K akýmkoľvek voľbám sa snažím pristupovať tak, že si v nich vyberám čo možno najpríčetnejšieho oponenta alebo oponentku. Nie niekoho, s kým sa stotožňujem, pretože taký človek ani strana pre mňa v slovenskej politike neexistuje. Skôr niekoho, voči komu by som si vedel predstaviť formulovať konštruktívnu kritiku z radikálnejších pozícií.

Je to prístup bez sebamenších očakávaní, ktorý reflektuje limity depolitizovanej reprezentatívnej demokracie v réžii neskorého kapitalizmu, no zároveň vníma stret vertikality a horizontality politického terénu a rešpektuje volebné právo ako výdobytok historických sociálno-politických zápasov.

Dnes je ale vo všeobecnosti rozšírené také chápanie „politiky“, ktoré sa zameriava výlučne na spravovanie a usporadúvanie vecí, na údržbu v určitom vopred vymedzenom priestore. Úlohou politiky však nie je údržba, ale tvorenie a neustále rozširovanie tohto priestoru všetkými možnými i nemožnými smermi, a to za hranicami vytýčeného priestoru.

Ako by povedal francúzsky filozof Jacques Ranciére, politika je demokratická nie v zmysle nejakého súboru inštitúcií, ale v zmysle ukazovania, kde je logika rovnosti konfrontovaná s logikou policajného poriadku.