Jednou z najhodnotnejších olympijských myšlienok bola vždy ekecheiria — všeobecný posvätný mier, doslova „zdržanie sa rúk“ (od zbraní) počas hier. V antickom Grécku sa brala veľmi vážne. Prímerie sa spečatilo formou zmluvy, ktorej text bol uložený v olympijskom chráme bohyne Héry. Zakázané boli nielen všetky vojny a iné násilné činy, ale aj popravy zločincov. Okrem toho treba zdôrazniť, že ekecheiria sa nevzťahovala len na samotný termín konania olympiády, ale aj na obdobie bezpečnej cesty športovcov do Olympie a návratu domov, čo v súhrne predstavovalo celé tri mesiace.

Zákaz v žiadnom prípade neplatil len formálne — ak ho niekto porušil, musel zaplatiť vzniknutú škodu i vysokú pokutu. Ekecheiria rozhodne nebola len akýmsi tradičným doplnkom olympiády a lacným marketingovým trikom — Gréci ju považovali za absolútny základ, zmysel a predpoklad olympijských hier. Jednotlivé štáty ju dodržiavali — a to nielen pre sankcie či náboženské dôvody, ale hlavne preto, lebo mali spoločný záujem na tom, aby sa hry konali.

Čo zostalo z tohto ideálu v súčasnosti? Možno ho občas niekto spomenie, ale neberie ho vážne. Nikto si ho nevynucuje. Otvárací ceremoniál olympijských hier v Pjongčangu ma milo prekvapil častým zdôrazňovaním myšlienky mieru. Častejším než kedykoľvek predtým. Obraz holubice mieru a spev Lennonovej piesne Imagine vznášajúci sa nad olympijským štadiónom tento pocit iba umocnil.

Myslím si, že juhokórejský prezident Mun Če-in — tento ázijský Gorbačov, ktorý sa na nevôľu Spojených štátov zasadzuje za svet bez jadrových zbraní — urobil všetko, čo bolo v jeho silách, aby sa olympiáda v Kórejskej republike niesla v znamení mieru. Jeho historická iniciatíva, aby športovci z KĽDR i Južnej Kórei súťažili na olympijských hrách pod spoločnou vlajkou, už teraz zmiernila napätie na Kórejskom polostrove.

Svedčí o tom aj návšteva sestry severokórejského diktátora v Soule, ktorá odovzdala juhokórejskému prezidentovi pozvanie Kim Čong-una na návštevu KĽDR. „Vytvorme podmienky, aby sa to stalo,“ reagoval ústretovo Mun Če-in, čo okamžite rozrušilo Spojené štáty. Podľa agentúry AP sa americký viceprezident Mike Pence počas svojej návštevy v Južnej Kórei snažil zbrzdiť súčasné otepľovanie vzťahov medzi oboma krajinami. Treba si totiž uvedomiť, že napriek vytváranej psychóze, že severokórejský režim je hlavným vinníkom rozdelenia polostrova, zjednotenie Kórei nie je v záujme USA.

Zjednotená Kórea by so 76 miliónmi obyvateľov patrila medzi najvýznamnejšie vojenské veľmoci sveta. A Spojené štáty nie sú vojensky prítomné na juhu polostrova preto, aby bránili Južnú Kóreu — sú tam kvôli Číne a v Pekingu to veľmi dobre vedia: to je jediný dôvod, prečo ešte podporujú severokórejský režim. Zoči voči tejto chladnokrvnej logike svetovej geopolitiky je Mun Če-in zjavom, ktorý narúša tieto železné pravidlá, ukazuje tým najprirodzenejším a ľuďom najbližším spôsobom, že iný svet je možný a všetci mierumilovní ľudia by mali jeho úsilie podporovať.

Žiaľ, nie všetci chápu olympijské ideály tak, ako súčasný juhokórejský prezident. Už dávno nebol olympijský mier narušený tak brutálne ako dnes ráno, keď Izrael podnikol masívny nálet na Sýriu. Zámienka na tento útok bola smiešna. Tel Aviv vraj iba reagoval na vojenskú agresiu proti židovskému štátu. A čo sa vlastne stalo? Nad územím Izraela sa objavil — iránsky dron. Nikoho nezabil, Izraelčania ho zostrelili, no v reakcii na to zaútočili v plnej sile na 12 sýrskych a iránskych cieľov. Ide nielen o vážnu eskaláciu sýrskeho konfliktu s nepredvídateľnými následkami, ale aj o bezprecedentné narušenie olympijského prímeria.

Olympijské hry nikdy neboli len o športových výkonoch. V antickom Grécku bolo trvanie tohto posvätného mieru najdôležitejším obdobím, počas ktorého sa schádzali štátnici, podpisovali medzi sebou politické zmluvy, uzatvárali nové spojenectvá a prehlbovali priateľstvá. Dnes je na prvom mieste biznis, hry sú spolitizované podobne ako počas studenej vojny v Moskve roku 1980 a Los Angeles roku 1984 (príliš prísne posudzovanie Ruska v porovnaní s dopujúcimi športovcami iných krajín) a na dodržiavanie prímeria politici jednoducho kašlú.

Svetlou výnimkou je spomínaný juhokórejský prezident, ktorý sa pokúsil vytvoriť atmosféru priateľstva a mieru. Čo sú však olympijské hry bez svojich ideálov? Nákladným podujatím, ktoré má odviesť pozornosť verejnosti na zábavu podobne, ako rímski cisári ventilovali napätie v spoločnosti systémom „chleba a hier“. Baví vás to? Tak si to užite.