Nedávno sa v Bratislave konala prvá klimatická konferencia na Slovensku (Climate Conference Slovakia). Otvoriť tému širokej verejnosti a ukázať možné spôsoby ako k nej pristúpiť, prišli naozaj tí na slovo vzatí. Klimatológ Milan Lapin upozornil, že kým do roku 1985 bol podiel človeka a prírody na zmene klímy rovnaký, od 80-tych rokov prevažuje antropogénna klimatická zmena, ktorá nás činí zodpovednými za klímu. Z emisií uhlíka, ktorý spaľujeme, ostáva 40% v oceánoch a 60% ide do atmosféry. V dôsledku neho, ale aj ropy či zemného plynu, sa planéta otepľuje skleníkovým efektom, s tým rozdielom, že toto teplo nejde vyvetrať. V terajšom stave nás drží viera, že sa nejako automaticky zachránime, prípadne krátkozrakosť, že 20-30 rokov nezmeneného spôsobu života stojí za devastáciu prírody na tisíce rokov dopredu.

↗

Globální změny klimatu postupují tak rychle, že si závažnost situace začínají uvědomovat už i představitelé postkomunistických zemí. Foto AKEG, flickr.com

Podľa Jozefa Pecha z SHMÚ nastávajú ťažkosti (aj) v tom, ako túto tému odkomunikovať. Ak sa totiž poukáže na nejakého konkrétneho vinníka (nech je ním hoci firma Exxon Mobil, ktorá ututlávala zistenia o klimatických zmenách), sme v pohodlnej pozícii, pretože odrazu vieme, kto za to môže. Opačné prípady, ktoré ukazujú, že súčasťou problému je divák alebo čitateľ sú veľmi nepopulárne, pretože si vyžadujú zmenu od nás samotných. Ostáva nám teda iba poukazovať na nových a nových vinníkov, zodpovedných za nebranie ohľadu a nivočenie prírody, pretože sami nie sme schopní prispieť k zmene? Zabúdame pritom ale na tretiu možnosť, a to stav, kedy zodpovednosť síce nesie niekto iný, avšak vplyv naňho máme my samotní. Týmto „niekto“ by v demokratických spoločnostiach mal byť štát.