Milí moji uvažujúci, hľadiac na svet z vidieckeho šera Oravy som sa prichytil pri neodbytnom pocite (či skôr empirickom poznaní), že nám ten kapitalizmus už siahol aj na základné inštinkty. Keď som minule nevdojak zdvihol zrak od knihy k televíznym novinám, „titulkou“ bola správa o horiacom ruskom lietadle a sprevádzal ju podrobný popis toho, ako v lietadle zomrelo zbytočne veľa ľudí len preto, že sa mnohí vrhali späť do plameňov, aby zachránili svoju batožinu.

Áno, tak hlboko sme zasiahnutí — človeku ide o život, no on myslí na stoeurový notebook v kufri. Aby bola pointa ešte „vypointovanejšia“, v závere „spravodajského“ bloku bola ako jedna z posledných (azda aj trochu omylom) odvysielaná správa OSN, že planéta vymiera a že milióny živočíchov a rastlín tu čochvíľa nebudú. Z podstaty veci to tak asi má aj celkom prirodzene skončiť — tie notebooky ako fukuyamovské pamätníčky konca dejín tu zostanú naveky, len ich nebude mať kto a pre koho zapnúť.

Tento čierny nápev má aj o byľku svetlejší odtieň: v čase, keď som po dlhých mesiacoch (možno aj rokoch) neistoty a váhania s kalkulačkou v ruke a odborným poznaním v hlave domyslel do dôsledkov celý dopad toho, čomu sa dnes myslím už len eufemisticky hovorí klimatická kríza, keď som pochopil, v akej civilizačnej pasci (uf, stále tie eufemizmy) sa ocitáme, celkom náhodou som navštívil našu metropolu. V rozhovore na tému klimatickej krízy som tu vynaložil 4 hodiny argumentačného úsilia na to, aby som svojho vcelku vzdelaného mestského spoludiskutéra primäl k tomu, aby aspoň porozmýšľal nad tým, či obmedzené zdroje umožňujú neobmedzený rast. Vysvetľoval som zľava, sprava, odpredu, odzadu — nič. Skúsil som to zavŕšiť takpovediac medicínsky: keď niečo rastie neobmedzene, volá sa to rakovinová bunka. Nič. Rásť sa musí, veď ako by to bolo, keby človek nemal stále viac. K inému sme sa ani nedostali. Ako dlho by asi trvalo, kým by sme našli zhodu? Ako som mu mal vysvetliť, že planéta sa roztápa kvôli pažravosti bohatých?

No a ten svetlejší odtieň? Opäť doma, v mojom rurálnom zázemí, kde zúri rovnaký režim, som túto tému akoby mimochodom načal s mojím susedom, obyčajným dedinčanom. Po niekoľkých vetách mi s úsmevom vraví: čo mi to tu ideš zoširoka vysvetľovať, viem to ja dávno dobre, čo myslíš, prečo som nešiel robiť do Volkswagenu a zasadil som radšej švábku? No: toto poznanie nečakane uľavilo mojej existenčnej úzkosti a hoci by to celé mohlo vydať na celú jednu-dve-tri komplexné spoločenskovedné, politologické a iné teórie, ako z tých sračiek von, je to vlastne jednoduché. Schéma je to asi taká skratkovitá, ako každá schéma: chápem, keď sa taký Žižek vysloví, že kašle na globálnu záchranu globalizovaného sveta a ide pomôcť postaviť na nohy jednu jedinú slovinskú komunitu, kde sa bude dať žiť. Aby sme nediskutovali o tom, čo po kapitalizme dovtedy, kým nám neostane jediná trpká odpoveď: nič. A ešte pred tým nič nám to tu zadubasia hnedé čižmy a dotiahnu do konca svoje konečné riešenie, aby sme k tomu nič došli cez poriadne utrpenie. Lebo oni nám tu už dubasia, verte mi. Rozumiete, o čom hovorím? Možno budem musieť vysvetľovať naďalej, ale inak a v malom — ako to švédske dievča.

Texty vycházející v rámci víkendové rubriky Dopis ze Slovenska jsou přebírány z webu Poleblog.sk, partnerského média DR na Slovensku.