Právny štát v rukách finančnej elity

Může výsledek prezidentských voleb na Slovensku přinést hlubší změnu a omezit oligarchické struktury v pozadí fungování státu a využívání veřejných zdrojů?

Prezidentské voľby na Slovensku vstúpili do poslednej etapy a povrchný pohľad nám ukazuje, akoby sa hlavný súboj odohrával medzi tábormi progresívneho a regresívneho Slovenska. Zatiaľ čo progresívne Slovensko nasadilo do tohto mýtického zápasu o tvár krajiny akúsi pôvabnú princeznú s moderným európskym vyznaním (kto si už teraz spomenie na suchého vedca Mistríka), tvárou „nepokrokovej“ časti populácie sa stal pravoslávny zloduch, démon z čias mečiarizmu a sudca najvyššieho súdu SR Štefan Harabin. Takto situáciu vidia médiá hlavného prúdu a je ťažké nepodľahnúť viere, že sme opäť na dejinnej križovatke, v epoche, o ktorej sa bude raz písať v učebniciach.

Pri podrobnejšom pohľade sa však otvárajú pod povrchom akoby archetypálneho konfliktu oveľa zaujímavejšie súvislosti. Z hľadiska analýzy je totiž zaujímavejšie hľadať spoločné prieniky oboch, na pohľad veľmi rozdielnych kandidátov, než to, čo ich rozdeľuje. Spoločný prienik totiž poukazuje na hlbší stav vecí. Na základné módy fungovania súčasnej slovenskej politiky a jej širšie determinanty.

Zuzana Čaputová aj Štefan Harabin sú nepochybne na výkon ústavnej funkcie kvalifikovaní kandidáti. Miera odbornej kompetentnosti je u nich pomerne vysoká. Minimálne z formálneho hľadiska. Obidvaja sú právnici a hlavným cieľom, ktorý verejne deklarujú, je nastolenie právneho štátu. Tento bod je z hľadiska výkonu moci oveľa dôležitejší než ideologické spory ohľadom migrantov, práv LGBTI či tzv. tradičnej rodiny. (Tieto emocionálne konfrontácie treba vidieť len ako nepodstatné typické symptómy dožívajúceho veku moderny.)

Sf-img_0153-vyrezŠtefan Harabin sice není tolik přitažlivý pro média, ve své kritice korupčního systému je však velmi sugestivní. Foto Wikipedia

Po vražde novinára Jána Kuciaka sa stala ústrednou témou verejného života skutočnosť, že Slovensko je prípad tzv. mafiánskeho štátu, ktorý je celkom pod kontrolou organizovaného kartelu, pričom orgány činné v trestnom konaní, explicitne polícia a generálna prokurátora, nezákonnú činnosť tohto združenia kryjú, namiesto aby ju potierali. Mocenský kartel, ktorý ovláda štát a verejné zdroje, je výsledkom komplikovaného vývoja krajiny po roku 1989. Systematické ignorovanie elementárnej spravodlivosti a zákona sa dosiaľ považovalo za nutný predpoklad fungovania tohto oligarchického modelu spoločnosti.

Kartel však zo samotnej svojej povahy nie je monolit. Dynamické procesy, ktorými prechádza globálna i slovenská spoločnosť, vyvolávajú napätie, silný tlak na vnútornú transmutáciu. Maroš Ševčovič, kandidát, ktorý reprezentuje status quo, a ktorý si nedeľu bez rezňov nevie a ani nechce predstaviť (pozri predvolebný šot), stráca každým dňom pôdu pod nohami. Hoci bol Ševčovič spočiatku považovaný za favorita, pomerne rýchlo sa ocitol vo fatálnom postavení mimo hry. Je zrejmé, že všetko sa musí zmeniť, aby veci zostali po starom (Lampedusa, Gepard).

Postavenie takzvaných akcionárov vládnej strany Smer sa pomaly stáva neudržateľné. Skupina podivných podnikateľov mentálne (aj vizuálne) zakorenená v divokých 90. rokoch mala dlho v slovenskej politike významné postavenie. Ich vplyv na fungovanie vecí verejných bol známy, treba však povedať, že aj počas nekonečnej vlády Róberta Fica veľkú časť verejných zdrojov kontrolovali oligarchické superskupiny, z ktorých sú českej verejnosti známe J&T a hlavne Penta (kauza Gorila).

Erózia starého modelu po Kuciakovej vražde a Ficovom nedobrovoľnom odchode nabrala rýchly spád. Štruktúra kartelu je v pohybe. Budúcnosť patrí progresívne zmýšľajúcim manažérom. Takým, ktorí sú schopní naviazať lokálny kapitál na globálne ekonomické toky, odčerpávať zdroje spoločnosti sofistikovaným, legálnym, a podľa ich vnútorného presvedčenia aj legitímnym spôsobom (Haščák).

