Ešte pred pár mesiacmi mohol Vladimir Putin vyzerať ako globálny vydedenec. Pevne usadený na tróne v Moskve, no nepozývaný do „lepšej spoločnosti“ lídrov tzv. vyspelého sveta.

Z G8 sa stala zase G7, sankcie sa kopili a vyhlásenia na adresu Kremľa boli čoraz tvrdšie. Eskalácia konfliktu so Západom možno Putinovi zvyšovala domácu popularitu, pravdepodobne však chápal, že je z dlhodobého hľadiska neudržateľná. Ruská ekonomika a záujmy oligarchov sú prepletené so Západom.

Po lete je však všetko inak. Moskva prispela k dôležitej jadrovej dohode s Iránom. Augustové zostrenie bojov a náhle septembrové prímerie ukázali, že je v ukrajinskej občianskej vojne spoluvinníkom, no zároveň neobíditeľnou súčasťou hľadania riešenia. A v posledných dňoch sa de facto zmenila na spojenca v boji proti ISIS.

Mohlo by to vyzerať ako výsledok veľmi šikovnej taktiky. Putin však skôr len pragmaticky využíval zlyhania Západu a protirečenia jeho postojov a činov. Jadrový program Teheránu bol predovšetkým dôsledkom politiky USA a ich spojencov v regióne.

Irán si z útoku „medzinárodnej“ koalície na Irak mohol vziať jedno základné ponaučenie: najlepšou zárukou proti podobnému vývoju je skutočné vlastníctvo jadrových zbraní a ich výkonných nosičov. Alebo režim záruk, ktorého súčasťou bude čo najširšia skupina mocností.

Pripojenie Krymu k Rusku bolo nebezpečným precedensom (z hľadiska vplyvu na medzinárodný režim porovnateľným s inými krokmi Západu na Balkáne či na Blízkom východe). No angažovanie sa na Ukrajine je len pokračovaním dlhšieho trendu konsolidácie moci Moskvy v jej bezprostrednom susedstve.

Priestor na to otvoril vnútropolitický rozpad Ukrajiny i neschopnosť (či neochota) Európy ponúknuť jej reálnu politickú a ekonomickú alternatívu. Napriek unáhleným vyhláseniam niektorých politikov Kyjev nikdy nemal skutočnú šancu na plnú integráciu do EÚ. A únia nedokázala pre krajiny v susedstve vytvoriť dôveryhodnú alternatívu členstvu.