Deník Referendum Svět

Nedávno sa v Bratislave konala prvá klimatická konferencia na Slovensku (Climate Conference Slovakia). Otvoriť tému širokej verejnosti a ukázať možné spôsoby ako k nej pristúpiť, prišli naozaj tí na slovo vzatí. Klimatológ Milan Lapin upozornil, že kým do roku 1985 bol podiel človeka a prírody na zmene klímy rovnaký, od 80-tych rokov prevažuje antropogénna klimatická zmena, ktorá nás činí zodpovednými za klímu. Z emisií uhlíka, ktorý spaľujeme, ostáva 40% v oceánoch a 60% ide do atmosféry. V dôsledku neho, ale aj ropy či zemného plynu, sa planéta otepľuje skleníkovým efektom, s tým rozdielom, že toto teplo nejde vyvetrať. V terajšom stave nás drží viera, že sa nejako automaticky zachránime, prípadne krátkozrakosť, že 20-30 rokov nezmeneného spôsobu života stojí za devastáciu prírody na tisíce rokov dopredu.

Globální změny klimatu postupují tak rychle, že si závažnost situace začínají uvědomovat už i představitelé postkomunistických zemí. Foto AKEG, flickr.com

Podľa Jozefa Pecha z SHMÚ nastávajú ťažkosti (aj) v tom, ako túto tému odkomunikovať. Ak sa totiž poukáže na nejakého konkrétneho vinníka (nech je ním hoci firma Exxon Mobil, ktorá ututlávala zistenia o klimatických zmenách), sme v pohodlnej pozícii, pretože odrazu vieme, kto za to môže. Opačné prípady, ktoré ukazujú, že súčasťou problému je divák alebo čitateľ sú veľmi nepopulárne, pretože si vyžadujú zmenu od nás samotných. Ostáva nám teda iba poukazovať na nových a nových vinníkov, zodpovedných za nebranie ohľadu a nivočenie prírody, pretože sami nie sme schopní prispieť k zmene? Zabúdame pritom ale na tretiu možnosť, a to stav, kedy zodpovednosť síce nesie niekto iný, avšak vplyv naňho máme my samotní. Týmto „niekto“ by v demokratických spoločnostiach mal byť štát.

Dá sa pochopiť, že zástupcovia štátu stoja v neľahkej situácii, takpovediac medzi dvoma mlynskými kameňmi: prvým, ako zabezpečiť pracovné miesta; druhým, ako vyhovieť environmentu. Je však načase ustúpiť od zúženého vnímania ekonomiky a aktívne tvoriť politiku prepájajúcu sociálne a ekologické témy. Niektoré vystúpenia politických predstaviteľov budili dojem, akoby počasie, nie ekonomiku, bolo možné riadiť (čo pripomína budovateľskú pieseň „prikážeme vetru, dažďu“). Bez regulácií totiž naďalej dochádza k situáciám, kedy sa zarába na znečisťovaní, namiesto toho, aby sa spravilo nevýhodným. Pritom jadrovej a uhoľnej energetike sa u nás dostáva dlhodobej podpore a dotácií. Vzniká tak zvláštna symbióza idey neregulovaného trhu a štátnych inštitúcií idúcich po ruke etablovaným priemyslom jadra a uhlia.

Podľa ďalšieho dôležitého účastníka diskusie, Maria E. Molinu, by zohľadňovanie ekologického hľadiska ani pre podnikateľský sektor nemalo byť vnímané ako náklad, ale ako investícia. Napríklad obnoviteľné zdroje energií (OZE) sú perspektívou, do ktorej sa môžu zapojiť malé firmy, družstvá či obce. Naviac sa vďaka OZE môže znížiť naša závislosť na dovoze surovín a zlacnieť cena elektriny. Zmiernenie zmien klímy by sa malo diať prostredníctvom regulácie, legislatívy a trhových motivácií, kým adaptáciu by sme mali brať ako príležitosť. Namiesto toho sa u nás väčšie využívanie veternej energie odmieta argumentom možných výkyvov siete, čo bráni aspoň sa priblížiť výkonom okolitých krajinám, v ktorých to, zdá sa, dokážu. Iným príkladom, kedy sa blokuje cesta alternatívam, je nákup naftových autobusov v hlavnom meste. Na toto rozhodnutie environmentalista Juraj Mesík ironicky dodal, že ak by to bolo možné, kúpili by sme autobusy na paru.

V diskusných paneloch zaznela aj dilema, či strašiť klimatickými zmenami, ak vieme predpovedať, aké dôsledky prinesú, alebo zvoliť zmiernejší prístup. Možno by si tu stačilo vybaviť kritické situácie, akými boli referendum či migračná kríza, ktoré zalarmovali slovenskú verejnosť a tá sa dožadovala okamžitého zaujatia postoja a riešenia vyvstaného problému. Vieme, že v kritických chvíľach sa zakaždým dvihne aj vlna solidarity, avšak to, čo nám chýba je spôsob ako tento pocit pretaviť do pravidelnej, systémovej praxe. Napokon, hasiť oheň keď už je neskoro, teda organizovať zbierky obetiam záplav, pestovateľom úrody, či kupovať drahšie dovážané potraviny, je zúfalo nedostatočné a hanebné. Pripraviť sa treba vopred. Vedci sa už vyjadrili, rada ostala na nás ostatných – politikoch, podnikateľoch, spotrebiteľoch, skrátka – ľuďoch.


Texty vycházející v rámci víkendové rubriky Dopis ze Slovenska jsou přebírány z webu Poleblog.sk, partnerského média DR na Slovensku.