Proti nepravosti, za právní stát
V týchto súvislostiach sa nám javí jednoznačný nástup „kandidátov právneho štátu“ v novom svetle. Zuzana Čaputová vo svojej rozsiahlej kampani exploatuje predovšetkým úspešnú kauzu „Pezinská skládka“. V tomto médiami ostro sledovanom prípade kandidátka obhájila oprávnený záujem miestnej verejnosti posunúť sklad odpadu niekde inde. Čaputová sa tak prezentuje ako bojovníčka proti neprávosti, osoba, ktorá vracia právo do rúk ubolenej a sklamanej verejnosti.

Pomerne jednoduchý odkaz našiel silný ohlas. Čaputovej posolstvo zjednotilo mestských liberálov a niekoľko náhlych pozoruhodných prieskumov ju okamžite postavilo do pozície favoritky volieb. Úspech aktivistky zrejme prekvapil aj mužov v pozadí. Z volieb vzápätí nečakane odstúpil Róbert Mistrík, čo bol vzhľadom na preinvestovanú sumu tohto „skromného vedca“ vskutku nečakaný ťah.

Radosť z víťazstva však môže Zuzane Čaputovej prekaziť muž, ktorého množstvo Bratislavčanov upodozrieva, že má zmluvu so samotným diablom. Nemožno si nevšimnúť, že tohto obskúrneho kandidáta vystrelili na vrchol popularity pravicovo-liberálne médiá. V súčasnej situácii nie je možné rozhodnúť, či ide o sofistikovaný plán neznámej inteligencie, alebo o nešťastnú náhodu.

Harabin na rozdiel od Čaputovej určite nevyzerá príťažlivo, chvíľami ťažko zápasí zo slovenčinou. Vo svojej otvorenej kritike korupčného systému na čele s generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky (Trnka, Čižnár) je však nepochybne veľmi sugestívny. Detaily o kupčení s hlasmi poslancov pri voľbe šéfa prokuratúry až vyrážajú dych.

Harabin sa doslova vyžíva v konfliktnej komunikácii s novinármi, ktorí sa ho prostoducho pokúšajú poraziť na jeho vlastnom ihrisku (trestné právo). Nekvalifikované a nepresné argumenty šikovne otáča vo svoj prospech, posúva sa do pozície kritika systému, hoci dosiaľ sa zdalo, že je jeho súčasťou. Jeho prvou obeťou sa tak paradoxne stal Marián Kotleba, ktorého vlastní voliči prosia (samozrejme, nie úplne všetci), aby sa vzdal kandidatúry v prospech Harabina.

Základnou charakteristikou právneho štátu je právna istota. V tomto bode by sa celkom určite zhodli aj naši archetypálni rivali o post hlavy štátu. Z hľadiska kapitálu sa téma dostáva na hlavný program dňa určite nie náhodou. Rozkývaný systém potrebuje novú stabilitu. Enormná akumulácia bohatstva a nerovná distribúcia zdrojov musia dostať legálny rámec.

Musíme uveriť, že práve toto je základná spravodlivosť, po ktorej volajú nervózne masy. Musíme uveriť v legitimitu nového kapitálu (Penta, Eset), ktorý nás oslobodzuje od prvotnej generácie mafiánov, „prakokotov“ (populárny výraz), ktorí svoje zdroje akumulovali arogantným okrádaním štátu. Musíme uveriť v slušnosť. Musíme uveriť v pokrok. Tento zdrvujúci tlak pochopiteľne vychádza z mechanizmov kolektívneho nevedomia. Kandidáti vášnivo sledujú vlastný záujem, sú však len prchavým prejavom nevyhnutného pohybu vo vnútri železnej substancie.

V tomto zmysle je dôležité zbaviť sa ilúzie. Právny štát je pokrok z hľadiska civilizácie. Je to posun od anarchie, krok od stavu, kedy vás môže miestny mafián obrať o záhradku, kde si pestujete petržlen. Právny systém však nikdy nebol a v dohľadnej dobe určite ani nebude nástrojom masy bezmocných voči mocným, spravodlivosti voči bezpráviu. Naopak je to základný nástroj petrifikácie systému. Právny štát v rukách finančnej elity bude len ďalší z nástrojov potlačenia pracujúcej masy, jej práv a nárokov v mene udržania kontroly zdrojov úzkou skupinou obyvateľov krajiny.

Zmena v konfigurácii mocenského kartelu, nech voľby dopadnú akokoľvek, nebude mať príliš veľký dopad na reálny život občanov Slovenska. Únik kapitálu cez nadnárodné korporácie sa ani v prípade víťazstva nacionalistického kandidáta nezníži. Euroatlanťanka takmer určite podporí gigantické sumy, ktoré budú musieť chudobní občania Slovenska platiť za obsolentné zbraňové systémy. Rozdelenie zdrojov je z tohto uhla pohľadu už dávno mimo verejnú kontrolu. No tých, ktorí pochopili, že sú na menej výhodnej strane globálneho kapitalistického systému, bude pravdepodobne naďalej pribúdať.

A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.