Vojna je mier

Tomáš Profant z partnerského Poleblogu přibližuje problematičnost pojmu hybridní válka a poukazuje na způsoby, jimiž se s ním dnes pracuje. Na Slovensku je přitom každá debata, v níž nějak figuruje Rusko, ještě polarizovanější než u nás.

Slovensko nikomu nevyhlásilo vojnu, ani nás nikto nenapadol a predsa by sa z verejnej diskusie mohlo zdať, že sme vo vojne. Napríklad Tomáš Prokopčák písal o našich nepriateľoch v hybridnej vojne. Podobné tvrdenia by sme mohli nájsť aj v Česku. Avšak kým u nás sa zdá byť prostredie polarizované medzi centristické liberálne médiá zdôrazňujúce ruskú hrozbu a tzv. alternatívne médiá, ktoré naopak považujú Rusko za vzor, v Česku sa medzi týmito dvoma pólami dá nájsť priestor pre kritický prístup zastávaní najmä akademikmi.

S akými poznatkami prišli vedci z Karlovej univerzity, Ústavu medzinárodných vzťahov a viedenského Ústavu pokročilých štúdií? V prvom rade, spolu s ďalšími kolegami z popredných svetových univerzít spochybňujú zmysluplnosť používania termínu hybridná vojna. Ako píše Vojtěch Bahenský, tento pojem je príliš vágny a nejasný, a preto pre praktickú politiku nepoužiteľný. Najlepšie slúži na to, aby umožnil rôznym aktérom presadzovať vlastnú agendu. Takmer akékoľvek aktivity tak môžu byť označené za vojnové.

Pojem hybridní válka se začal hojně užívat po ruských intervencích na Ukrajině před pěti lety. Fotokoláž SI

Militarizácia verejnej diskusie
Takáto militarizácia verejnej diskusie je zásadný posun, ktorý má v dobe skutočnej vojny zmysel. V prípade reálneho ohrozenia spoločnosti je namieste, aby niektoré ľudské práva išli bokom v prospech potreby brániť sa ozajstnej hrozbe. Avšak, ako píšu Dagmar Rychnovská, Martin Kohút a Michal Smetana, nadužívanie militantnej rétoriky, kam spadá aj termín hybridnej vojny, môže mať za následok problematický posun vo verejnej diskusii.

Z názorových oponentov sa stávajú „Trójske kone“, „Putinovi agenti“, či, ako píše Peter Schutz „užitoční idioti Moskvy“. Ich argumenty môžu byť zmietané zo stola jednoducho preto, lebo nejakým spôsobom údajne prospievajú nepriateľovi. Vo vojne potom ostávajú už len „Naši“ a „Nepriatelia“ a kto nie je s nami, ide proti nám. V demokracii sa ale cení rôznorodosť názorov a kritická diskusia je jej základom. V tomto zmysle idú liberálne médiá proti základnému adjektívu, ktorým sa zvyknú oháňať.

Sieť proti hrozbe z Východu
Ale kto presne sú noví obrancovia českej vlasti proti hybridnej hrozbe z Východu a ako fungujú? Ide o pomerne širokú sieť mimovládnych organizácií, štátnych zamestnancov, politikov, novinárov a pár akademikov. Ľudia v tejto sieti sa pravidelne stretávajú na konferenciách, okrúhlych stoloch a ďalších udalostiach a navzájom sa utvrdzujú v presvedčení, že skutočne sme vo vojne a že sa preto musíme adekvátne brániť.

Hoci nejde o nijakú konšpiráciu, prostredníctvom médií ovplyvňujú spoločnosť a zároveň majú vplyv aj na formovanie českej bezpečnostnej politiky. Táto expertná sieť legitimizuje jastrabov, teda tých politikov alebo úradníkov, ktorí preferujú silové riešenia proti umierneným. Hybridná vojna sa tak v roku 2015 dostala na čelo hrozieb v Bezpečnostnej stratégii ČR, pričom ešte v roku 2011 v podobnom dokumente vôbec nefigurovala.

