Putin je opäť v hre

Známý slovenský analytik shrnul pro JeToTak.sk proměnu role, jíž ruský prezident v polední době ve vztahu k Západu sehrává.

Ešte pred pár mesiacmi mohol Vladimir Putin vyzerať ako globálny vydedenec. Pevne usadený na tróne v Moskve, no nepozývaný do „lepšej spoločnosti“ lídrov tzv. vyspelého sveta.

Z G8 sa stala zase G7, sankcie sa kopili a vyhlásenia na adresu Kremľa boli čoraz tvrdšie. Eskalácia konfliktu so Západom možno Putinovi zvyšovala domácu popularitu, pravdepodobne však chápal, že je z dlhodobého hľadiska neudržateľná. Ruská ekonomika a záujmy oligarchov sú prepletené so Západom.

Po lete je však všetko inak. Moskva prispela k dôležitej jadrovej dohode s Iránom. Augustové zostrenie bojov a náhle septembrové prímerie ukázali, že je v ukrajinskej občianskej vojne spoluvinníkom, no zároveň neobíditeľnou súčasťou hľadania riešenia. A v posledných dňoch sa de facto zmenila na spojenca v boji proti ISIS.

Vladimir Putin před posledními prezidentskými volbami – v čase premiérování. Foto z archivu Premier.gov.ru

Mohlo by to vyzerať ako výsledok veľmi šikovnej taktiky. Putin však skôr len pragmaticky využíval zlyhania Západu a protirečenia jeho postojov a činov. Jadrový program Teheránu bol predovšetkým dôsledkom politiky USA a ich spojencov v regióne.

Irán si z útoku „medzinárodnej“ koalície na Irak mohol vziať jedno základné ponaučenie: najlepšou zárukou proti podobnému vývoju je skutočné vlastníctvo jadrových zbraní a ich výkonných nosičov. Alebo režim záruk, ktorého súčasťou bude čo najširšia skupina mocností.

Pripojenie Krymu k Rusku bolo nebezpečným precedensom (z hľadiska vplyvu na medzinárodný režim porovnateľným s inými krokmi Západu na Balkáne či na Blízkom východe). No angažovanie sa na Ukrajine je len pokračovaním dlhšieho trendu konsolidácie moci Moskvy v jej bezprostrednom susedstve.

Priestor na to otvoril vnútropolitický rozpad Ukrajiny i neschopnosť (či neochota) Európy ponúknuť jej reálnu politickú a ekonomickú alternatívu. Napriek unáhleným vyhláseniam niektorých politikov Kyjev nikdy nemal skutočnú šancu na plnú integráciu do EÚ. A únia nedokázala pre krajiny v susedstve vytvoriť dôveryhodnú alternatívu členstvu.

Na Blízkom východe sa Spojené štáty a európske krajiny pokúsili využiť nestabilitu režimov (vychádzajúcu najmä z vnútorných príčin) na reštrukturalizáciu mocenských vzťahov. Svoje kroky halili do požiadavky „demokratizácie“, boli však plné vnútorných protirečení.

Niektorých diktátorov a autokratov sme hodili cez palubu (vrátane viacerých bývalých „spojencov“), iných sme ďalej podporovali (napríklad keď saudskoarabský režim potlačil demokratizačné hnutie v Bahrajne).

Keď sme sa v Sýrii pokúsili zopakovať „víťazstvo“ z Líbye, iba sme prispeli k rýchlemu rastu Islamského štátu, ktorý je sám dieťaťom našich tragických prešľapov v Iraku. Výsledkom je Vladimir Putin ako spojenec. A čoskoro možno Bašár Asad ako trpené zlo.

Neostáva iné, než zbaviť sa zbytočných emócií. Ruský prezident nie je arcidiablom zo staronovej Ríše zla o nič viac, ako majákom akéhosi lepšieho, nezápadného sveta. Je pragmatikom, ktorý využíva naše zlyhania. Ak to akceptujeme, neznamená to, že obhajujeme jeho politiku či oligarchický režim. Len si nastavíme potrebné zrkadlo.

A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.