Chudoba nie je cnosť, ale zločin spoločnosti
Martin MakaraAutor partnerského Poleblogu přibližuje jazyk, cíle a představy z programu sociální demokracie z let 1934 a 1941 a uvažuje, co z tehdejšího levicového myšlení je v současnosti znovu aktuální.
Vlani sa do tlače dostali programové manifesty československej sociálnej demokracie Co chtějí socialisté (1934) a Za svobodu do nové Československé republiky (1941), ktoré vychádzajú v reedícii po viac než sedemdesiatich rokoch od ich posledného vydania. Opodstatnenosť ich nového uvedenia sa ukazuje už krátko po začítaní sa, keď čitateľ pristúpi ku konfrontácii programovej náplne medzivojnovej a súčasnej sociálnej demokracie, ako ich poznáme zo slovenského a českého, príp. i širšieho európskeho prostredia.
„Spolupráce socialistů a demokratů všech národů musí pevně sledovat cíl, jemuž natrvalo nezabrání krátkodobé diktatúry: Spojené státy evropské.“ Touto vetou sa uzatvára politická časť programového manifestu Co chtějí socialisté, ktorý bol vydaný pred osemdesiatimi piatimi rokmi pod hlavičkou Robotníckej akadémie. Odvážnu požiadavku smerovať k európskej federácii formulovali autori tohto programu takmer štvrťstoročie predtým, než do platnosti vstúpili Rímske zmluvy. Tie položili základy celku, ktorý svetadiel zatiaľ prepojil najužšie: Európskej únie. Čo sa týka európskej integrácie, medzivojnoví československí socialisti ďaleko predstihli svoju dobu, hoci cesta k demokratickej a mierovej spolupráci v Európe sa v nasledujúcich desaťročiach ešte ukázala ako poriadne kľukatá.
Nielen pre vizionárstvo v oblasti zahraničnej politiky si medzivojnová sociálnodemokratická ľavica zaslúži našu pozornosť. Vzrast pravicového extrémizmu, oživený antisemitizmus a zvyšujúce sa medzinárodné napätie vytvárajú pôdu pre hľadanie analógií s vývojom v medzivojnovom období. Či už podobnosť prijmeme alebo nie, štúdium histórie nám môže poskytnúť impulz, ako sa pohnúť z plytčiny, na ktorej sme sa ocitli.
Editorka knihy Radka Šustrová vo svojom predslove kladie otázku, či je možné vnímať socializmus inak, než dnes máme zaužívané: teda takmer výlučne v spojitosti s predchádzajúcim režimom, ktorý ho skarikoval a zdiskreditoval. S výnimkou relatívne marginálnych skupín by sa s odstupom tridsiatich rokov k byrokratickému komunizmu bez výhrad vrátil málokto, ale v nezanedbateľnej časti spoločnosti prežíva niekedy s úškrnom vyslovovaný „nostalgický optimizmus“. Oceňovanie dostupnosti práce či bývania je iste pochopiteľné, hoci sa nikdy nesmie stať ospravedlnením príkorí, ktoré v menšej alebo väčšej miere zasiahli podstatnú časť populácie. Je teda možné povyberať z koláča iba hrozienka a spojiť solídne spoločenské ekonomické zabezpečenie s politickou slobodou a demokraciou? Medzivojnoví socialisti mali za to, že to je nielen možné, ale jednoducho nevyhnutné.
Presvedčenie o neoddeliteľnosti politickej a hospodárskej slobody nepredniesli na vrchole ekonomického rastu a rozkvitajúcej demokracie, ako by sme sa mohli nazdávať. Naopak: v demokratickom socializme videli nielen východisko zo svetovej hospodárskej krízy, ktorá ako kladivo dopadla na československých pracujúcich, ale zároveň ho považovali za pevný obranný val proti vzmáhajúcemu sa fašizmu. Tento val však nemal príležitosť sa osvedčiť: hoci program Co chtějí socialisté vznikol pod hlavičkou Robotníckej akadémie, vzdelávacej organizácie pridruženej k Československej sociálnodemokratickej strane robotníckej, nikdy sa nestal oficiálnym programom strany. Nadväzujúci dokument z roku 1941 bol koncipovaný v ilegalite a dohadoch okolo povojnového vývoja, preto predstavuje len skicu možnej mierovej prestavby spoločnosti.