Naozaj ale ide o najvýznamnejšiu hrozbu, alebo sa tu len malej, zato však silnej skupine aktérov podarilo presadiť takéto vnímanie ruskej politiky? Nikto nespochybňuje, že medzi rokmi 2011-2015 Rusko napadlo Ukrajinu a že je určitou hrozbou. To, čo je sporné, je, ako tento útok a ďalšie aktivity Ruska vnímame. Ešte v marci 2015 český minister obrany Stropnický tvrdil, že tu žiadna hybridná vojna neprebieha. Ako je možné, že dnes dominuje práve toto vnímanie?

Úspech príbehu o hybridnej hrozbe
Podľa Jakuba Eberleho a Jana Daniela bola kľúčová pre úspešnosť chápania ruských zahranično-politických aktivít ako vojny kombinácia niekoľkých ideologických a emocionálnych faktorov. V prvom rade išlo o zasadenie týchto aktivít do tradičného kontextu príslušnosti Česka k Západu a vymedzenie sa voči necivilizovanému a despotickému Východu. Ten v Rusku zosobňuje cár, komunisti a Putin. Naopak, Západ ostáva v týchto protikladoch nepoškvrnený napriek Trumpovi, či Le Penovej. V iných kontextoch sú Trump a Le Penová kritizovaní, avšak v konflikte s Ruskom sa od nuansovanej kritiky Západu ustupuje a je vnímaný ako ten správny protiklad proti zlému Rusku.

Zlovestné sily Kremľa v tejto protiruskej ideológii akoby mali schopnosť znovu uniesť Česko zo Západu, kam sa po rokoch komunistického temna začalo vracať. Súčasťou príbehu je odkazovanie na okupáciu, čím sa sprítomňuje rok 1968 a situácia na Ukrajine sa stáva hrozbou aj pre Česko. Voči ľstivým špiónom a Putinovim agentom bolo Česko doteraz bezbranné, až kým neprišli noví bojovníci za slobodu, ktorí rovnako ako disidenti pred rokom 1989 začínajú prebúdzať apatické obyvateľstvo voči ruskému vplyvu.

Všetky prvky uvedenej ideológie sú dobre známe a práve preto sa myšlienka hybridnej vojny dokázala presadiť. Jednoducho zapadla do existujúcich schém nadradenosti Východu proti Západu, heroického boja proti komunizmu, esenciálnej agresívnosti Ruska a orientálnej despocie, ktorú pre nás Rusko zosobňuje. Komplexnejšie vnímanie celej problematiky, nemalo voči zjednodušeniu vzťahu s Ruskom na boj dobra so zlom šancu.

V čom je tento príbeh problematický?
Ako už bolo povedané, vytvára sa tu dojem hrozby najvyššej závažnosti. Tým sa odvádza pozornosť od vnútorných záležitostí českej (a slovenskej) spoločnosti. Možno nie je našim hlavným problémom v súvislosti s vierou v konšpirácie to, že ich šírenie zrejme podporuje ruská vláda. Možno im ľudia veria, pretože existujú dôvody neveriť oficiálnym alebo centristickým zdrojom informácií.

A skutočne je Rusko také silné, alebo tento štát s (nominálnym) HDP na úrovni Španielska jednoducho nedokáže byť najvážnejšou hrozbou pre našu bezpečnosť?

A napokon, delenie spoločnosti na „Nás“ a „Ich“ výrazne sťažuje verejnú diskusiu. To sa ukázalo na komunikácii citovaných akademikov s českým Denníkom N. Ich článok bol odmietnutý, pretože Rusko podľa redaktora vedie informačnú vojnu proti Západu a ak to akademici odmietajú uznať, ich článok nemôže byť publikovaný.

Hrozbou v skutočnosti pre nás nie sú ani tak ruské dezinformácie, ale skôr my sami, ak kvôli nim poprieme vlastné demokratické hodnoty a ak nehľadáme príčiny, prečo sa im u nás tak darí v prvom rade vo vlastnej spoločnosti.


Texty vycházející v rámci víkendové rubriky Dopis ze Slovenska jsou přebírány z webu Poleblog.sk, partnerského média DR na Slovensku.

A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.