováhy bežných účtov a rastúce vonkajšie zadlženie periférnych krajín eurozóny. EÚ sa efektívne nevyrovnala s problémom slabých priemyselných štruktúr týchto ekonomík. Juhoeurópske krajiny dokonca utrpeli po vstupe do eurozóny čiastočnú deindustrializáciu.

Keď vstúpili do eurozóny, stratili možnosť devalvovať svoju menu. To bol predtým tradičný nástroj, ktorým bojovali proti klesajúcej konkurencieschopnosti. Z členstva v eurozóne tak vyplynulo pre ich produktívne aktivity ešte viac problémov. Nemecko posilnilo svoju konkurencieschopnosť svojho vývozu prostredníctvom mimoriadne reštriktívnej mzdovej politiky. To zhoršilo problémy výrobného priemyslu na juhu Európy.

Obchodná bilancia a bilancia bežného účtu sa zhoršovala, najmä v Grécku. Jedným z cieľov aktuálnych extrémnych úsporných opatrení v stredomorských krajinách teda bolo znížiť dovoz. Hoci sa tým podarilo znížiť deficity bežného účtu, stále sú pomerne vysoké, a to napriek škrtom a recesii. Odhaduje sa, že v roku 2011 dosiahne 8,3 % HDP v Grécku a 7,5 % v Portugalsku. To je celkom určite nad kritickou hranicou.

Deficity bežného účtu treba kryť prítokmi kapitálu, čiže napríklad najčastejšie zvyšovaním súkromného a verejného zahraničného dlhu. Vonkajšie zadlženie je na juhu Európy tiež kritické – v roku 2010 dosiahlo 231,5 % HDP v Portugalsku, 179,6 % HDP v Grécku a 165,3 % HDP v Španielsku. Vonkajšie deficity Talianska sú omnoho nižšie, ale členstvo v eurozóne prispelo k dlhodobej stagnácii talianskej ekonomiky.

Keby Nemecko prestalo so svojou silnou orientáciou na vývoz a prijalo expanzívnu hospodársku politiku, najmä v oblasti miezd, periférnym krajinám by to uľavilo. Spochybniť orientáciu na export je ale v nemeckých ekonomicko-politických diskusiách takmer absolútne tabu.

Jedinou významnou zmenou v hospodárskej politike je oblasť minimálnej mzdy. Kresťanskí demokrati a demokratky sa k takémuto opatreniu prikláňajú, pravdepodobne aby si vydláždili cestu k prípadnej koalícii so sociálnou demokraciou. Rovnako je to v ich prípade reakcia na zmenšujúcu sa spoločenskú základňu. Kresťanskodemokratickým voličom a voličkám sa nepáči rýchlo sa rozrastajúci sektor s nízkymi mzdami a rastúca sociálna nerovnosť.

Avšak ani prípadná expanzívna politika Nemecka by sama o sebe nestačila. Periférne ekonomiky by potrebovali zaviesť priemyselné politiky, ktoré by prispeli k vybudovaniu miestnych produktívnych kapacít. Diskusia na túto tému však ani zďaleka nezačala. S takýmto typom aktivít sa neráta ani v rozpočtovom plánovaní Európskej únie. Na vyrovnanie nerovných vzorcov rozvoja by ale bolo treba hospodársku politiku zmeniť dramaticky a dlhodobo.

Ak kľúčoví hráči EÚ nie sú ochotní uvažovať o takýchto zmenách, eurozóna sa pravdepodobne skôr alebo neskôr rozdelí. V takomto prípade by bolo lepšie naplánovať stratégiu vyrokovaného odchodu, vedúcu prípadne k založeniu južnej eurozóny, než čakať na chaotický odchod jednotlivých juhoeurópskych členov eurozóny.

Vyrokovať rozdelenie eurozóny resp. vystúpenie jednotlivých krajín by bolo z politického a organizačného hľadiska mimoriadne náročné. Určite by sa museli zaviesť obmedzenia kapitálových tokov, čo je však v jasnom rozpore s neoliberálnym duchom súčasných zmlúv. Krátkodobá izolácia by mala vážne následky. Avšak devalvácia by mohla poskytnúť súrne potrebnú ochranu domáceho priemyselného a poľnohospodárskeho sektora.

Alternatívy sú na stole.


Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.

A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.