↗

Martin M. Šimečka ve studiu slovenského Rádia Expres. Repro z videozáznamu

Martin Milan Šimečka vo svojom texte, ktorý bol v Denníku N uverejnený s titulkom „Radikálna ľavica je pre slobodu rovnakou hrozbou ako jej pravicová sestra“ vôbec nevysvetľuje, čo rozumie pod označením radikálna ľavica, takže pri jeho čítaní môžte nadobudnúť dojem, že ak ste proti transfóbii, tak ste automaticky radikálny ľavičiar. Túto mýticky jednoliatu silu dáva navyše do vzťahu s jej radikálne pravicovou „sestrou“, s ktorou sa im vraj darí ničiť dobrý umiernený demokratický stred, ktorý je pasovaný za etalón slobody.

Toto píše intelektuál z geo-politického priestoru, v ktorom od nežnej revolúcie prebiehala hegemonická deštrukcia všetkého čo i len o trochu viac vľavo od stredu. A píše to s pomocou slovného registra démonizácie nepriateľa, ktorého sa na jednej strane obáva, ale na strane druhej ho nevie ani len poriadne pomenovať.

↗

Ak v súčasnosti získavajú na sile radikálne idey, nemôže to byť zapríčenené práve tým, že charakter súčasných demokratických a právnych kanálov nie je dostačujúci pre vznášanie legitímnej kritiky a požiadaviek? Repro DR

Ak je niečo charakteristické pre ľavicové myslenie, tak je to v prvom rade to, že povahu početných hierarchií a privilégii partikulárnych skupín nepovažuje za determinizmus (prírody, boha, trhu, štátu) a že naopak zmenu sveta, v ktorom by existovala spravodlivosť a dôstojný život pre čo možno najväčšiu časť populácie, považuje za možnú. Neexistuje v tomto smere jedna ľavica. Ani umiernená, ani radikálna. Líšia sa prostriedkami aj viziami. To, čo niekomu môže pripadať radikálne, je to, že čoraz väčšia časť ľavicového spektra prestáva aj v dôsledku planetárnych kríz považovať logiku kapitalizmu za mantinel a hranice politického terénu.

Radikalita však nie je nevyhnutne cnosť ani neresť. To, čo je vnímané ako radikálne, sa mení v čase a v kontexte sociálno-historických procesov. Bez radikálnych ideí sa nezaobídeme. A kedže sa Šimečka hlási k tradícii liberalizmu, asi treba pripomenúť, že za radikálne boli svojho času označované aj samotné východiská a idey liberalizmu. To, že je idea radikálna neznemaná, že je automaticky ohrozením slobody. Môže naopak vychádzať z jej nedostatku či vyjaveného bezprávia. Treba sa preto zamyslieť a reformulovať otázku — čo je príčinou a čo je dôsledkom.

Podľa Šimečky dochádza k útoku na demokratický stred. Pasovanie sa za dobrých demokratov je a vždy bola tou najjednoduchšou pozíciou. My dobrí demokrati a vy všetci ostatní. Toto však samé o sebe nezaručuje aristotelovskú mieru či demokratickosť. V mnohých prípadoch to znamená depolitizáciu a ideové vyprázdnenie. Je to častokrát sám sebestredný radikálny stred neschopný reflexie, ktorý na akúkoľvek kritiku, ktorá mu splýva v jedno, odpovedá vylúčením z verejného diskurzu, represiou a kázňou. Tak ako chcelo v Británii ministerstvo školstva zakázať učebné materiály kritické ku kapitalistickému usporiadaniu. Tak ako sú sociálne a environmentálne hnutia pravidelne uvádzané na zoznamoch extrémistických organizácii.

A ak v súčasnosti získavajú na sile radikálne idey, nemôže to byť zapríčenené práve tým, že charakter súčasných demokratických a právnych kanálov nie je dostačujúci pre vznášanie legitímnej kritiky a požiadaviek? Nemôže to byť práve tým, že vo svete bez vízie a ochoty riešenia globálnych problémov už ľudia majú plné zuby ústupkov a hľadajú východiská, ktoré by neboli zaseknuté v cykle zákona opakovania, ale odrážali by naopak vôlu po zmene sveta?

Existujú politickí nepriatelia a oponenti. S oponentmi sa dá diskutovať, nepriateľov je však nutné eliminovať. A najväčším problémom takzvaného oslabeného demokratického stredu je, že kým nepriateľsky a paranoidne brojí proti všetkému ľavicovému, súbežne tým dláždi cestu hrozbe fašistickej diktatúry.

Autor je evidovaný v spisoch Slovenskej informačnej služby ako ľavicový extrémista.